Prieskumy Eurostatu, ktoré sa v našich televíziách objavili najmä v pondelok, ukázali, že kým smerom k Bruselu sme optimisti, doma, k svojim, sme pesimisti. Myslím, že aj preto, lebo za „svojich“ považuje každý z nás iných. A tak zásadne neveríme vláde zloženej z „tých druhých“. Možno sme i krátkozrakí a do Bruselských manipulácií vidíme menej, teda sa dáme ohlúpiť na dlhšie. Doma odhalíme prázdne reči oveľa skôr. Napr. o poslaneckej imunite, o snahe zlepšiť zdravotníctvo, alebo o spravodlivosti súdov.
V podstate však platí, že ľudia sú manipulovateľní a manipulovaní, veľakrát uveria rôznym klamstvám. Koľko ich (nás) verilo „krásnym myšlienkam“ komunizmu, či národnému socializmu. A ako dlho! Preto si manipulátori myslia, že to vždy pôjde. Veď stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. (Goebels)
Lož má však v skutočnosti krátke nohy, aj keď niekedy mnohoročné. Skúsenosť ukazuje, že ľud sa trvalo klamať nedá. A potom, keď klamstvo, falošné slová vyjdú na povrch, a sľuby sa nezrealizujú, môže byť s ich autormi veľmi zle. Okrem nezvolenia môže prísť i búrka revolúcií a násilia, ktorej sme i dnes vo svete svedkami.
Ak však nemôžme 100% a navždy oklamať ľudí, prečo si mnohí myslia (myslíme), že obalamutia Boha? Práve o takomto postoji hovorí v Ježiš v evanjeliu, ktoré dnes čítame v rímskokatolíckych kostoloch na celom svete:
Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane,“ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.
Mnohí mi v onen deň povedia: „Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa zázrakov?“ Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!
A tak každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale.
A každý, kto tieto moje slová počúva, ale ich neuskutočňuje, podobá sa hlúpemu mužovi, ktorý si postavil dom na piesku. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica, oborili sa na ten dom a dom sa zrútil; zostalo z neho veľké rumovisko.
V krásnom obraze stavania domu, ktorý je mne osobne ako synovi murára, veľmi blízky, nejde len o to, že Boh všetko vie a teda že jeho neoklameme. Ježiš totiž nehovorí o ňom, ale o nás. Jemu sa našou manipuláciou, klamstvom, peknými rečami a prázdnymi skutkami nezrúti nič. Nám sa však zrúti „dom“ života.
A to preto, že náš život ide za hranice smrti. A teda tak či onak raz prídeme pred jeho súd, kde sa nás privalia jeho očisťujúce vody, ktoré odstránia nános prázdnych rečí a ostanú len skutočné postoje a skutky. Naša vykonštruovaná falošná spravodlivosť, dobrota, či nábožnosť padne a nám ostane len „rumovisko“ spôsobené mimo iného i víchricou hnevu na seba samých.
Nie je to však len o večnosti a božom súde. Ani tu na zemi nám takáto nábožnosť, takýto vzťah k Nemu dlho nevydrží. Lebo nás nenaplní a postupne nás prestane baviť. Môžeme aj celý život hrať na iných, akí sme dobrí a zbožní, ale seba samých neoklameme. Toto nám neprinesie ani pokoj svedomia, ani skutočné šťastie.
Hrať na Boha nejakú komédiu pekných rečí, či nábožných úkonov je teda totálnou životnou hlúposťou. Základom vzťahu k nemu a komunikácie s ním (ktorej hovoríme modlitba) je totiž úprimnosť. A to i vtedy, keď nesúhlasíme, pochybujeme, či „málo veríme“.
A tu sme pri druhom pilieri základu „domu“ života – pri viere. Ak je múdre veriť skúsenému človeku v oblasti, kde je absolútny profesionál, tak je ešte múdrejšie veriť Bohu. Vo všetkom, čo nám hovorí o sebe i o nás. O tom, čo nás urobí šťastnými. Uveriť však znamená podľa toho i žiť, konať. Teda Jeho slová uskutočňovať. To je základná životná múdrosť.
Vráťme sa však na záver späť k ľuďom. Ale z inej strany. Predstavme si seba ako tých, ktorí vládnu. Či už v Bruseli, alebo v Bratislave, alebo aspoň v našej obci. Ba vlastne si to ani nemusíme predstavovať, veď väčšina z nás, dospelých, vládne svojej domácnosti. Či už v koalícii s partnerom, alebo sám. Iste by ste nechceli, aby sa raz voči Vám vaše deti, alebo podriadení, vzbúrili s výčitkami typu: „Ja ti už nič neverím! Tak dlho si ma klamal! Mňa už neobalamutíš, viem svoje! Nechcem s tebou už nič mať!“ a pod. Predísť takejto revolúcii môžeme, ak naše slová budú zhodné s našimi činmi – teda rečou dnešného Ježišovho podobenstva – ak budeme múdri. Doma, v obci, štáte i na celej zemi.
A tak Vám prajem múdre budovanie svojho „domu“ života smerom k Bohu i ľuďom.
