Z majstrovstiev sveta v rýchlostnej kanoistike v Moskve sa Erik Vlček s Jurajom Tarrom vrátili so senzačným výsledkom ako čerství dvojnásobní svetoví šampióni v K2 na 500 i 1000 metrov.
Ktorý z týchto triumfov sa rodil ťažšie a prečo?
Erik Vlček: „Podľa mňa ťažšie bolo získať majstrovský titul v pretekoch na 1000 metrov. Predsa len, je to olympijská disciplína, aj konkurencia v nej bola väčšia. Preto to bolo náročnejšie. Na olympijskom kilometri bolo päť rozjázd, kým v pretekoch na 500 m boli iba tri rozjazdy. A na tisícke s nami súťažili aj oveľa zvučnejšie mená ako na polovičnej trati.“
Juraj Tarr: Súhlasím s Erikom. Na kilometri bola väčšia ´tlačenica´. Všetci súperi ešte mali dostatok síl, mnohí z nich sa usilovali o medaily. Mali sme z tej súťaže trochu aj obavy, netušili sme, že sme tak dobre kondične prichystaní, že nášmu tempu nebudú súperi stačiť.“
Ako s odstupom času vnímate váš prvý zlatý medailový zásah na svetovom šampionáte v Moskve? Ako ste tieto životné preteky videli priamo z lode?
Juraj Tarr: „Ja si spomínam, že na štarte sme nezabrali úplne naplno, hoci sme sa na to veľmi chystali. Podľa mňa sme iba tak strmšie ´pohladkali´ vodu, ale nebol to dobrý záber (krátka odmlka). Našťastie, veľmi rýchlo sme sa upokojili. Tak isto sme dokázali upokojiť aj rozhýbanú loď (krátka odmlka). Na prvý pohľad to laik nerozozná, ale my sme to cítili… Mali sme presne určenú taktiku. Mali sme poriadne ´naťahovať záber´ počas trate, v závere postupne zrýchliť, pokúsiť sa vystupňovať tempo, pokiaľ to pôjde, kým nám budú sily stačiť. Keď sme sa pozreli posledných sto metrov pred cieľom, a boli sme pred Austrálčanmi o celú loď, tak som si povedal, že to už dorazíme aj keby čo bolo… Keď som sa obzrel v cieli za seba, a zistil som, že sme vyhrali, v prvom momente som tomu nechcel ani veriť. V tej chvíli sme s Erikom v K2 práve získali novú motiváciu aj smerom k najbližšej olympiáde v Brazílii.“
Erik Vlček: „Od úvodu sme boli vpredu, išli sme si svoje tempo, žiadne rozptyľovanie. Nakoniec z deviatej dráhy sme ani nemali dobrý prehľad o dianí na trati. Počuli sme síce, že Maďari si na méte 500 m ´hopli´, čo je u nás povel na zvýšenie frekvencie, pridali, zvýšili frekvenciu záberov, ale vôbec sa na nás nedoťahovali… Vtedy mi bolo jasné, že asi ideme veľmi dobré tempo, že sme loď veľmi dobre nakopli (smiech). Tak som sa toto perfektné tempo snažil udržať – a keď sme sa priblížili na vzdialenosť 200 metrov do cieľa, dal som do toho úplne všetko. Až v cieli sme sa dozvedeli, že sme sa nakoniec celý čas naťahovali s Austrálčanmi, ktorí skončili druhí (krátka odmlka). Ale to bola možno výhoda deviatej dráhy, že sme nevideli nič, čo sa na trati deje. A išli sme iba podľa svojho tempa. Musím povedať to, čo povedal Ďuro: som rád, že vďaka čerstvým moskovským úspechom v K2 sme zasa získali novú a mimoriadne silnú motiváciu do ďalšieho tréningu. Ideme sa spolu pripravovať na ďalší svetový šampionát a potom aj na olympiádu v Rio de Janeiro.“
Pre vás by to bola už piata olympiáda. Cítite v sebe ešte potenciál, že by ste jednu olympiádu ešte zvládli?
Erik Vlček: „Áno, cítim. Viem, že sily mi pribúdaním rokov už pribúdať nebudú, ale na jednu olympiádu ich ešte určite nazbieram. Aspoň sa o to pokúsim (smiech). Ak budem zdravý a budú sa mi vyhýbať zranenia, tak jednu olympiádu, ktorá by v mojej kariére bola určite poslednou, by som zvládol (smiech).
Juraj Tarr: „Najbližšia olympiáda bude o dva roky v Rio de Janeiro. Ak sa nám podarí na svetovom šampionáte v Miláne vybojovať právo štartu na nej, mali by sme sa na nej predstaviť. V Miláne nám stačí skončiť do 6. miesta, čo by v prípade, že nás nebudú kváriť zranenia a choroby mohli dokázať.“
Erik Vlček: „Škoda, že o olympijskú nomináciu sa nebojovalo teraz na majstrovstvách sveta v Moskve. Už sme mohli mať olympijskú letenku do Brazílie vo vrecku. A byť bez starostí (smiech).Takto sa musíme o olympiádu pobiť až o rok na majstrovstvách sveta v Miláne, kde nám stačí, ako už povedal Ďuro, skončiť v prvej svetovej šestke. Dostať sa do finále a v ňom zabojovať o bodovanú šestku.“
Ak si dobre pamätáme, prvú šestku ste spomínali aj v súvislosti so svetovým šampionátom v Moskve po návrate z tohoročných majstrovstiev Európy v Nemecku, kde ste vybojovali bronz v K2 na 1000 metrov a spomínané 6. miesto na polovičnej trati…
Juraj Tarr: „Pri našich kalkuláciách sme vychádzali práve z toho, že na budúcoročnom svetovom šampionáte v Miláne treba byť v prvej šestke, ak chceme štartovať na olympiáde v roku 2016. Šampionát v Moskve sme chápali ako kvalitnú simuláciu podmienok, v ktorých sa o rok v Miláne budeme usilovať o potvrdenie našej príslušnosti k úzkej svetovej špičke. Preto sme chceli v Moskve byť do 6. miesta. Aby sme si udržali kontakt so svetovou špičkou.“
Erik Vlček: Ale to neznamená, že po našom moskovskom dvojnásobnom triumfe sa budeme teraz upokojovať tým, že v Miláne nám budúci rok stačí skončiť presne na 6. mieste, aby sme si zabezpečili účasť na olympiáde v Brazílii. Vieme o tom, že to stačí, ale my sa s týmto nemôžeme uspokojiť… Chystať sa biť iba o šiestu pozíciu na MS 2015 by mohlo byť aj veľmi zradné a nebezpečné. Preto sa aj v Miláne pokúsime o medailový zásah. To bude náš cieľ! Aj v Miláne pôjdeme naplno.Ale, ak by to nevyšlo s útokom na medailu, a my by sme skončili tesne za stupňom víťazom, aj tak by sme mali zaistené právo štartu na olympiáde v Brazílii. Takže tá prvá šestka je opäť našim cieľom. To bude plán B. Rezerva smerom k olympiáde (smiech). Ale ak by sa nám podarilo urobiť lepšie miesto, nebudeme sa hnevať (smiech).
Aký to bol pocit vrátiť sa domov z majstrovstiev sveta s dvoma titulmi. Taký úspech slovenská loď nezaznamenala od majstrovstiev sveta 2003 v USA, na ktorých práve váš štvorkajak s bratmi Michalom a Richardom Risdorferovcami a Jurajom Bačom bol zlatý aj na 500 m, aj na 1000 m?
Erik Vlček: „Stále sú to fantastické pocity! Niečo nádherné, čo sa tak často neopakuje (smiech). Už sa mi fakt dávno nestalo, že by som priniesol domov dve zlaté medaily. Máte pravdu, že to bolo pred jedenástimi rokmi. Po dlhom čase som si to zopakoval a stále to chutí rovnako dobre. S Ďurom sme v Moskve urobili niečo, čo sa zlatými písmenami zapíše do histórie nie iba slovenskej, ale aj svetovej rýchlostnej kanoistiky. Dva tituly v K2 na 500 a 1000 m urobili voľakedy dávno Nemci – a po nich až my. To je fakt super výsledok!“
Juraj Tarr: „Pre mňa to bol totálny šok! Veľmi príjemný šok (smiech). Ja som, na rozdiel od Erika, doteraz dvojnásobným majstrom sveta na jednom šampionáte ešte nebol. Mám doma jeden titul majstra sveta, ale to je ešte z roku 2007. Tiež som ho získal v štvorkajaku na 500 m spolu s Erikom a bratmi Riszdorferovcami. Aj to bol vtedy pre mňa výnimočný úspech. A dodnes ním aj zostal (krátka odmlka). Pre nás s Ďurom teraz v Moskve bolo dôležité potvrdiť, že stále na to máme, a tiež ma teší, že všetkým skeptikom a kritikom sme v Moskve potvrdili, že má zmysel všetko to, čo pre náš šport robíme. Potvrdili sme, že stále patríme do svetovej špičky a môžeme ešte pomýšľať na ďalšiu olympiádu. Myslím si, že v olympijskej sezóne sa sústredíme výlučne na K2. Nie je to ešte definitíva, ale postupom času táto verzia nášho ďalšieho účinkovania vo svete kanoistiky nadobúda čoraz reálnejšie kontúry.“
Erik, na olympiáde v Londýne pred dvoma rokmi sme súťažili aj v K4, aj v K2. V káštyri ste skončili vo finále na 6. mieste, v K2 s Petrom Gellem až na 8. priečke. Bolo z toho sklamanie, nenaplnenie medailových snov, slzy smútku, rozčarovanie… Teraz skloňujete ďalšiu olympiádu v K2 s Jurajom Tarrom. Kto vás vlastne dal dokopy, kto vymyslel loď, ktorá opäť domov nosí z veľkých svetových a európskych podujatí cenné medaily?
Erik Vlček: „Náš tréner Peter Likér. Keď sme ako ´káštvorka´ v starej londýnskej zostave prehrali v Račiciach domácu kvalifikáciu s našim mladým štvorkajkakom Viktorom Deminom, Marekom Krajčovičom, Gáborom Jakubikom a Matejom Michálekom. Vtedy tréner povedal, že takto to ďalej nepôjde. Rozhodol sa londýnsku ´káštvorku´ zrušiť. Podľa neho už nemalo žiadnu perspektívu držať nás spolu v jednej lodi. Už to nemalo význam (krátka odmlka). Tak nás dal dokopy s Ďurom do ´kádvojky´. Obaja sme z Komárna, obaja z jedného klubu a z jedného Strediska štátnej športovej reprezentácie MV SR. Tak nám vymyslel spoločnú loď (smiech).
Aké boli prvé pocity z tejto voľby? Ako ste sa v novej lodi cítili?
Erik Vlček: „Mám vám povedať pravdu?“
Áno. Bolo by to dobre. Skúste…
Erik Vlček: „Prvé naše jazdy boli šokom! Bola to jedna obrovská katastrofa! Fakt. Nepreháňam. Neladilo nám to. Navyše, aj v lodi sme s Ďurom sedeli nejako nakrivo, loď sa nekĺzala po vode ako sme si predstavovali. Od začiatku to bolo zlé. Veľmi zlé! Mnohokrát som sa v duchu pýtal sám seba, či mi to bolo treba… Či som urobil dobre, že som do takejto osádky vliezol. Sám sebe som si kládol otázku, či som sa za takú ponuku nemal radšej poďakovať… Mal som z toho veľmi zlý pocit (krátka odmlka). Často som v duchu hromžil a nadával sám sebe. Našťastie, iba v duchu. Ďuro vpredu nič z môjho hromženia nepočul (smiech). A nevidel ani moju znechutenú kyslú tvár (smiech).
A kedy sa to potom obrátilo tým správnym smerom? Kedy ste vlastne vykročili smerom k dvom zlatým medailám zo svetového šampionátu v Moskve? Čo sa stalo, že to zrazu išlo a ide?
Erik Vlček: „Keď sme si vymenili miesta v lodi! To bol ten zlomový moment! Ja som prvýkrát v živote išiel na miesto prvého v lodi – na pozíciu ´háčika.´ Ďuro sa zasa presťahoval dozadu. A zrazu sa aj loď akoby z ničoho nič perfektne narovnala… Zrazu dobre sedela na vode! Vyrovnali sme dovtedajšiu nerovnováhu. Začalo nám to ísť. Ďuro mi po čase povedal, že sa vzadu cíti veľmi dobre, mne to na mieste prvého tiež vyhovovalo. Tak sme začali trénovať v obrátenom garde. Ja som bol vpredu spokojný, hoci som s touto pozíciou nemal žiadnu skúsenosť. Bol to pre mňa nezvyk: sedieť vpredu a nemať pred sebou nikoho… Iba vodu a perspektívu, že o pol kilometra, respektíve o kilometer ďalej je náš cieľ. Tam voľakde ďaleko je cieľ nášho spoločného snaženia (smiech).
Ako vám to prišlo na um vymeniť sa s Jurajom v lodi?
Erik Vlček: „O mne je už dávnejšie v našom športe známe, že nezvyknem robiť nejaké nečakané, unáhlené a nepremyslené kroky. Ja som si všetko nechal prejsť hlavou, lebo nikdy v kariére som ´háčika´ v lodi nerobil. Už ako junior v ´kádvojke´ som sa díval na chrbát ´Ričimu´ Riszdorferovi, v ´káštvorke´ zasa jeho bratovi Michalovi… Nikdy som nebol vpredu. Bol to pre mňa nezvyk. Musel som si prácu na prvom mieste v lodi natrénovať. Dokonca, som často počúval aj také názory niektorých odborníkov a skeptikov, že sa za ´háčika´ nehodím… Dúfam, že teraz som aj tých skeptikov presvedčil, že mi to celkom dobre ide. Že viem udať správne tempo, viem loď správne viesť. Mne vyhovuje, že ju môžem kormidlovať a trošku dirigovať (smiech). Navyše, s Ďurom sa spolupracuje super. Fakt. On je ten, ktorý vie plniť požiadavky ´háčika´, navzájom si vyhovujeme a dobre sa v lodi dopĺňame. Sadli sme si nie iba ako pretekári, ale aj ako mladí ľudia. To je rozhodujúce. V lodi nám to spolu ide.“
Začali ste hovoriť o spolupráci s Jurajom Tarrom. Tak by nás zaujímalo, čo si na svojom spolubojovníkovi v lodi najviac vážite, čo u neho najviac oceňujete?
Erik Vlček: „Predovšetkým jeho schopnosť sústrediť sa na to, čo práve robí. Aj fyzická koncentrácia, aj psychická odolnosť, to sú veci, ktoré na Ďurovi obdivujem. Je mimoriadne silný. A podľa mňa je tiež jeden z mála našich pretekárov, ktorý sa dokáže na veľkom podujatí vyžmýkať až totálne na doraz. Vďaka tomu na dôležitej súťaži nejde na sto, ale na stodvadsať percent. Až totálne do vyčerpania. Je to obdivuhodný bojovník. A nie iba na športovom poli. A tiež si na ňom vážim aj to, že ma na slovo poslúcha (smiech). Ale pre dobrú súhru v jednej lodi je aj táto vlastnosť mimoriadne dôležitá. Aj to musí byť (smiech).
A čo si Juraj Tarr váži na Erikovi Vlčekovi?
Juraj Tarr: „Najmä to, že Erik je veľmi cieľavedomý človek. Je to veľký bojovník, ktorý odhodlane a pevne kráča za svojou vytýčenou métou. Veľmi sa mi páči, že Erik je pokojný a rozvážny človek. Nie je nejaký cholerik, nešíri okolo seba paniku a nevyvoláva stresové situácie. Nič ho nedokáže rozhádzať. A ak sa niečo predsa len nájde, tak pocity zlosti a hnevu neprenáša na svoje okolie, na svojich najbližších spolupracovníkov. Teda ani na mňa (smiech). Je radosťou s ním robiť a trénovať. Aj preto nám to spolu tak dobre ladí (smiech).
Spolu sa chystáte v „kádvojke“ na dve trate. Ktorá z nich je pre kajakára náročnejšia a prečo?
Juraj Tarr: „Podľa mňa olympijský kilometer viac bolí. Finiš na tisícke je trochu náročnejší, než na päťstovke. Ale keď sa podarí podľa vašich predstáv, tak aj tá radosť z dosiahnutého úspechu je oveľa väčšia. My sme si triumf v Moskve na kilometri perfektne vychutnali, lebo sme hneď vedeli, že sme prví, že sme získali titul majstrov sveta! Zisk zlata na päťstovke bol pre nás takým extra bonusom. Bola to v podstate veľmi napínavá detektívka so šťastným koncom pre nás (smiech). V cieli sme dlho nevedeli, či to bude najcennejší kov alebo iba striebro. Ani tréner Likér, ktorý nás doprevádzal po brehu na bicykli, to nevedel. Nevidel dobre na časomer. Tak sme trochu napätí, ale totálne vyčerpaní, čakali, čo z toho bude (krátka odmlka). Viete, z vody sa to dá cítiť, či ste vyhrali, alebo nie, ale teraz v tomto obrovskom priestore Krylatského to bolo úplne ináč. Z vody sme nič nevyčítali. Boli sme totálne vyšťavení (smiech). A boli sme veľmi radi, že sme už v cieli, že už máme po pretekoch.“
Erik, po vašom zlatom double na MS 2014 v Moskve ste sa stali najúspešnejším slovenským rýchlostným kanoistom v ére samostatnosti. V priebehu 24 hodín ste získali ôsmy a deviaty titul majstra sveta v kanoistike, čím ste predstihli doterajšieho rekordéra Michala Riszdorfera. Aké ste mali pocity po tomto dvojnásobnom triumfe a po prekonaní doterajšieho rekordéra v počte zlatých medailí?
Erik Vlček: „Rekordy sú na to, aby sa prekonávali (smiech). Som rád, že som sa aj takto zapísal do histórie. Je to zvlášť príjemný pocit, keď okolo vás je na veľkých pretekoch povedzme tisíc kajakárov a kanoistov a vy viete, že ste najúspešnejší z nich. To je fakt krásny pocit. Ale to je všetko. Lebo prídu ostré preteky – a vy nemôžete pred nimi riešiť to, že ste najlepší zo všetkých. Musíte sa totálne skoncentrovať na svoju súťaž, musíte riešiť veci okolo vášho štartu v tej – ktorej disciplíne. Nemôžete zaspať na vavrínoch a kochať sa v tom, aký ste dobrý (smiech). Treba vždy zostať pri zemi a netreba sa nad nikoho vyvyšovať, lebo na to môže človek škaredo doplatiť. Na preteky treba ísť s pokorou a úctou voči súperom. Človek si, samozrejme, musí veriť, ale nemal by byť chovaním sa hotovým majstrom sveta (smiech).
Juraj Tarr: „Pre nedeľňajšou súťažou na MS v Moskve sme vedeli, že Erik má šancu získať deviatu zlatú medailu. Navyše, nechceli sme, aby to po sobotňajšom úspechu vyzeralo tak, že sme sa na päťstovku už totálne vykašľali (smiech). Tak sme si povedali, že aj túto trať pôjdeme naplno, čo to dá. Ale so zlatom sme určite nerátali, keďže dlhodobo sú Bielorusi, Maďari a Nemci veľmi dobrí. Keď sme však prišli na vodu, tak sme si s Erikom povedali, že ´dáme´ silný štart, potom budeme pokračovať v tempe a 150 m pred záverom sa pokúsime nastúpiť. Posledných 150 metrov pôjdeme na doraz, veď je to náš posledný štart na týchto majstrovstvách sveta. Nemali sme čo stratiť. Iba získať.
Erik Vlček: „Samozrejme, obaja sme tušili, že by z toho opäť mohla byť medaila. Po sobotňajšej zlatej sme sa nechceli nechať uniesť a pokúsili sme sa ešte raz na tomto šampionáte maximálne skoncentrovať. Nebolo to jednoduché, ale na druhej strane jedno zlato sme už mali, vďaka čomu sme boli vo veľkej eufórii. Vďaka poznaniu, že sa vezieme na víťaznej vlne, aj súťažný stres, aj únava z nás rýchlejšie spadli. Zvládli sme to fantasticky! Vedeli sme, že Maďari budú najsilnejší súperi, a že v závere sa bude rozhodovať kto z koho. Samozrejme, v týchto pretekoch sme mali aj trochu športového šťastia, lebo presne na cieľovej čiare sme ich predbehli. O našom triumfe rozhodla až fotofiniš.“
Takže po takom úspechu ste boli v siedmom nebi. Čo ste si potom ešte na vode hovorili v duchu? Nad čím ste stihli uvažovať, kým ste vyliezli z lode na breh?
Erik Vlček: „Keď sme sa išli trochu previesť po pretekoch, spomenul som si aj na smolu, ktorá nás minulý rok v Duisburgu pripravila možno o istú medailu… Spomenul som si na okamih, keď sa mi vlani na svetovom šampionáte krátko po štarte vyšmyklo z rúk pádlo! To sa mi dovtedy nikdy nestalo. Ani na tréningu. Nikdy! A práve tento zlomový moment nás minulý rok pripravil o reálnu šancu bojovať o pozíciu na stupni víťazov. Aj v Nemecku sme mali vysoké ambície, no po mojej chybe sme stratili šancu na dobré umiestenie. Som rád, že teraz to všetko vyšlo na sto percent. Ak nie aj na dvesto (smiech). Ďurovi som vrátil medaily, o ktoré som ho v Duisburgu obral. Som rád, že sa nám podarilo v Moskve zložiť reparát za minuloročný šampionát. Ďurovi som to zostal dlžný. Teraz som svoj dlh vyrovnal (smiech).
Juraj Tarr: „Ja som v Moskve po druhom zlate prežíval neuveriteľnú eufóriu – po samotnej súťaži ma zaplavila veľká vlna šťastia a radosti. Tieto dve medaily hodnotím veľmi vysoko. Na olympijskej trati je to moje prvé zlato z MS a je v tesnom závese za olympijským striebrom v K4 z Pekingu 2008. Dve zlaté na 500 metrov a súčasne aj tisíc metrov nedokázal za posledných 20 – 25 rokov urobiť nik. Je to veľmi ťažká kombinácia pretekov pre kajakárov. My sme to dokázali! Fantázia! Takže, opakujem, že všetko nasvedčuje tomu, že sa na budúci rok s Erikom a trénerom Likérom zameriame iba na K2. Tak isto ma teší ma, že mladému štvorkajaku i Petrovi Gellemu sa v Moskve podarilo skončiť do šiesteho miesta. To je tiež z hľadiska našich ambícii smerom k olympiáde v Brazílii veľmi dobrý výsledok. Bolo by dobré, keby to takto zostalo, aby Slovensko mohlo získať čím viac miesteniek do Ria. Z vlastných skúseností viem, že olympijská kvalifikácia bude ešte hustejšie sito ako samotná olympiáda v Riu. Ale verím, že ju zvládneme k spokojnosti všetkých.“
Juraj, keď spomínate spokojnosť všetkých, je to pravda, že po nevydarenej londýnskej olympiáde a po sklamaní na svetovom šampionáte v Duisburgu ste minulý rok vážne uvažovali, že skončíte s rýchlostnou kanoistikou?
Juraj Tarr: „Áno, je to pravda. Po minuloročnom šampionáte v Nemecku som si spočítal, že už štyri roky sa nemôžeme dopracovať k žiadnemu kvalitnému výsledku. Štyri roky sme sa z veľkých podujatí vracali bez medaily (krátka odmlka). Tak som sa začal sám seba pýtať, či to všetko má ešte zmysel (krátka odmlka). Či sa potrebujem ďalej takto trápiť. Moje sklamanie bolo veľmi veľké. Začal som o sebe vážne pochybovať (krátka odmlka). Fakt som vážne uvažoval, že s tým všetkým skončím, že dám šancu mladším kolegom…
A čo toto vaše uvažovanie o odovzdaní štafety mladším kajakárom ukončilo, vďaka čomu ste ešte nastúpili do športovej prípravy na ďalšiu sezónu?
Juraj Tarr: „Moje úvahy o plánovanom konci veľmi ´spacifikovali´ slová generálneho sekretára nášho zväzu Borisa Bergendiho, ktorý ma viackrát upozorňoval, aby som sa pri rozhodovaní o ukončení kariéry neunáhlil. Aby som práve v čase veľkej beznádeje neurobil niečo, čo by som už nemohol vziať späť. Stále mi tvrdil, že mám na to, aby som pokračoval. Často ma povzbudzoval, aby som do toho opäť išiel naplno s Erikom práve v novej lodi. Pripomínal mi, že to je pre nás oboch veľká životná výzva (krátka odmlka). Teraz, keď mám dve zlaté medaily z Moskvy, som rád, že nám Boris tak veľmi veril. Teší ma, že Boris bol tým človekom, ktorý nás po nevydarených dvoch sezónach dvíhal na nohy. Zastavilo ma to v tej správnej chvíli. Aj jeho upozornenia, aby som nerobil unáhlené a predčasné závery, majú veľký podiel na našich dvoch zlatých medailách, ktoré sme s Erikom vybojovali v Moskve.“
Ako ten váš výnimočný úspech prežívali vaši najbližší? Ako ho vnímali doma pred televízorom?
Erik Vlček: Moja manželka, ktorá mi je stále veľkou oporou, doma počas nášho finále jačala ako malá. Výskala, čo jej sily stačili (smiech). Aspoň tak mi to bolo povedané do telefónu (smiech). A staršia dcérka Lara si pri tom jej výskaní stále zapchávala uši, a nechápala, čo sa vlastne robí, že mama tak jačí (smiech). Mladšia Sárka, má iba rok, tá to už nechápala vôbec. Spoznala ma v televízii, tešila sa, že ma tam vidí, ale to bolo všetko. Tá to ešte neriešila (smiech). Manželka sa však predviedla ako moja veľká fanynka, čo staršia päťročná dcérka vôbec nechápala (smiech). Takže u nás muselo byť počas tohto víkendu veľmi veselo.“
Juraj Tarr: „Ja mám zasa správy z domu, že u nás doma sa pred televízorom aj plakalo. Od šťastia i od dojatia. Moji rodičia vedia, čím všetkým som musel prejsť, kým som sa dopracoval k takému veľkému úspechu. Moji najbližší boli po našich moskovských úspechoch vo veľkej eufórii a dojatie z tohto úspechu bolo silnejšie ako oni. Takže si aj poplakali. Otec mi povedal, že sa za svoje slzy v tej chvíli vôbec nehanbil (krátka odmlka). Rodičia so mnou prežili môj zápas s ťažkou chorobou. Boli pri mne, keď mi bolo najhoršie. Bola to vtedy ťažká skúška. Pre nich, pre mňa, pre mojich kolegov i kamarátov. Pre všetkých, ktorí boli vtedy pri mne, ktorí vedeli o tom, s čím vlastne takmer dva roky vytrvalo zápasím.“
Juraj, hovoríte o rokoch, keď ste zápasili s veľmi vážnou chorobou, keď ste takmer dva roky nemohli športovať. Ako ste prežívali zložité obdobie, keď ste nevedeli, čo bude ďalej?
Juraj Tarr: „Sklamanie z neúspechu v športe veľmi mrzí. Fakt to aj veľmi bolí… Je to ťažké… Keď pre úspech obetujete všetko, čo môžete, a on nepríde, je to veľmi zlé. To som prežíval po londýnskej olympiáde (krátka odmlka). Aj po Duisburgu. Ale vzápätí si poviete, že na svete sú aj oveľa dôležitejšie veci, než sú olympijské medaily a tituly majstrov sveta. A vtedy si spomeniete na to najhlavnejšie, čo človek na tomto svete má – na zdravie. Fakt by som všetkým ľudom chcel odkázať, aby si zdravie vážili a chránili. Aby ho nezanedbali. Z medaily, z jednej, z dvoch, z troch sa jeden deň budete dlhé hodiny ´vytešovať´, ale na druhý deň vás môže z ničoho nič zložiť infarkt. Môžu vám zistiť zákernú chorobu. Môžete sa dozvedieť, že ste nevyliečiteľne chorý. Viem, je to tvrdo povedané, ale je to tak. To nie je čierny humor, to je, žiaľ, realita nášho života. Prežil som to na vlastnej koži, viem, o čom teraz hovorím (krátka odmlka).
Ako to Juraj bolo vo vašom boji so zákernou chorobou, ktorej ste museli čeliťniekoľko rokov pred olympiádou 2000 v Sydney?
Juraj Tarr: „Na majstrovstvách Európy juniorov v roku 1996 som odpadol. Z ničoho nič som stratil vedomie. Lekár mi povedal, že mám zápal krčných žíl. Lenže časom to bolo oveľa horšie. Všetko bolo inak. Zistili mi, že na štítnej žľaze mám zhubný nádor. Dvakrát v priebehu mesiaca ma museli operovať. Po operáciách prišla na rad liečba ožarovaním. Trvalo to rok a pol. Rok a pol som nesmel športovať. Vôbec. Musel som sa vyhýbať akejkoľvek fyzickej námahe, aby som nezaťažoval ťažko skúšaný organizmus (krátka odmlka). Bojoval som. Mnohokrát za ten rok a pol, keď som bol v nemocnici, som sa sám seba pýtal: prečo práve ja musím byť takto chorý? Prečo práve ja? Občas som zašiel za kamarátmi do komárňanskej lodenice a previezol som sa na lodi. Iba tak zo zvyku. Ako turista. A potom ma lekári potešili. Po takmer dvoch rokoch mi povedali, že môžem opäť trénovať. Že môžem opäť nastúpiť do prípravy. To bolo na začiatku sezóny 2000. Na olympiáde v Sydney som bol v štvorkajaku s Robom Erbanom, Erikom Vlčekom a ´Ričim´ Riszdroferom, ktorý skončil štvrtý. A chvíľu, veľmi krátku chvíľu, bol aj tretí.“
Odvtedy prešlo štrnásť rokov. Ako sa pozeráte na tých uplynulých štrnásť rokov? Čo z tohto obdobia vám najviac rezonuje v mysli?
Erik Vlček: „Predovšetkým fakt, ktorí si málokto teraz uvedomuje. Znie to neuveriteľne, ale je to naozaj pravda. My sme za tých spomínaných štrnásť rokov stále išli v príprave naplno! Ani jedna sezóna od olympijského roku 2000 nebola oddychová. Ani jeden súťažný ročník sme nevypustili, neoddýchli si. Takže náš organizmus dostal dobre zabrať. Je to obdivuhodné, že sa nám vyhýbali zranenia, že nás telo nezradilo (krátka odmlka). Verím však, že ešte dva – tri roky tieto galeje vydrží, že to ešte spolu do olympiády v Rio de Janeiro potiahneme… Nechcel by som sa dožiť chvíle, že tesne pred olympiádou v Riu mi odíde kondícia, stratím to, čo som doteraz natrénoval. Sem – tam sa to v našom športe stane. Poznám to, ale nechcel by som to zažiť. Po olympiáde v Brazílii, čiže po šestnástich rokoch plného tréningu, už dám telu pokoj. Vydržať päť olympiád v jednom kolotoči – to si zaslúži obdiv a uznanie (krátka odmlka). Ale netreba zabúdať, že dve zlaté medaily z Moskvy budúci rok nebudú znamenať nič. Kvalifikácia do Ria sa začne od nuly. Pre každého. Aj pre nás – dvojnásobných majstrov sveta. Na to tiež netreba zabúdať. Aj tento fakt musíme mať stále na pamäti (krátka odmlka).
Erik, v priebehu jedného roka ste absolvovali dva šampionáty, ktoré zorganizovali dve športové veľmoci. Takže môžete porovnávať. Urobili Rusi taký šampionát, aký ste pred odchodom do Moskvy čakali? Bol to v Krylatskom naozaj veľký sviatok vášho športu?
Erik Vlček: „Áno, bol. Ja som to aj čakal. Rusi šampionát zorganizovali naozaj veľkolepo. Všetko tam klapalo na jednotku. Aspoň, pokiaľ išlo o naše súťaže. Areál Krylatské, kde boli kanoistické súťaže počas moskovskej olympiády 1980, je obrovské komplexné športovisko. Navyše, Rusi boli počas celého šampionátu veľmi priateľskí, boli ochotní nám pomôcť so všetkým, čo sme potrebovali. Svetový šampionát v Moskve bol srdečnejší ako európsky šampionát v Nemecku. Aj ten bol zorganizovaný dobre, ale nič navyše. Nič, čo by nás zaujalo. Nemci tradične splnili iba to, čo mali. Nič navyše (krátka odmlka). Rusi k tomu, čo mali urobiť, pridali ešte aj svoju slovanskú náturu (krátka odmlka). Srdečnosť, priateľstvo, ochotu pomôcť, doslova boli schopní splniť aj naše sny. Všade nás povzbudzovali. Ako Slovania sme mali k sebe bližšie. Ja osobne sa nemôžem na nič sťažovať. Bolo to super. Navyše, nám s Ďurom sa darilo aj na športovom poli. Aj to bolo dobre (krátka odmlka).
Erik, nejako ste sa zháčili. Zrazu ste zostali v pomykove. Čo sa stalo?
Erik Vlček: „Ale, zasa som to všetko zbabral.“
Čím?
Erik Vlček: „Prepásol som veľkú šancu (krátka odmlka). Nevyužil som tie okamihy, keď okolo nás s Ďurom bolo plno novinárov, aby som sa verejne poďakoval všetkým ľuďom, ktorí majú zásluhu na našom veľkom moskovskom úspechu. Zabudol som sa poďakovať v prvom rade nášmu trénerovi Petrovi Likérovi, ktorý nás vlastne posadil do spoločnej lode. Bez jeho nápadu by neboli dve zlaté medaily z MS v Moskve, ani bronz z ME v Nemecku. Tak isto som zabudol na predstaviteľov Strediska štátnej športovej reprezentácie MV SR, ktorí nám už roky vytvárajú tie najlepšie podmienky. Bez ich pomoci by sme nemohli trénovať ani doma, ani v zahraničí. A tiež sa chcem aspoň takto poďakovať aj tým ľuďom, ktorí nám s Ďurom držali palce, ktorí nám verili ako pred ´Európou´ v Nemecku, tak aj pred ´svetom´v Rusku.“
Spomínate prípravu v zahraničí. Tento rok ste začali využívať stredisko maďarských olympionikov v Szolnoku. Ako ste sa vlastne do neho dostali, kto bol iniciátorom týchto tréningových táborov v Szolnoku?
Erik Vlček: „My sa s maďarskými kajakármi veľmi dobre poznáme. Už dlhé roky. Aj tréner Likér má v Maďarsku medzi kolegami veľmi dobré kontakty. Takže stredisko Szolnok sme si vybrali po vzájomných konzultáciách a poradách. Našim veľkým šťastím je to, že kým Maďari v Szolnoku trénujú ako osádka ´káštyri´, my s Ďurom jazdíme dvojkajak. Tým pádom nie sme pre nich priama konkurencia, vďaka čomu nás bez problémov berú medzi seba. Ak by sme sa tiež chystali s chalanmi na preteky v ´káštyri´, určite by nás medzi seba nevzali. Určite by sa konfrontácii s nami vyhýbali, trénovali by v inom stredisku, resp. nás by do Szolnoku ani nepustili… Ale to je predsa logické, nie?“
Juraj Tarr: „Navyše, v Szolnoku už niekoľko sezón trénujú s Maďarmi počas celého leta aj Austrálčania. Oni v tomto stredisku majú svoje centrum počas sezóny, kedy sú veľké preteky v Európe. Zo Szolnoku majú všade v rámci Európy oveľa bližšie ako by to bolo z ich domoviny. Bolo veľmi dobre, že sme sa rozhodli pre toto športové stredisko. Máme tam k dispozícii kvalitné zázemie – a hlavne špičkovú presne vymeranú a vybojkovanú deväťprúdovú kilometrovú dráhu. Takú doma, žiaľ, stále nemáme (krátka odmlka). Napokon, veď my sme v podstate svetový unikát! Sme dvojnásobný majstri sveta – a nemáme doma ani jednu regulárnu trať, na ktorej by sme mohli trénovať! Ale, aby som sa vrátil k vašej otázke: v športe sa zvykne hovoriť, že keď sa ti nedarí, zmeň všetko, čo sa zmeniť dá. Tak my sme po olympiáde v Londýne a po svetovom šampionáte v Nemecku zmenili loď, miesto zahraničnej prípravy i sparingpartnerov počas zahraničných sústredení. Takže s Erikom sme zmenili totálne všetko – a veľký medzinárodný úspech sa dostavil hneď po prvom roku.“
Zhováral sa Štefan Žilka
