BRATISLAVA 20. decembra (WBN/PR) – K. Martinka: Boja o kúpele sa vzdávam. Žalobu voči štátu nepodám. Tento názov nesie článok v Hospodárskych novinách z 20.12.2012 a môže byť mätúci, nakoľko nevyjadruje podstatu rozhovoru. Vzhľadom k tomu, že rozhovor nie je v plnej verzii prístupný širokej verejnosti, uverejňujem autorizovaný text rozhovoru touto cestou. Na vysvetlenie dodávam, že ja ako osoba som nikdy nemohol žalovať o vrátenie kúpeľov, pretože som ich nikdy nevlastnil, legitímne práva na to malo len VADIUM Group.
V roku 2008 ste vyhlásili, že budete žiadať vrátenie Piešťanských kúpeľov. Napokon ste tak neurobili, ale podali ste žalobu na 3,5 miliónov eur odškodné . Prečo ste zmenili názor?
O vrátení Piešťanských kúpeľov som spočiatku uvažoval výlučne z principiálneho hľadiska. Avšak nie ja ako osoba, ale v mene skupiny VADIUM Group, ktorá bola majoritným vlastníkom kúpeľov. Je v nej viac ako dve tisíc akcionárov, ja v nej mám 7,5 percentný podiel. Žalobu na vrátenie kúpeľov som sa rozhodol nepodať aj na základe rôznych udalostí v roku 2008.
Akých udalostí?
Napríklad som mal indície, že by sa moja snaha mohla stať obeťou špekulantov, ktorí sa na takéto príležitosti zameriavajú.
Od koho tie indície boli, že Vás dokázali presvedčiť?
Zistil som, že to boli ľudia, ktorí sa roky pohybujú na hrane zákona, pričom sa im ticho toleruje i to, ak ho „občas“ prekročia.
Ste o tom, že by ste Piešťanské kúpele v súdnom spore nevyhrali, presvedčený?
Áno. Moju domnienku nechtiac potvrdil aj istý penzionovaný sudca, keď povedal, že súdy do milióna slovenských korún rozhodujú podľa zákona a nad milión podľa „okolností“. Síce s jeho zovšeobecňujúcim názorom celkom nesúhlasím, nechcel som, aby sa moja minulosť stala predmetom obchodovania, špekulovania. Napokon vo VADIUM Group som mal iba 7,5 percentný podiel, i keď média tvrdili, že som majiteľom kúpeľov, takže som sa rozhodol už v roku 2008 vzdať sa funkcie generálneho riaditeľa VADIUM Group, nechcel som mať vo svojej budúcnosti už žiadne väzby ani na Piešťanské kúpele, ani na spoločnosti, ktoré ovládli podozrivé subjekty.
Prečo sú Piešťanské kúpele pre špekulantov, ako ste ich sami nazvali, také zaujímavé?
Asi preto, že cez nezákonné kroky podniknuté v roku 1999 sú k nim cesty otvorené a predstavujú príležitosť.
Čo za príležitosti? Bavíme sa o praní peňazí napríklad?
Ja som pri privatizácii kúpeľov videl príležitosť realizovať sa a v úmysle reprivatizácie zadosťučinenie spravodlivosti. Bol som však 9 rokov absolútne mimo Slovenska a zatiaľ sa tu veľa zmenilo. Mnohí prišli o vieru, že i veľké peniaze sa dajú zarobiť poctivo a podľa toho žiaľ i konajú.
Kto sú vlastne tí špekulanti, ktorých obeťou ste sa mali stať? Sú napojení na politikov?
Áno.
Ide o verejne známe osoby? Vystupujú v médiách?
Áno, ale médiá sa im z rôznych dôvodov príliš nevenujú a oni médiá zväčša nevyhľadávajú. Čas ukáže, ktorá zo skupín v kúpeľoch zvíťazí.
Počas Dzurindovej vlády vás vyšetrovateľ obvinil z niekoľkých trestných činov v spojení s privatizáciou kúpeľov. V roku 2007 Vás však špeciálny prokurátor zbavil obvinení a Vy ste podal žalobu na štát a požiadali o odškodné takmer 3,5 milióna eur.
Najväčší podiel tejto sumy predstavuje ušlý zisk z firmy, ktorú som založil ešte v roku 1990, a ktorý by som dosiahol nebyť trestného stíhania. Vychádzal som z údajov v mojich daňových priznaní z rokov predchádzajúcich bezdôvodnému obvineniu. Odškodné sa teda týka len podnikania, ktoré nemá absolútne žiadnu súvislosť ani s Piešťanskými kúpeľmi, ani spoločnosťami ako je napríklad VADIUM Group.
Vo februári 2010 ste podali žalobu. Prečo tak neskoro?
Po ôsmych rokoch maximálneho psychického vypätia som nemal chuť ísť do sporov a tiež som dlho zvažoval, čo všetko zahrniem alebo nezahrniem do odškodného. Zo zákona som tiež musel najskôr osloviť so svojou žiadosťou rezort spravodlivosti, urobil som tak v máji 2009.
Prvé pojednávanie bolo vytýčené až na 4. októbra 2012…
Takže skoro po troch rokoch. To považujem aj pri súčasnom stave súdnictva za absolútne neštandardné. Tri týždne pred pojednávaním mi môj advokát naznačil, že Ministerstvo spravodlivosti SR je ochotné rokovať v tejto veci. Prebehlo niekoľko stretnutí, ktoré „neviedli k dohode“. Po neúspešných rokovaniach prišiel rezort s pre mňa absurdným tvrdením, že môj nárok je premlčaný (to sa stáva vtedy, keď odo dňa doručenia obvinenia uplynie desať rokov – pozn. HN), pritom o mojom vznesenom nároku vedelo už od mája 2009. Je zaujímavé, že na súd takéto stanovisko doteraz nedali. Prečo asi?
Podľa vás prečo?
Asi majú na ministerstve „neporiadok“, čo dokazuje aj ich korešpondencia.
Čo si z toho vyvodzujete?
Že človek nemôže mať dôveru v štát, ktorý je schopný zneužívať právne inštitúty na politiku a záujmy hŕstky ľudí a vytvárať zákony na ochranu takéhoto zneužívania. Súčasná legislatíva motivuje kompetentných umelo naťahovať trestné stíhanie práve v prípadoch, keď je tu silný predpoklad, že obvinený je nevinný a práve preto, aby poškodený následne nemohol zodpovedných za ich protiprávne činy žalovať. Tým je poškodený vlastne trikrát, likvidáciou jeho života nezákonným trestným stíhaním (či iným postupom štátu), nezákonným účelovým predlžovaním tohto stavu a odobratím možnosti vyvodiť z toho zodpovednosť. Politická moc vždy bude lákadlom pre tých, ktorí budú chcieť svoju svojvôľu a z toho prameniace dôsledky skrývať za chiméru štátu. Bezprávie bude žiť dovtedy, dokedy verejní činitelia nezačnú niesť za svoje fatálne rozhodnutia osobnú zodpovednosť.
Budete sa brániť?
Špičkoví zahraniční advokáti ma ubezpečili, že takýto právny stav je jednoznačne v rozpore s európskym právom, všade sa počítajú lehoty od zastavenia trestného stíhania, a preto by som mal svoj nárok uplatniť v Štrasburgu. Klauzula o premlčaní sa zrodila ešte v roku 1969, teda v čase, keď sa súdne procesy neťahali dlhé roky, ľudia neboli dlhé roky trestne stíhaní, ale boli zväčša rýchlo odsúdení. Z principiálneho hľadiska by som obranu v Štrasburgu uvítal, keby som však bol mladší, ale už som stratil toľko rokov života v krivde a neprávosti, že nemám chuť žiť s týmito ranami ďalších šesť rokov.
Ako budete teda ďalej postupovať?
Každý deň prežitý na Slovensku, odhliadnuc od mojej rodiny, je pre mňa sklamaním. Noviny sú plné korupčných škandálov, politika je už viac o súkromnom biznise ako o uplatňovaní celospoločenských záujmov, navyše prenikla do všetkých oblastí života. Už neverím, že by tento spor bol vedený štandardným a legálnym spôsobom, preto chcem žalobu stiahnuť. A to i napriek tomu, že ma odborníci presviedčajú o opaku.
Ste bývalý veľkoprivatizér z čias Vladimíra Mečiara. Nevzdali ste boj aj preto, že Mečiar už nie je vo vláde?
Mediálny prívlastok „veľkoprivatizér“ je založený na nesprávnych faktoch, keďže privatizovala VADIUM Group, kde som bol jeden z akcionárov so 7,5 percentami akcií a generálny riaditeľ. Na Vladimíra Mečiara som sa nikdy nespoliehal a od roku 1997 som s ním nemal žiadny kontakt. Keď bol vo vláde, rezort spravodlivosti mi písomne oznámil, že nemôže moju žiadosť v zákonnej 6-mesačnej lehote prejednať, a preto sa mám po jej uplynutí obrátiť na súd.
Neveríte si?
Neverím, že by som ako politicky už nezaujímavý človek dostal primerané odškodné. Tiež nechcem, aby ma verejnosť v dôsledku frustrácie zo súčasného spoločenského diania zaradila medzi tých, ktorí cicajú tento štát. Hlavne vo väzbe na to, že zatiaľ čo väčšina obyvateľov žije z ruky do úst, niekto za „urážku na cti“ vysúdi 150 tisíc, pričom rodičia, ktorí stratia nedbanlivosťou a lajdáckosťou dieťa, dostanú až v Štrasburgu odškodné len osem tisíc eur, čo vnímam ako nehoráznosť. Na Slovensku sa však už pomaly zaviedlo pravidlo, že čím absurdnejší nárok, tým vyššie je súdom priznané odškodné a naopak.
Ing. Karol Martinka