Po revolúcii prvýkrát vplával do koralových vôd na Arube v Karibiku. Jednorazovým foťáčikom za desať eur vyfotografoval prvú rybičku. A hneď si myslel, že je jeden z mála fotografov na svete, čo fotia pod vodou. Dnes na toto obdobie spomína Moravan Richard Jaroněk s úsmevom.
Potápa sa s technikou za milión českých korún, všade so sebou ťahá tridsať kíl fotoaparátov, objektívov, svetiel a bleskov. Pod vodou sleduje hlavne veľké ryby – veľryby a obávané žraloky. Ťažko by sme našli niekoho, kto strávil so žralokmi viac času ako on. Fotografuje ich do kníh, nakrúca o nich filmy, snaží sa naučiť niečo o ich živote. Oceány sú predsa ešte takmer neprebádané. A vysvetľuje. Chce, aby ľudia pochopili, že žraloky nie sú stroje na zabíjanie. Napriek všetkému vydáva doma, vo Vizoviciach, humoristický magazín Trnky-Brnky.
Ako to bolo s tvojim prvým žralokom?
Každý potápač túži vidieť žraloka. Tú obávanú plutvu na hladine. Mne sa to prvýkrát podarilo v roku 1995. Bol to však iba vyplašený metrový žraločík. Skutočné potápanie s týmto obávaným predátorom prišlo až oveľa neskôr.
O pár rokov si ťa však do svojho filmovacieho tímu vybral režisér a producent Steve Lichtag.
Áno. Veľa som fotil, robil výstavy, písal som do časopisov. O žralokoch som sa niečo naučil. So Stevom som nakrúcal film Carcharias Veľký Biely. Zámerom bolo nakrútiť dokument o takzvanej bielej smrti, veľkom bielom žralokovi, najnebezpečnejšom predátorovi oceánov. A to bez klietok. Točili sme rok v Južnej Afrike, mojou úlohou bolo výrobu filmu fotograficky zdokumentovať. Neboli to jednoduché ponory. Hlavnou myšlienkou filmu bolo ukázať, že obávaný veľký biely žralok nie je netvor, ktorý zabíja a žerie ľudí.
Podarilo sa?
Myslím, že tento mýtus sme vyvrátili. Ale veľký biely žralok je svojou stavbou tela dokonalý zabijak. Nakrúcanie sme museli ukončiť, keď začal byť žralok agresívny a napádal nás. V priebehu dvoch dní sme takmer prišli o dvoch potápačov.
Skutočne sú žraloky také nebezpečné, ako ukazujú vo filme Čeľuste?
Štandardný „veľký biely“ má päť metrov a váži jeden a pol tony. Tlak v papuli má päť ton na štvorcový centimeter a okrem toho osemdesiat ostrých zubov. Ale je to klasický predátor. Neútočí bezhlavo. Istá podoba medzi veľkým bielym v hollywoodskych filmoch a v skutočnosti však naozaj je. Filmom sme neverili, kým sa nám nestala príhoda ako vystrihnutá z Čeľustí. Naša zakotvená päťtonová loď sa zrazu silno zatriasla. To bol len žralok, upokojoval nás sprievodca, to robí normálne, zahryzne sa do kýlu, zistí, že loď nie je na jedenie, tak ňou zatrasie a odpláva. Režisér Steve Lichtag nato povedal tú hlúpu vetu, ako ju poznáme z Čeľustí: Potrebujeme väčšiu loď.
Ako vyzeralo nakrúcanie pod vodou?
Celý rok sme sledovali skupinu približne tridsiatich žralokov. V rámci nej fungovali svorky, šesť až dvanásť jedincov, ktorí si navzájom pomáhali a spolupracovali pri love. Dovtedy prírodovedci predpokladali, že žralok je samotár, ktorý sa vyhýba iným zvieratám svojho druhu. Otvorená klietka bola z bezpečnostných dôvodov vždy pod vodou pripravená. Viditeľnosť vo vode sa pohybovala medzi tromi a piatimi metrami, ak sme dovideli do ôsmich metrov, blahoželali sme si, aký máme šťastný deň. Žralok mal pritom štyri až päť metrov. Väčšinou sme nevideli, kde má koniec a kde začiatok. Hrôzostrašný pocit. Sériou pokusov a omylov sme na vlastnej koži zisťovali, ako upraviť výstroj, aby žraloky neprovokoval. Každý nastúpil na pľac v inom neopréne. Jeden v strakatom, lebo časť prírodovedcov tvrdila, že pestré farby žraloka odradia. Druhý v čiernom, pretože iní prírodovedci si mysleli, že nebude žraloka iritovať. A podobne. V priebehu pol roka sme zistili, že žltá farba je fatálna, kto je žltý, ten zomrie. Pre žraloka je to neznáma farba a ide po nej. Strieborná mu zas pripomína sardinku či tuniaka. Ako najvhodnejšie sa ukázali čierne, hnedé a maskáčové farby. Všetky šnúry, karabíny a nepotrebné hadice musia ísť preč. Prsty nesmú svietiť, treba mať rukavice. Ani líca. Preto sme si ich preventívne natierali čiernou farbou.
Sú situácie, v ktorých do vody medzi žraloky neskočíte?
So žralokmi sa potápam už štrnásť rokov takmer každý mesiac. Naučil sa o nich veľa. Viem, že takéto potápanie si vyžaduje opatrnosť. Samozrejme, neskáčem okamžite bezhlavo do vody, kde sa to hmýri žralokmi. Najprv ich pozorujem z lode. Sledujem, ako sa ktorý žralok správa, ako reaguje na podnety, či je drzý, agresívny, alebo skôr plachý. Aj vo vode žraloky sledujem. Presne viem, čo mi dávajú najavo. Pokojný žralok má uvoľnené svalstvo. Je ako zo želatíny. Pichnete doň a zaborí sa vám ruka. Keď sa mu niečo prestane páčiť, nahrbí sa, začne sa vrtieť, vyklopí prsné plutvy. Ďalší stupeň podráždenosti je, keď vycerí čeľusť, vystrčí rypák a celé telo spevní do panciera. Mikrošupinky obráti do takej polohy, že ich neprestrelí harpúna ani puška.
Zrejme nesúhlasíte s tvrdením, že žralok je stroj na zabíjanie.
Keď žralok zaútočí a uhryzne, nechce zabiť. To sú testovacie záhryzy. Človeka nepozná a chce sa zoznámiť. Nemôže mu podať ruku. Testuje zubami. V oblasti papule má totiž receptory. Lenže pri jeho sile a veľkosti jeho papule môže byť takéto zoznamovanie fatálne. Ľudia potom zomierajú na následky: šok, utopenie, infarkt, vykrvácanie. Len vo veľmi málo prípadoch sa v žraločom tele nájdu ľudské pozostatky. Podľa štatistík zabijú žraloky ročne päť ľudí. Sto ľudí do roka však zomrie po páde kokosového orecha na hlavu, štyristopäťdesiat na výboj z hriankovača, deväťstopäťdesiat po páde zo stoličky. Päť ľudí ročne, keď ich do vody vlezie asi miliarda, nie je veľa.
Považujú vás už v Česku za odborníka na žraloky?
Občas mi niekto zavolá pred odchodom na dovolenku s otázkou: Čo ak v Chorvátsku stretnem žraloka? Odpovedám, nech sa považuje za najšťastnejšieho človeka na svete, lebo stretnúť dnes žraloka je takmer zázrak.
Čo by ste poradili ľuďom, aby urobili, keď zbadajú obávanú plutvu na hladine?
Hlavným dôvodom smrti po útoku žraloka je panika. Začať vrieskať, plieskať rukami, kopať nohami a splašene plávať, ak vidíme žraloka, je to najhoršie, čo môžeme urobiť. Vtedy je žralok zvedavý, čo mu to pláva v teritóriu, priblíži sa, možno sa chce len obtrieť, ale jeho ostré zuby porežú, preseknú, a nešťastie je na svete. Väčšinou stačí pozrieť žralokovi do očí. V deväťdesiatich percentách prípadov tak útok odrazíte, lebo zviera stratí moment prekvapenia.
Sú žraloky agresívnejšie ako v minulosti?
Áno. Ubližujeme im a ony nám to vracajú. Ubúda im potrava. Sú hladné. Ale to neznamená, že by útočili na turistov pokojne sa kúpajúcich pri pláži. Väčšinou ide o nehody. Navyše médiá správy o žraločích útokoch nafukujú, aby mali senzáciu. S legendárnym žraločím mužom Andrém Hartmanom sme sedeli na lodi a máčali si nohy vo vode. Bola to neopatrnosť, viem. Žralok zrazu vyštartoval a chytil Andrého nohu. Ja som roztvoril žraločiu papuľu, uvoľnil nohu a okamžite sme volali sanitku a uháňali na breh. V priebehu dvadsiatich minút som dostal tri telefonáty, z Ameriky, Česka a zo Švajčiarska. Prvá správa bola, že André sa potápal s veľkým bielym žralokom a ten mu urval nohu. Druhá, že Andrého zabil. A tretia, že zabil aj mňa.
Niektorí potápači, ktorí vyznávajú princíp „no touch“, teda žiadny fyzický kontakt so zvieraťom, vás kritizujú za to, že vy sa rýb dotýkate. Dokonca tvrdia, že ich tým zabíjate.
Ale zviera vám nedovolí, aby ste sa ho dotkli, ak to samo nechce. A je krásne, keď príde a chce s vami komunikovať. Aj ono je zvedavé. Predstavte si veľkú, silnú murénu, ako sa okolo vás ovíja, díva sa vám rovno do masky a otvára takú veľkú tlamu, že by vám zožrala celú hlavu! Alebo uškatca, s ktorým sa môžete pod vodou klbčiť a naháňať. Alebo zvedavého žraloka, ktorý príde na kontakt a pustí vás k sebe. V okolí papule má Lorenziniho ampule, zmyslové receptory nadradené nad zrak a sluch. Nimi vníma množstvo vecí. Napríklad vibrácie tvorov v tiesni alebo obsah tuku vo vode. André Hartman pred štrnástimi rokmi zistil, že pri dotyku Lorenziniho ampúl dokáže otočiť žraloka na chrbát. Aj letmý dotyk funguje.
Pred ponorom sa snažíte žraloky prilákať na návnadu. Prečo? Nie je aj to neprirodzený zásah do ich prostredia?
Na fotografovanie, filmovanie alebo ponory s turistami musím žraloky lákať. Inak by sme ich vo vode nenašli. Tak dramaticky klesli ich počty v oceánoch. Návnadu pripravujem tak, že tri dni nechám na slniečku olej zo sardiniek, aby dobre zosmradol. Nie je to teda žiadna krv ani surové mäso. Je však pravda, že surovým mäsom občas pod vodou kŕmim žraloky. Priamo z ruky.
S ktorým obyvateľom podmorského sveta sa potápate najradšej?
S veľrybami. Ale potápanie s nimi je vzácne. Väčšinou sú plaché. Akoby mali strach z človeka zakódovaný v génoch, veď ich rybári zabíjajú po celom svete. Vráskavce, takzvané spievajúce veľryby, sú veľmi prítulné a hravé. K pätnásť- až dvadsaťmetrovým živočíchom sa dá najlepšie priblížiť, keď spia na hladine. Raz som za jednou plával, ale prebudila sa a ponorila do hlbín. Ponáhľal som sa za ňou, iba na nádych. Pätnásť metrov pod hladinou mi došiel vzduch. A ona sa zrazu obrátila a vyplávala ku mne. Pol metra odo mňa na mňa pozeralo jej obrovské oko. Zrazu mávla plutvou, akože – poďme sa nahor nadýchnuť. Vtedy som si uvedomil, že som úplne zabudol, že nemám vzduch. Také krásne to bolo.
Čo vás ešte stále na žralokoch zaráža?
Žralok je dokonalý. Nemá kosti, len chrupavky. Celý život mu dorastajú zuby. Nikdy nedostane rakovinu. Samce majú dva penisy. Prečo? Ako dlho vlastne žije? Prečo more ešte nikdy nevyplavilo mŕtveho žraloka? Na tieto otázky stále nemáme odpoveď. Od roku 1950, odkedy sa vedie sčítanie živočíchov, sme vyhubili deväťdesiatpäť percent žraločej populácie. Prežili 400 miliónov rokov, éru dinosaurov aj zaľadnenie a my sme ich vyzabíjali za šesťdesiat rokov! Bez toho, aby sme pochopili, prečo tu sú.
