Azerbajdžanské Šeki pripomína perlu vhodenú medzi prenikavo zelené kopce južného Kaukazu. Nedávna sovietska architektúra sa tu mieša s architektonickými pokladmi v podobe starobylého karavanseráju či Chánovho paláca. V Šeki ešte cítiť záchvev starého Azerbajdžanu.
Krajina mnohých tvárí
Nielen samotné Šeki, ale aj cesta k nemu sa v Azerbajdžane premení na zážitok. Z hlavného mesta Baku sem treba prejsť okolo 320 kilometrov, avšak nikto netuší, či to bude trvať šesť, sedem alebo osem hodín. V tomto svete aj tak ten čas takmer nikto neberie vážne, tak prečo sa ním zaťažovať? Počas tristo kilometrov odkryje Azerbajdžan viacero svojich tvárí. Baku pohltila zástavba starého aj moderného mesta, ale akonáhle sa starší rozhrkaný autobus dostane za jeho hranicu, krajina sa rozleje do pustej roviny. Z Kaspického mora vyrastajú ropné veže vďaka ktorým sa o Baku hovorí ako o „Kaspickom Dubaji“. Centrálna časť krajiny je vyschnutá, ozdobená občasnými zaprášenými mestečkami či dedinami s niekoľkými domami. Terén sa začne vlniť, rásť do výšky a hnedú až pieskovú farbu strieda prenikavo zelená. Tu na prahu vysokých kopcov, za ktorými sa skrýva kaukazský Dagestan, leží v doline príťažlivé, no málo navštevované Šeki. Na starých mapách by sme ho našli pod názvom Nucha, ale pred vyše 40 rokmi sa vrátili k pôvodnému menu, ktoré dnes pozná celý Azerbajdžan. Mnohí ľudia v Baku odporúčajú Šeki ako „najkrajšie mesto ich krajiny“. Ak to človek počuje niekoľkokrát, zatúži sa sem pozrieť.
Spomienky na nedávnu minulosť
Šeki sa po prvých chvíľach predstaví ako dokonalá oáza pokoja. Žiadne široké bulváre, moderná zástavba, hukot motoriek či áut, ale pocit, akoby sme neboli ani v meste, ale vo väčšej dedine. Pritom má Šeki cez 60 000 obyvateľov, avšak rozhodne to tu nie je cítiť. Hlavné námestie mesta pripomína socialistický skanzen so starými, takmer chátrajúcimi budovami a barákmi. Ten najvyšší je hotelom, avšak bez názvu, nápisu či príjemného privítania. Pred päťdesiatimi rokmi to mohlo byť pekné miesto, ale dnes už len spomína na prežité roky a mizne pred očami. Fontána vodu nestrieka a okolo nej sedia na lavičkách tri generácie. Malé deti sa spolu hrajú na tráve a naháňajú sa, zatiaľ čo matka ich sleduje z diaľky a zhovára sa so staršími ženami, ktoré sa tu každý deň stretávajú, aby im rýchlejšie ubehol čas. Zdá sa, že najobľúbenejším autom medzi domácimi je stará Lada. Stoja odstavené pod stromami na malom parkovisku, jazdia na nich taxikári a na jednej z križovatiek sa ich dokonca v jedno momente stretne osem. Nad hlavnou ulicou vyrástol tehlový minaret ozdobený cibuľovitou strieškou, aké zvyknú mať pravoslávne chrámy. Mešitu vidno nie je, ukryla sa za košaté stromy. Šeki je neuveriteľne zelené. Kopce sú potiahnuté takmer až krikľavým kobercom a takmer všetky ulice lemujú koruny stromov, ktoré domácim poskytujú tieň.
Starými uličkami až do čajovne
ostalgické námestie ústi do jednej z hlavných ulíc, ktorej jemný sklon nahor napovedá, že stúpa do starého srdca mesta. Podobne ako Baku, aj Šeki má svoju historickú časť. Tá leží rozťahaná pozdĺž malej riečky Kiš, ktorej vdýchli život štíty Kaukazu. Kedysi bolo Šeki široko-ďaleko známe pre svoje minerálne vody, za ktorými sem ľudia jazdili z celej republiky. V lete je koryto rieky takmer vyschnuté, ale na jar, keď sa topí sneh zo štítov sa ním valí dravá riava. Staré domy postavené na oboch stranách rieky v sebe nesú kus tradičného dedičstva. Z fasád sa odlupuje farba, no aj tak pútajú svojou prepracovanou a jednoduchou farebnosťou. Typickým prvkom je drevený balkón vystupujúci do ulice, odkiaľ sa dalo sledovať dianie v meste bez toho, aby človek opustil dom. Najmä v 19.storočí bol tento stavebný prvok obľúbený, pretože na konzervatívnych miestach samé ženy nezvykli vychádzať na ulicu a aspoň takto videli, čo sa na nej deje bez toho, aby boli videné.
V spleti starých uličiek sa objaví niekoľko malých minaretov. Takmer ich nie je vidno. Kým v iných častiach moslimského sveta minarety vždy hrdo stoja nad mestom, tu sú väčšinou malé a skryté v opustených uličkách. Medzi najživšie miesta patria čajovne. Hoci je Azerbajdžan moslimská krajina, alkohol sa tu predáva, pretože dlhé roky sovietskej nadvlády tu museli zanechať stopy. Aj tak je pre starých mužov v Šeki dodnes akosi prirodzenejšie stretnúť sa v čajovni nad čajníkom čierneho čaju než pri pohárikoch vodky. Príchod dvoch nových tvárí do čajovne sprevádza ruch a šepot domácich. Často sa tu pocestní zrejme nezastavia. V Azerbajdžane ešte stále plnia čajovne funkciu miest, kde sa každý večer stretnú chlapi pri stolných hrách a preberú všetko od detí, politiky až po kúpu novej Lady. K poobíjanej kanvičke voňavého čierneho čaju sa podáva aj miska s farebnými kockami cukru. Niektorí si ich zamiešajú do malých pohárikov, iní zase dajú medzi zuby a čaj pijú priamo cez ne.
Palác obchodníkov
Ulica pokračuje stále rovno do diaľky k Chánovmu palácu, ale kamenná monumentálna fasáda každého presvedčí, aby si dal prestávku a nazrel za pootvorenú bránu. Za ňou sa otvorí pokojné nádvorie starobylého karavanseráju. Kedysi viedla cez Šeki jedna z vetiev legendárnej Hodvábnej cesty a palác naplnený tichom je spomienka na tieto slávne časy. Ťavy naložené koreninami exotických vôní, čajom, papierom, zlatom, hodvábom či inými drahými komoditami zmizli, stratili sa aj obchodníci z ďalekých krajín, ale karavanseráj, kde sa stretávali, tu našťastie zostal. Postavili ho ešte v 18.storočí a zo šiestich podobných stavieb v Šeki dodnes prežili len dve. Iba tento jeden však návštevníkom poskytne jedinečnú príležitosť, aby tu strávili noc. Dnešní majitelia vzali opraty do vlastných rúk a karavanseráj nádherne zrekonštruovali. Je tu veľmi príjemné, hoci prázdno. Okrem izieb sa v rohu skrýva čajovňa, z ktorej sa ozývajú orientálne tóny azerbajdžanskej hudby. Okolo nádvoria umiestnili výklenky vystlaté vankúšmi, poduškami a svoj kľud sem prišlo hľadať niekoľko postáv. Celú Hodvábnu cestu kedysi lemovali stovky podobných karavanserájov. Slúžili na obchodovanie, skladovanie tovaru, ale aj na ustajnenie zvierat či na prespatie. Niektoré boli luxusné, ale mnohé fungovali len ako jednoduché prístrešky. Na takomto mieste by si človek vedel predstaviť noc s knihou od Marka Pola.
Na návšteve u Chána
Mierny pahorok nad mestom obklopený zelenými kopcami je najväčším ťahákom mesta. Kamenné hradby na konci ulice znamenajú prechod do celkom iného sveta. Zmiznú staré budovy, vytŕčajúce balkóny, farebné lady a objaví sa niekoľko náhrobkov, starý kostol a za stromami vykúka Chánov palác. Malý kamenný kostolík stráži bábuška vyberajúca vstupné. Svätostánok pripomína svojím kruhovým pôdorysom hlavnej chrámovej lode rotundu. Jeho význam podčiarkuje fakt, že stojí na rovnakom mieste ako starší kostol spadajúci do obdobia Kaukazského Albánska, ktoré sa tu rozprestieralo približne do 9.storočia. S Albánskom ležiacom na Balkáne mal však tento štátny útvar spoločné len meno, hoci v starej gréčtine sa termínom Albánsko zvykla označovať krajina plná kopcov. Dnešný svätostánok zrekonštruovali do pôvodnej podoby, aby návštevníci získali ako takú predstavu o takmer zabudnutej histórii.
O pár metrov vyššie stojí Chánov palác. Nechal ho pre seba postaviť panovník Muhammed Hasan Chán a jeho architekti mu ho odovzdali v roku 1797. Odvtedy sa stal letnou rezidenciou pre miestnych chánov. Chanát však trval určite kratšie ako si to panovníci predstavovali, pretože od jeho založenia v roku 1743 prešlo len 76 rokov, dokým ho pod svoje krídla pohltilo rozmáhajúce sa ruské impérium. Nasledujúcich sto rokov si Šeki pohadzovali rôzne provincie, až kým na neho v roku 1920 spoločne s celou krajinou dopadla ťažká červená hviezda z Kremľu. Na prvý pohľad palác pripomína teheránsky palác Golestán, odkiaľ vládla perzská dynastia Kadžarovcov, ale od Iránu zase nie sme tak veľmi ďaleko. Nádvorie zdobí fontána s vodnou nádržou a v priečelí sa trblieta niekoľko malých zrkadiel. Na palác vrhajú tieň vysoké stromy, ktoré vysadili pred mnohými rokmi okolo celej stavby. Každá miestnosť za stenami paláca sa líši od tej predošlej. Ponárame sa do prítmia miestností a hľadáme maličké detaily, ktorými je palác presýtený. Farebné, maľované obrázky, dobový nábytok, ukážková keramika, zrkadielka, staré perzské koberce a prepracované maľby. Nasýtený umeleckým duchom paláca si človek môže nájsť svoje miesto pri fontáne a vychutnať si výhľad na rozprávkovú fasádu. Rozprávka je presne to slovo, ku ktorému sa dá Chánov palác prirovnať.
Najlepšia chalva na svete
Naspäť v meste sa nedá nevšimnúť niekoľko pútačov lákajúcich na domácu chalvu. Podľa miestnych tu robia tú najlepšiu chalvu na svete, ale ako to už býva zvykom, to môže predsa tvrdiť každý. Sympatický predavač vie ako ťahať pod nosom medové motúzy. „Sami ju vyrábame doma, skúste! V celom Šeki nenájdete lepšiu chalvu ako je táto,“ presviedča vo svojom obchodíku a už aj otvára jedno balenie. Je to neuveriteľné, ale nikto nečaká, že ochutná kúsoček neba niekde tu v severozápadnom Azerbajdžane. Skutočne neklamú a lepšiu chalvu som nikdy nejedol. Ten kto ju pozná z Turecka či Tuniska by bol prekvapený, pretože miestna chalva je mäkká, fantastická, sladká a plná malých kúskov orieškov zaliatych v mede. Podvečer mesto trochu ožije, hoci len na miestach, kde sa pije čaj alebo podáva jedlo. Hľadajú sa podľa čuchu a reštauráciu prezradí vôňa dreveného uhlia, na ktorom sa grilujú mäsové špeciality. Podávajú sa kebaby, grilované šašlíky, ale aj rebierka či kuracie stehná. K večeri sa zahryzujú chlebové placky a čaj tu tečie prúdom. Nič nevyjadrí pohodu lepšie než orientálna bodka za návštevou Šeki.
