VANCOUVER 22. februára (WEBNOVINY) – Rozhovor so slovenským reprezentantom v biatlone Pavlom Hurajtom, bronzovým medailistom v pretekoch na 15 km s hromadným štartom na XXI. zimných olympijských hrách vo Vancouveri:
– Ako by ste opísali nedeľňajšie preteky, v čom to bolo pre vás najviac náročné?
„Dnešné preteky boli náročné najmä z toho hľadiska, že trať bola veľmi rýchla. Vedel som, že rozdiely medzi jednotlivými pretekármi budú veľmi malé a o všetkom sa bude rozhodovať na strelnici. Preto som sa sústredil najmä na to, aby som trafil všetky terčíky, pretože každý nezostrelený by znamenal horšiu pozíciu. Musím pochváliť servis, lyže som mal naozaj výborne pripravené, možno najlepšie z celého štartového poľa. Beh bol od začiatku na slušnej úrovni, od úvodu som sa pohyboval na popredných priečkach. Streľba mi naozaj vyšla na sto percent. Som šťastný, že som získal bronzovú medailu.“
– Kedy ste začali veriť, že by z toho mohla byť medaila?
„Obavy som mal trochu po štvrtej streľbe. Síce som bol prvý, ale za sebou som mal dobrých súperov. Usťugov išiel hneď cezo mňa a na trati mi potom kričali, že mám náskok šestnásť sekúnd pred Rakúšanom Sumannom. Veril som, že to dotiahnem do úspešného konca, no trochu som sa bál toho, že rýchly Sumann ma predbehne. Keď som sa potom na konci obzrel, uvidel som na moje prekvapenie Francúza Martina Fourcada, ktorý sa napokon dostal predo mňa. V medailu som začal definitívne veriť v poslednom zjazde pred cieľom, keď som niekoľko desiatok metrov za sebou nikoho nevidel.“
– Chceli ste po štvrtej streľbe ešte ponaháňať Usťugova?
„To nie, pretože viem, aký je to kvalitný bežec a aké má rýchle kolá. Ja som sa preto zameral najmä na to, aby som si udržal medailovú pozíciu, čo sa mi napokon podarilo.“
– Uvedomujete si už veľkosť úspechu, ktorý ste dosiahli, alebo to príde až neskôr?
„Už mi to pomaly dochádza. Tešia sa doma, manželka aj rodičia. Som naozaj šťastný, že som to dokázal. Dostal som aj veľké množstvo SMS-iek, každý sa teší, že mi to vyšlo. Dnes to naozaj klaplo presne tak, ako malo. Už by som aj išiel domov, no ešte tu tých pár dní vydržím, odbehnem štafetu a potom sa už budem tešiť na Slovensko.“
– Verili ste si pred olympijskými hrami?
„Získanie medaily bolo prakticky súčasťou môjho sna. Ťažko povedať, či som bol o tomto úspechu presvedčený, no rozhodne som si veril. Každé preteky sú iné: ťažkí súperi, náročné podmienky. Naozaj sa dnes podarilo všetko presne tak, ako malo. Cieľom bolo skončiť do desiateho miesta, ale snom bola medaila. Som veľmi spokojný a šťastný, že to takto vyšlo.“
– Dôležité bolo správne načasovať si formu na ZOH 2010, čo sa vám, zdá sa, podarilo perfektne…
„Určite áno. Aj výsledky na pretekoch Svetového pohára v talianskej Anterselve ukázali, že moja forma ide smerom hore. Trochu som sa obával, aby mi vydržala bežecká a najmä strelecká forma, ktorá bola od začiatku sezóny dosť na vysokej úrovni.“
– Čo všetko musí urobiť biatlonista, aby sa mohol na olympijských hrách tešiť z medaily?
„Športovec-profesionál musí oddrieť 24 hodín, či je to tréning, regenerácia alebo kompletná životospráva. Sústredil som sa na to, aby som nielen na tieto olympijské hry, ale aj na preteky Svetového pohára v tejto sezóne išiel čo najlepšie pripravený. Chcel som dokázať, že môžem súťažiť s tými najlepšími.“
– Verili ste, že vo veku 32 rokov sa vám podarí vybojovať medailu na ZOH?
„Určite áno, inak by som to nerobil. V biatlone je známe, že pretekári dosahujú najlepšie výsledky vo veku 30 alebo 35 rokov. Uvidíme podľa môjho zdravotného stavu, dokedy by som ešte chcel pretekať. Pokiaľ ma budú zdravotné problémy obchádzať tak ako doteraz, pôjdem naplno do každej jednej sezóny.
– Pri čom sa dokážete najlepšie odreagovať a oddýchnuť si od biatlonu?
„Ja od biatlonu nevypínam, žijem s ním 24 hodín denne.“
SITA – od vyslaného redaktora Miroslava Antola
