Špičkové krimi – napínavé, výborne vyskladaná zápletka a postavy, ktoré si zamilujete. Bábkové divadlo.
Na severozápade Anglicka vyčíňa sériový vrah. Svoje obete upaľuje v prehistorických kamenných kruhoch a nezanecháva po sebe žiadne stopy. Polícia je bezradná. Médiá mu hovoria Spaľovač.
Do vyšetrovania sa zapojí suspendovaný detektív Washington Poe. Ten by najradšej nemal s prípadom nič spoločné, ale keď sa na hrudníku tretej obete objaví jeho meno, nemá na výber.
Spolu s geniálnou, no spoločensky neohrabanou analytičkou Tilly Bradshawovou vytvoria čudný pár, ale odhalia stopy, pre iných neviditeľné. Úskočný vrah má plán a z neznámeho dôvodu doň patrí aj Poe. S narastajúcim počtom obetí sa Poe ponára do prípadu viac, ako je preňho prípustné. Čoskoro zistí, že existujú aj oveľa horšie veci než zhorieť zaživa…
„Trilerov so sériovými vrahmi je mnoho, ale iba v jednom vystupuje taká podarená dvojica ako po spravodlivosti prahnúci a stredným vekom sužovaný mrzút Washington Poe a asociálna tínedžerka s IQ ďaleko za hranicou geniality Tilly Bradshawová. Pre milovníkov komediálnych trilerov ide azda aj o udalosť sezóny,“ tvrdí publicista a novinár Peter Tkačenko.
Dvojica Poe-Tilly si vás absolútne získa. Ich zoznámenie a prvé spoločné kroky – výborné osvieženie napínavého príbehu. Postupne si k sebe nájdu cestu a vytvoria geniálnu dvojicu, ktorá nemá obdobu. A vy si po dočítaní knihy hovoríte, že by to chcelo ďalší a ďalší prípad…. Uvidíme :-)
Každopádne je Bábkové divadlo jedna z najvydarenejších detektívok tohto roka. Výborná zápletka, skvele vystavané, dynamické, bez hluchých miesta uveriteľné.
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Alfréd Swan:
W. Craven ako šestnásťročný narukoval do armády. Nasledujúcich desať rokov cestoval po svete a v roku 1995 armádu opustil, aby vyštudoval sociálnu prácu so špecializáciou na kriminológiu a zneužívanie psychotropných látok. Po tridsaťjeden rokoch sa vrátil do Cumbrie sa tam vrátil, zamestnal sa ako probačný pracovník vo Whitahavene a postupne sa vypracoval na riaditeľa odboru. Po šestnástich rokoch vytiahol kotvu a stal sa spisovateľom na plný úväzok. Dnes ho k skúmaniu myšlienok zločincov vedú celkom iné dôvody.
Začítajte sa do krimi Bábkové divadlo:
Kruh xz kameňov je starobylé, pokojné miesto. Kamene sú mĺkvi svedkovia. Nehybní pozorovatelia. Na žule sa leskne ranná hmla. Pretrvali tisícku, ba aj viac zím, a hoci sú ošúchané a zvetrané, nepoddali sa času, poveternostným podmienkam ani človeku.
V kruhu stojí osamelý človek obklopený mäkkými tieňmi. Tvár má husto zbrázdenú hlbokými vráskami, lysú, škvrnitú lebku mu lemujú riedke sivé vlasy. Je mŕtvolne vychudnutý a prepadnutou tvárou mu šklbe. Hlavu má sklonenú a plecia ovisnuté.
Je nahý a umiera.
K železnému nosníku ho viaže pevný drôt. Zarýva sa mu do kože.
Je mu to jedno: jeho trýzniteľ ho už mučil.
Je šokovaný a myslí si, že dospel na samý prah vnímania bolesti.
Mýli sa.
„Pozri sa na mňa.“ Trýzniteľov hlas je plochý.
Starec je potretý akýmsi želé, ktoré razí benzínom. Zdvihne pohľad a zadíva sa na postavu v kapucni pred sebou.
Jeho trýzniteľ drží v ruke americký zapaľovač Zippo.
Teraz sa ozve strach. Živočíšny strach z ohňa. Vie, čo sa stane, a vie, že to nedokáže zastaviť. Dych ma plytký a prerývaný.
Zapaľovač sa mu ocitne pred očami. Starec vníma jeho prostú krásu. Dokonalé línie presnej mechaniky. Dizajn, ktorý sa nezmenil celé storočie. Kryt sa s cvaknutím otvorí. Pohyb palcom a koliesko škrtne o kremeň. Zalesknú sa iskričky a po nich sa zajagá plameň.
Trýzniteľ nakloní zapaľovač. Podpaľovač sa chytí. Vzbĺkne hladný plameň a vzápätí sa mu rozbehne dolu po ramene. Bolesť prichádza okamžite, ako keby sa mu krv menila a kyselinu. Oči sa mu rozšíria hrôzou a stuhne mu každý sval. Zovrie päste. Pokúsi sa zrevať, ale hlas v hrdle narazí na prekážku. Bezmocne zanikne v klokote krvi.
Jeho telo prská a syčí ako mäso v rozpálenej rúre. Po ramenách mu steká a z prstov kvapká krv, tuk a voda.
Pred očami sa mu rozprestrie čerň. Bolesť ustúpi. Dýchanie už nie je prerývané a nedočkavé.
Starec zomiera. Nevie, že jeho tuk bude nadájať oheň ešte dlho potom, čo zhorí podpaľovač. Nevidí, ako plamene pália a deformujú to, čo má vyryté na hrudníku.
Ale aj tak sa to stane.
1. kapitola
O týždeň neskôr
Tilly Bradshawová mala problém. Nemala rada problémy. Mala nízku toleranciu neistoty, takže jej spôsobovali úzkosť.
Rozhliadla sa, či sa so svojím zistením môže s niekým podeliť, ale kancelária Sekcie analýz závažných trestných činov bola prázdna. Pozrela sa na hodinky a zistila, že sa blíži polnoc. Znova pracovala šestnásť hodín v kuse. Vyťukala esemesku, aby sa mame ospravedlnila, že jej nezavolala.
Otočila sa späť k monitoru. Aj keď vedela, že to nie je omyl, pri takýchto výsledkoch sa od nej očakávalo, že ich trikrát preverí. Znova spustila program, čo sama vytvorila. Keď si zaliala ovocný čaj, pozrela sa na, koľko to ešte bude trvať. Pätnásť minút. Otvorila svoj súkromný notebook, do uší si zasunula slúchadlá a vyťukala Som pri klávesnici. Do niekoľkých sekúnd ju naplno pohltil Dragonlore, sieťová online hra na hrdinov.
Program v pozadí spracúval údaje, ktoré mu zadala. Ani raz neskontrolovala služobný počítač.
Bradshawová nerobila chyby.
O pätnásť minút sa na obrazovke rozplynulo logo Národnej kriminálnej agentúry a objavili sa tie isté výsledky. Vyťukala Mimo klávesnice a odhlásila sa z hry.
Existovali dve možnosti. Buď boli tie výsledky správne, alebo sa objavila z matematického hľadiska krajne nepravdepodobná zhoda okolností. Keď tie výsledky videla prvýkrát, pravdepodobnosť, že by išlo o náhodu, v duchu vyrátala na jedna k mnohým miliónom. Pre prípad, že by sa jej niekto pýtal, zadala tento matematický problém vlastnému programu, a spustila ho. Výsledok ukázal, že jej odhad sa zmestil do odchýlky, ktorú si povolila. Ani sa neusmiala, keď si uvedomila, že k nemu dospela rýchlejšie ako počítač a jej program.
Bradshawová si nebola istá, čo má teraz robiť. Jej šéfka, hlavná vyšetrovateľka Stephanie Flynnová na ňu bola zvyčajne milá, ale od ich rozhovoru na tému, kedy je vhodné volať jej domov, neprešiel ani týždeň. Mala dovolené volať, len keď to bolo dôležité. Ako však mala bez opýtania vedieť, či je to dôležité, keď o dôležitosti rozhodovala práve Flynnová. Mala v tom poriadny hokej.
Bradshawová si želala, aby to bol matematický problém. Matematike rozumela. Hlavnej vyšetrovateľke Flynnovej nerozumela. Zahryzla si do pery a dospela k záveru.
Skontrolovala výsledky a nacvičila si, čo povie.
Jej objav sa týkal najnovšieho objektu záujmu Sekcie – človeka, ktorému médiá dali prezývku Spaľovač. Nech bol ten muž ktokoľvek – a od začiatku predpokladali, že ide o muža –, zjavne neobľuboval mužov medzi šesťdesiatkou a sedemdesiatkou. Neobľuboval ich až natoľko, že ich podpaľoval.
Bradshawová sa práve zaoberala jeho treťou a zatiaľ poslednou obeťou. Sekcia sa do prípadu zapojila po tom, čo sa objavila druhá. Okrem potvrdzovania výskytu sériových vrahov a sériových páchateľov znásilnení mali za úlohu poskytovať analytickú podporu ktorejkoľvek policajnej jednotke zapojenej do vyšetrovania komplikovaných zločinov alebo vrážd bez zjavného motívu. Spaľovačov prípad rozhodne patril do každej z týchto kategórií.
Keďže oheň ničil telá do takej miery, že už nevyzerali ako telá, vyšetrovateľ v Cumbrii nechcel byť odkázaný len na pitvu. Obrátil sa na Sekciu. Po pitve Sekcia zariadila, že telo podrobili vyšetreniu multidetektorovým počítačovým tomografom, čo je sofistikovaný zdravotnícky prístroj, ktorý kombináciou röntgenových lúčov a tekutého farbiva vytvára trojrozmerný model tela. Skonštruovali ho na vyšetrovanie živých, ale rovnako dobre fungoval aj pri mŕtvych.
Sekcia nemala zdroje na nákup vlastného tomografu – nemohol si ho dovoliť žiaden štátny vyšetrovací orgán –, ale v odôvodnených prípadoch si mohli kúpiť konkrétne vyšetrenie. A keďže Spaľovač na mieste vraždy ani únosu nezanechával žiadne stopy, vyšetrovateľ bol ochotný vyskúšať čokoľvek.
Bradshawová sa zhlboka nadýchla a vyťukala číslo hlavnej vyšetrovateľky Flynnovej.
Zdvihla na piate zazvonenie. Ozval sa mrzutý hlas.
„Prosím?“
Bradshawová sa pohľadom na hodinky presvedčila, že je po polnoci. „Dobré ráno, hlavná vyšetrovateľka Flynnová. Ako sa máte?“
Keď sa pred týždňom rozprávali, kedy jej môže telefonovať mimo služby, Flynnová ju zároveň požiadala, aby bola zdvorilejšia k svojim kolegom.
„Tilly?“ zavrčala Flynnová, „čo potrebuješ?“
„Potrebujem sa s vami porozprávať o prípade, hlavná vyšetrovateľka Flynnová.“
Flynnová si vzdychla. „Môžeš mi hovoriť jednoducho Stephanie? Alebo Steph? Alebo šéfka? Vlastne nie sme až tak ďaleko od Londýna, znesiem aj pani.“
„Samozrejme, pani hlavná vyšetrovateľka Stephanie Flynnová.“
„Nie… Myslela som to tak, že… Čo už, kašli na to.“
Bradshawová počkala, kým Flynnová dohovorí, a potom sa opäť ozvala. „Môžem vám, prosím, oznámiť, na čo som prišla?“
Flynnová zavrčala. „Koľko je hodín?“
„Je trinásť minút po polnoci.“
„Tak teda hovor. Čo je také dôležité, že to nemohlo počkať do rána?“
Flynnová si ju vypočula, potom jej položila niekoľko otázok a ukončila hovor. Bradshawová sa oprela v kresle a usmiala sa. Dobre urobila, že jej zavolala. Povedala to aj samotná hlavná vyšetrovateľka Flynnová.
Milan Buno, literárny publicista
Inzercia