Áno, alebo nie eurovalu?
Áno.
Prečo? Slováci sú jedni z najchudobnejších v európskej dvadsaťsedmičke. Prečo my máme doplácať a dávať peniaze, ktoré sa nám nikdy nevrátia?
Takto otázka nestojí. Takto stavajú otázku ľudia, ktorí tomu buď nerozumejú, alebo z takto pokriveno postavenej otázky chcú vytĺkať stranícky kapitál. Otázka stojí úplne inak. Udržíme našu jednotnú menu, teda aj slovenskú menu, alebo ju neudržíme? Udrží sa dosiahnutá úroveň európskej integrácie, alebo sa to zmení na proces dezintegrácie a teda rozpadu? Otázka, slušná otázka, poctivá otázka, pravdivá otázka stojí tak, či Slovensko sa bude v dnešnej globálnej konkurencii pretĺkať ľahšie, lepšie, rýchlejšie, efektívnejšie ako samostatný štát, alebo ako súčasť väčšieho celku. Takto stojí otázka. Preto moja odpoveď na prvú otázku, na tú kľúčovú bola, áno eurovalu.
Ale tá cena nie je privysoká?
Toto je už otázka hypotetická. Kto to odmeria, ak nepoznáme inú opciu? Keby sme mali druhú alternatívu ku ESM, tretiu alternatívu, štvrtú alternatívu, vedeli by sme to posúdiť a odmerať. To čo ale vieme je, že pomoc z eurovalu prichádza krajinám, ktoré o ňu požiadajú alebo ju dostali iba vtedy, keď to bude fungovať kondicionálne. To znamená, keď budú tieto krajiny plniť podmienky, ku ktorým sa v programe zaviazali. Ono sa tu neraz aj mätú veci. My sme nerozhodovali o žiadnej tranži, ani nebudeme hlasovať o konkrétnej tranži, o konkrétnej pomoci konkrétnej krajine. My budeme hlasovať o tom, či od júla vznikne mechanizmus, ktorý pomôže ohrozenej krajine, ak táto ohrozená krajina samozrejme urobí doma to čo je potrebné urobiť, predovšetkým v oblasti štrukturálnych reforiem. Takže všetci vieme, že Európa potrebuje zásadné reformy, ťažké reformy a krajiny sa môžu uchádzať, budú uchádzať o pomoc z ESM iba vtedy, a Slovensko by malo súhlasiť s pomocou iba vtedy, keď budú plniť prísne podmienky orientované na ozdravenie verejných financií a na štrukturálne reformy tak, aby sa tie krajiny začali dvíhať.
Vidíme na skúsenosti Grécka, že má s tým problém.
Bodaj by s tým problém nemalo, keď sa životná úroveň cez noc znižuje nie o jedno – dve percentá, ale o desiatky percent. Keď sa predlžuje odchod veku do dôchodku nie o rok, o dva, o tri, ale o veľmi dlhé obdobie. Keď sociálny status ľudí sa dramaticky, ľudovo povedané, cez noc znížil. Niet sa čomu čo čudovať. Desaťročia boli Gréci podvádzaní, klamaní, vedení k morálnemu hazardu. A účet sa nikomu nepáči. Aj v reštaurácii radi konzumujeme, ale keď príde účet na stôl, vtedy sa necítime najlepšie.
Myslíte si, že naši ľudia dokážu toto pochopiť, že musíme byť solidárni, že musíme kráčať bok po boku s európskymi krajinami, ktoré oni vidia, že sú o krok vpred. S vyššími platmi, s vyšším sociálnym štandardom?
Ja sa domnievam, že slovo solidárny tu nemá miesto. Toto nie je o solidarizovaní sa. Toto je o chránení aj nášho výsostného záujmu. Opäť, toto je o záchrane našej slovenskej meny. A to je o vzťahu kedy krajina uchádzajúca sa o program, o podporu, musí plniť prísne podmienky. Krajina, ktorá takýto program prijíma, preberá na seba samozrejme aj záväzky.
A opäť sa spýtam rozumejú tomu Slováci? Chodíte po Slovensku. To je asi téma rozhovorov, ktorá ľudí zaujíma.
Veľmi, veľmi záleží na tom ako by sme položili otázku. Tu a tam vidím prieskum verejnej mienky, napríklad, kde sa pýtajú ľudí, či chcú udržať euro. Skoro osemdesiat percent ľudí odpovedalo, že áno. Veľmi záleží, ako položíme otázku. Nemôžeme si robiť ambície, aby ľudia rozumeli povedzme nuansám medzi dočasným a permanentným valom. Nie som si istý, či takúto ambíciu by sme mohli mať. Ale to, že chceme uchrániť našu menu, to že chceme sa udržať v elitnom klube najlepších, to, že keď budeme ťahať spolu s Nemcami, Rakúšanmi, Fínmi, Holanďanmi, krajinami, kde sa zdravo rozpočtovo hospodári, ale aj dobre žije, tak aj na Slovensku je šanca na perspektívu. Tomu ľudia podľa môjho názoru rozumejú. Rovnako si myslím, že rozumejú, že snaha udržať sa v jednom elitnom klube s Nemcami a krajinami, ktoré som spomínal, nám ponúka perspektívu nielen na budúcu prosperitu, ale aj na bezpečnosť Slovenska. A to by sme mali zdôrazňovať minimálne rovnako často ako hovoríme o ekonomických parametroch.
Nechajú nás Nemci po svojom boku? Sme pre nich natoľko zaujímaví, že nás nenechajú v štichu?
V rokoch 1998 – 2006 sme boli extrémne zaujímaví. A odpoveď na túto otázku máme v rukách my sami. Či budeme zodpovední, alebo začneme aj my míňať. Keď počúvam kolegu zo Smeru, ktorý by zavádzal eurobondy už dnes, no tak mne je jasné, že po okamžitom zavádzaní eurobondov môžu volať len tí, ktorí chcú byť nezodpovední, ktorí chcú míňať. Tým pádom sa budú spoliehať, že to niekto za nich bude cálovať. Ale krajina, ktorá chce byť zodpovedná, ktorá chce udržať zadlženosť na rozumnej úrovni, tá proti tomu bude bojovať. Keby Nemecko dnes súhlasilo s vydávaním spoločných európskych dlhopisov, tak by doplácalo len na obsluhu svojich dlhov o dve percentá hrubého domáceho produktu viac ako je to dnes. To je nonsens, to žiaden normálny zodpovedný človek nemôže dopustiť. Tak je ako keď dve rodiny žijú vedľa seba na tej istej ulici, zarábajú rovnako, no ale jeden hýri požičiava si a požičiava si za stále väčšie úroky a chcel jeden deň, aby si požičiavali s tým susedom, ktorý má dobrú reputáciu, dobré rodinné hospodárenie, na rovnakých podmienok. To dosť dobre nejde. My to máme v rukách, my máme v rukách odpoveď na otázku, či sme a budeme pre Nemecko atraktívnym partnerom. A nielen to, či budeme atraktívnym partnerom, ale či nás budú aj počúvať, alebo nám budú načúvať, ak niečo povieme. To nebolo len tak, že sme vybavili lepší distribučný kľúč pre tento trvalý mechanizmus. To nebolo len tak, že sme prišli a povedali, ale že sme to mali vyargumentované a že nás niekto aj počúva.
Počúva vonku niekto teraz našu vládu?
To je veľmi predčasná otázka. Veď ešte len prvýkrát poznáme niekoľko dní zámer, nejaký balíček, ktorý sa tu objavil. Ale ešte neviem aké bude definitívne rozhodnutie. Ešte stále to na mňa pôsobí ako vypúšťanie pokusných balónikov a hľadanie cesty najmenšieho odporu. Treba ešte chvíľu počkať. Ale vláda sa prejaví, bude sa musieť prejaviť. Úlohy sú jasné. Na budúci rok pod tri percentá deficitu HDP. Uvidíme. Už napríklad štátny rozpočet na budúci rok by nás mal presvedčiť, či to vláda myslí vážne. Úloha je, dostať sa deficitom verejného okruhu pod tri percentá hrubého domáceho produktu.
Je vypúšťanie balónikov úmysel, metóda?
Neviem či to je úmysel, ale je to metóda, pre ktorú sa vláda Roberta Fica rozhodla. Rozumiem tomu. Je to metóda, ktorá by mala eliminovať kritiku na najvyššiu možnú mieru. To je taká istá chytrosť vtiahnuť všetky relevantné sily do tejto hry, aby sme im potom zobrali vietor z plachiet. Nemyslím si, že sa toto napokon vláde podarí, pretože väčšine verejnosti je jasné, že vláda je tu od toho, aby prijímala rozhodnutia a opozícia je od toho, aby vládu kontrolovala a keď uzná za vhodné aj kritizovala. Ale je tu taký pokus otupiť ostrie, budúce ostrie opozície.
Za obeť konsolidačným opatreniam má padnúť aj Vatikánska zmluva. Má sa otvoriť kvôli jednému cirkevnému sviatku.
Počúvam. Možno tí, ktorí to doposiaľ prehliadali, tak to už prehliadať nebudú a možno aj ocenia, že sme dokázali uzatvoriť so Svätou Stolicou nielen samotnú základnú zmluvu, ale aj dve vykonávacie. Lebo boli chvíle, keď som sa stával objektom kritiky, že som nevedel presadiť všetky vykonávacie zmluvy. Tak myslím si, že dnes si to budeme vážiť viac ako včera, že sme podpísali základnú zmluvu a že sme dokázali vyrokovať a podpísať aj vykonávacie zmluvy o pastorácii v ozbrojených zložkách a o pôsobení cirkvi v oblasti školstva.
Je obvyklé, aby sa s Vatikánom len tak pre nič za nič kvôli jednému dňu otvárala zmluva?
Isteže, to obvyklé nie je. Myslím si, že saj generálnejšie sa dá povedať, že otvárať vynegociované a ratifikované zmluvy nie je celkom obvyklé.
Ako vnímate návrh presunúť sviatok Sedembolestnej vždy na nedeľu?
Je to vzťah medzi vládou a cirkvou. Nebudem do toho vstupovať. Necítil by som sa dobre, nie som účastníkom týchto rozhovorov, ani architektom ozdravných opatrení. Ja môžem len podotknúť, že sme stabilizovali verejné financie aj bez otvárania takýchto zmlúv a vnútorne som presvedčený o veľkých úsporách, potenciálnych úsporách na strane výdavkov. Mám pocit, že vláda sa vybrala ľahšou cestou, keď chce zvyšovať daňové zaťaženie, keď povedzme chce otvárať zmluvy tohoto typu. Hoci nechcem povedať, že samotná podstata toho zámeru je zlá. Ale vnútorne cítim a som presvedčený aj na základe svojej praxe, že zďaleka sme nevyčerpali potenciál na strane úspory výdavkov, racionalizácie štátnej správy, verejnej správy.
