Priznajme si to otvorene: umelá inteligencia nám strašne uľahčuje život. Ráno nám navrhne, čo si obliecť podľa počasia, v práci napíše e-mail, vyrieši tabuľku, večer nám odporučí film alebo dokonca napíše báseň k narodeninám. Klikneme, skopírujeme, pošleme. Hotovo za pár sekúnd. Pohodlie, o akom sa našim rodičom ani nesnívalo.
Ale za toto pohodlie platíme vysokú cenu – a tou je náš vlastný mozog, ktorý pomaly, ale iste ochabuje. Už to nie sú len filozofické úvahy alebo varovania pár pesimistov. Vedci z veľkých univerzít a firiem to merajú na reálnych ľuďoch a výsledky sú dosť znepokojivé. Napríklad štúdia z MIT ukázala, že študenti, ktorí písali eseje s pomocou ChatGPT alebo podobných nástrojov, mali v mozgu výrazne menej aktivity v častiach, kde sa tvorí kreativita, kde sa učíme nové veci a kde si ich pamätáme.
Ich texty boli síce rýchlo hotové, plynulé a bez gramatických chýb, ale hodnotitelia ich označili za nudné, bezduché a plné opakujúcich sa fráz. A čo je najhoršie – po čase sa študenti ťažko spomínali na to, čo vlastne napísali. Necítili, že ten text je ich. Stratili pocit autorstva.
Mozog ochabuje
V práci to vyzerá podobne. Ľudia z Microsoftu a Carnegie Mellon testovali stovky kancelárskych pracovníkov a zistili, že čím viac sa spoliehajú na AI pri bežných úlohách, tým menej používajú kritické myslenie.
Jednoducho preberú, čo im AI vyhodí, často bez toho, aby to preverili alebo pridali niečo od seba. Postupne sa stávajú len „editormi“ algoritmu namiesto tvorcov. Vedci to nazývajú „kognitívna atrofia“ – v preklade: mozog ochabuje, lebo ho nepotrebujeme cvičiť.
Keď sa morálna panika vydáva za vlastenectvo (Ivan Štefanec vs. realita hokejového sveta) - KOMENTÁR
Poznáme to už z minulosti. Keď prišli kalkulačky, učitelia sa báli, že deti prestanú počítať v hlave. Keď prišiel Google, hovorilo sa, že si prestaneme pamätať fakty. Keď prišla GPS navigácia, mnohí z nás už nevedia nájsť cestu domov bez mobilu – priestorová orientácia a pamäť na mapy slabne, lebo mozog tú časť jednoducho menej používa. S AI je to však oveľa väčšie riziko. Neberie nám len fakty alebo jednoduché výpočty. Berie nám celý proces premýšľania, hľadania riešení, váženia možností, tvorenia niečoho nového.
Predstavte si to ako posilňovňu. Ak namiesto dvíhania činiek necháte robota, aby cvičil za vás, vaše svaly ochabnú. Presne to sa deje s našou hlavou. AI je skvelý tréner na rutinné cviky, ale ak ho necháme robiť všetko, prestaneme rásť.
Obrovské výhody
Samozrejme, nie je to čierno-biele. AI nám prináša obrovské výhody. Lekárom pomáha rýchlejšie diagnostikovať choroby, vedcom analyzovať obrovské množstvo dát, nám obyčajným ľuďom šetrí hodiny na nudných administratívnych veciach. Môžeme sa vďaka nej sústrediť na to, čo je naozaj dôležité – na vzťahy, na tvorivosť, na veľké nápady.
Problém nastáva až vtedy, keď ju začneme používať ako barlu namiesto nástroja. Keď ju necháme myslieť za nás, rozhodovať za nás, tvoriť za nás.
Takže hlúpneme? Áno, ak budeme len pasívne kopírovať a nekontrolovať. Ak prestaneme klásť otázky, overovať si informácie, hľadať vlastné riešenia. Nie, ak ju budeme používať múdro – ako pomocníka na prvý návrh, na inšpiráciu, na rýchle overenie. Ako niečo, čo nám uvoľní ruky, aby sme mohli robiť veci, na ktoré AI nikdy nestačí: cítiť, snívať, milovať, riskovať, tvoriť niečo skutočne svoje.
Na konci dňa je to na nás. Chceme zostať pánmi svojich hláv, alebo sa necháme lenivo unášať prúdom algoritmov, ktoré myslia za nás čoraz lepšie – a my čoraz horšie?
