Mikloško: Jeho charizma je otázka božieho vyvolenia
Alexander Dubček sa stal symbolom roku 1968 a to mu podľa bývalého disidenta Františka Mikloška patrí a už aj zostane. „Jeho tvár, jeho charizma, to je otázka božieho vyvolenia. Ak sa niekto stane symbolom alebo legendou, s tým sa nedá nič robiť, ani netreba s tým nič robiť,“ vyhlásil v rozhovore pre agentúru SITA Mikloško pri príležitosti 90. výročia Dubčekovho narodenia, ktoré si pripomíname 27. novembra.
Poukázal však na to, že Alexander Dubček bol vychovaný ako komunista, v 50-tych až 60-tych rokoch mal vysoké funkcie a to bolo aj v čase, keď ešte boli v Československu veľké politické procesy.
Alexander Dubček celú normalizáciu žil podľa Mikloška v ústraní, nemal kontakty s nikým. Bol mimo. „On v tom roku 1989 to mohol poprípade vrátiť do perestrojky, alebo otvoriť trošku dvere. Ale on nebol už vnútorne disponovaný na úplne novú dobu,“ uviedol Mikloško. Zároveň si spomína ako Václavské námestie vítalo Dubčeka v novembri 1989 skandovaním: „Dubček na hrad!“ Prezidentom sa však nestal.
Václava Havla si však podľa Mikloška za prezidenta vybral západ, ale najmä Spojené štáty, nielen ako vodcovskú osobnosť Československa, ale celej postkomunistickej Európy.
„Dnes je Václav Havel ten, ktorý reprezentuje celú postkomunistickú Európu. To nebol Lech Wałęsa. Československo malo obrovské meno z prvej republiky, z tých 20-tych a 30 tých rokov svojou kultúrou, demokraciou v čase, keď okolo boli poloautoritatívne alebo autoritatívne režimy.
Československo si Spojené štáty vybrali ako krajinu, na ktorej chceli ukázať, že to ide. To mala byť vzorová krajina, kde sa rýchlo prejde transformáciou a bude ťahúňom všetkých okolitých krajín. A týmto sa mohol stať jedine Václav Havel a myslím, že sa aj stal,“ dodal Mikloško.
„Dubček vyrastal v časoch, keď značná časť obyvateľstva ešte žila politickými ideami. Osobitne sa to ukazovalo u opozičných strán,“ uviedol pre agentúru SITA Lacko pri príležitosti Dubčekových nedožitých 90-tych narodenín, ktoré si pripomíname 27. novembra. Dubčekova rodina patrila k tým, ktoré boli jednoznačne komunisticky orientované.
Otec Štefan patril k zakladajúcim členom Komunistickej strany Československa (KSČ). „Na rozdiel od súčasnosti, keď je heslo sociálneho štátu či sociálnej demokracie skôr marketingovým ťahom rôznych zbohatlíkov, boli Dubčekovci za ľavicové idey skutočne zapálení. Dokazuje to aj rozhodnutie Štefana Dubčeka odísť s celou rodinou „budovať socializmus“ do ZSSR v rámci akcie Interhelpo v roku 1925,“ zdôraznil
Zaslepení Dubčekovci?
Na rozdiel od mnohých komunistov, ktorým sa po zhliadnutí skutočných pomerov v boľševickom štáte otvorili oči, Dubčekovci ostali podľa Lacka zaslepenými obdivovateľmi ZSSR aj v čase genocídneho hladomoru či stalinských čistiek, i po návrate do ČSR v roku 1938. „To malo vážne dôsledky aj na neskoršie rozhodovanie Alexandra Dubčeka už ako štátnika,“ konštatoval.
V roku 1939 sa stal mladý Dubček členom ilegálnej KSS. Jej vedenie v tom čase razilo heslo „sovietskeho Slovenska“, t.j. pripojenia Slovenska k ZSSR.
„Počas prvej Slovenskej republiky pracoval Dubček spolu s ďalšími príbuznými ako robotník v zbrojovke v Dubnici nad Váhom. Tento podnik bol od roku 1939 súčasťou koncernu Hermann-Göring-Werke. Vyrábal špeciálnu muníciu, granáty, míny, tankové a protilietadlové kanóny či niektoré druhy výbušnín.V roku 1944 zamestnával až 17 tisíc ľudí. Z hľadiska nemeckých záujmov pracoval spoľahlivo, výrobu nerušili ani žiadne sabotáže, ako sa to istý čas tradovalo v literatúre,“ uviedol Lacko.
Pre objektivitu treba podľa historika dodať, že z komunistov nebol v takejto „ošemetnej“ pozícii jediný. „Mnohí z robotníkov, ktorí sa pred rokom 1938 hlásili ku KSČ či sociálnej demokracii, počas prvej SR o svojej politickej orientácii radšej pomlčali a s obľubou využívali nadštandardné zárobkové možnosti v nemeckom hospodárstve, aby sa po skončení vojny znova hlásili do radov strany a svoje zárobky prezentovali ako „nútené práce“,“ upozornil.
Účastníci bojov SNP
Faktom však podľa Lacka je, že po vypuknutí SNP patril 23-ročný Alexander Dubček k tým, ktorí sa zapojili do akcie. Jeho brat Július padol ako partizán v januári 1945 na hornej Nitre. Alexander Dubček bol podľa Lacka s veľkou pravdepodobnosťou príslušníkom povstaleckej armády, po roku 1948 sa však sám uvádzal ako partizán.
„Ak by sa k zlému bodu – práci v dubnickej zbrojovke, pridala ešte aj účasť v buržoáznej armáde, jeho kádrový profil by to iste nevylepšilo,“ dodal Lacko.
Čo však ostalo Dubčekovi po celý život, bola podľa historika jeho láska k ZSSR.
„Na rozdiel napríklad od prezidenta Tisa, ktorý vtedajšieho hegemóna Slovenska – Nemecko – nemal v láske, to u Dubčeka-štátnika bolo celkom inak. ZSSR a jeho politiku nevidel ako totalitný štát gniaviaci milióny vlastných občanov, ale ako večný vzor. Možno práve tento nekritický pohľad ho ako politika zbavil realistického úsudku aj v tom smere, aká môže byť reakcia na udalosti Pražskej jari v jestvujúcej medzinárodnej situácii,“ vyhlásil Lacko.
Alexander Dubček v rozhovore pre francúzsku televíziu v roku 1989
Profil politika
Alexander Dubček, politik a štátnik, symbol Pražskej jari 1968 sa narodil 27. novembra 1921 v Uhrovci. Vyrastal v Sovietskom zväze. Vyštudoval Vysokú politickú školu pri ÚV KSSZ v Moskve.
Od roku 1949 pracoval Alexander Dubček v straníckych funkciách a v roku 1968 bol ako predstaviteľ protidogmatického kurzu v strane zvolený za prvého tajomníka ÚV KSČ.
S jeho menom sa spája Pražská jar – obdobie od januára 1968, proces demokratizácie československej spoločnosti.
Ukončila ho okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968.
Alexander Dubček s ďalšími spolupracovníkmi boli nútení podpísať Moskovský protokol, podľa ktorého sovietske vojská zostali v ČSSR. Po upevnení komunistickej diktatúry bol obvinený z porušovania zásad marxizmu-leninizmu a v apríli 1969 bol odvolaný z funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ.
Krátko vykonával funkciu predsedu Federálneho zhromaždenia a v rokoch 1969 -70 bol veľvyslancom v Turecku. V roku 1970 bol vylúčený z KSČ. Po novembri 1989 sa zapojil do obrodného procesu, bol predstaviteľom VPN, v rokoch 1989-90 predsedom Federálneho zhromaždenia, členom a predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska. 1. septembra 1992 mal autonehodu, zraneniam 7. novembra 1992 podľahol. Pochovaný je v Bratislave.