Ťažko uveriť, že už ubehlo takmer päť rokov odkedy sme uzimení, unavení a tak krásne zničení a naplnení nocovali v seriózne zazipsovaných spacákoch priamo pod Eiffelovou vežou. Náš výlet niesol jednoduchý názov – November Paris.
Čaro veľkomiest
Veľkomestá majú čosi do seba. Tie európske určite. Na samý vrchol očarenia v mojom súkromnom (zatiaľ nie príliš dlhom, ale pomaly sa rozširujúcom) rebríčku, sa zaradil Paríž. Sám o sebe je považovaný za stálicu v návštevnosti a obľúbenosti. Denne do neho putujú stovky turistov. A minimálne deviati z desiatich návštevníkov sa do Paríža zamilujú a zatúžia sa do neho skôr či neskôr vrátiť. Či už na dlhšie alebo len na pár dní. My sme na to mali mizivé dva dni.
Asfaltovú „túru“ sme zahájili v Latinskej štvrti, ktorá (koniec – koncov) Latinskú Ameriku celkom iste nepripomína. Zgúľali sme sa dole kopcom ku Seine, a už sme si to švihali ďalej – smer – neďaleký preslávený kostol Notre Damme. Turistická atrakcia to je samozrejme veľmi obľúbená. Možno aj preto som po jeho preskúmaní z vnútra nemala pocit až takého vnútorného naplnenia, ako občas mávam pri návšteve chrámov. Zástupy ľudí, šum a nikdy nekončiace cvakanie bleskov len dotvárali atmosféru šialenstva turistickej senzácie. Po architektonickej stránke je to však stavba veľkolepá, to sa jej nedá uprieť.
Pokoj Napoleonovej hrobky
Neobišli sme ani galériu Louvre,no kvôli časovému rozpočtu sme sa nabažili len jej pohľadu zvonku. Intenzívnu historickú atmosféru sme mohli cítiť pri návšteve Invalidovne, preslávenej hrobom vládcu Napoleona. Z rušnej ulice sme prehupli na kamenné námestíčko, priamo do jej srdca. Z každej strany nás okamžite obklopovala už len kolosálna, do šírky sa tiahnuca stavba.
Zalialo nás do uší prenikajúce ticho, ktoré sme za tých pár hodín počuli určite po prvýkrát a atmosféra z dôb napoleonských bojov, vojen a bitiek. Žiaden zhon, stádo turistov, zmätok. Nič z toho. Ocitli sme sa v minulosti, v inej dobe. V dobe, keď ešte neexistovali autá a dopravné zápchy a tisícky obchodov od výmyslu sveta. Oplieskal nás vzduch presýtený pokojom, ktorého sme sa snažili čo najväčšmi nadýchať.
Ako správni nízkorozpočtoví turisti sme metro používali iba veľmi striedmo. Eiffelovka bola teda síce na dosah aj na dohľad a my sme sa už v myšlienkach videli priamo pod ňou, no ešte stále nás od nej delilo niekoľko kilometrov. Aj tie sme však preklenuli. Sila a majestátnosť, ktorá zo stavby vyžarovala, ma upútala a vyrazila mi dych. Eiffelova veža! Práve fakt, že také čosi veľkolepé vytvoril človek, a ešte za taký krátky čas – 26 mesiacov, sa mi zdá hodné úcty, obdivu. Po tom, ako človek vzhliadne Eiffelovku a pokochá sa jej neuveriteľnou originalitou, má pocit, že je dokonale naplnený a už nie je nič iné, čo by ho mohlo zaujímať.
Večera na Montmartre
Každopádne, deň bohatý na poznávanie, bol v plnom prúde a my sme museli, a hlavne chceli, ísť ďalej. Nenechali sme si ujsť možnosť vidieť Víťazný oblúk. Táto historická stavba sa vyčína uprostred neobyčajného kruhového objazdu na rušnej križovatke. Neobyčajnému preto, lebo ešte nikdy v živote som nevidela tak hustú a neorganizovanú dopravu. Dlho sme sa kochali sledovaním áut jazdiacich po tomto „kruháči“ bez semaforov, bez pruhov, bez rozmýšľania. Silnejší a drzejší vyhráva. Niekoľko ďalších hodín sme sa opäť túlali francúzskymi uličkami, ulicami, námestíčkami, námestiami, parčíkmi, parkmi, až kým nás to nepriviedlo ku, tak trošku, namáhavému výstupu do štvrte Montmartre. Počkali sme si, kým slnko krásne zapadne a aj ten výstup stál samozrejme za to. Večerať totiž na lavičke obyčajnú studenú večeru by za normálnych okolností neprinieslo toľko radosti a pôžitku. Ale keď sa pritom dívate na noblesne vysvietený večerný Paríž, je to jedna z najúžasnejších večerí, akú si môžete priať. Biela bastila na Montmartre je takisto hodná obdivu a najmä v kontraste s večerným šerom veľkomesta vie poskytnúť skvostný pohľad.
V spacákoch pod Eiffelovkou
Po večeri sme sa po neskutočne romantických a typicky voňajúcich francúzskych uličkách pobrali do vykričanej štvrte Moulin Rouge, kde to žije a graduje snáď 25 hodín denne 8 dní v týždni. Zábava, smiech, trúbenie áut, predháňajúce sa bicykle, muži v čiernych oblekoch, ženské ako z módneho časopisu, korčuliari… Hudba zo všetkých strán. Nohy nás už začali riadne neposlúchať. Usúdili sme, že je čas na dlhší oddych. No a kde sa dá pospať sladšie a romantickejšie než priamo pod Eiffelovou vežou? O nejakú hodinku sme boli opäť v jej tesnej blízkosti. Každú noc je táto pýcha Paríža hypnoticky vysvietená miliónmi žiariviek. Rozprestreli sme si spacáky a snažili sa trocha zregenerovať a nazbierať sily. Chvíľu počúvame mladých Španielov, ktorí sa zabávajú vedľa na tráve a popíjajú víno, neskôr píšeme intenzívne dojmy do zápisníka. Regenerujeme. Počas noci sme sa ešte niekoľkokrát premiestnili. Ani nie tak za poznaním, skôr v snahe potlačiť zimu. November je predsa len november, a to aj v Paríži. Aj východ slnka sme však napokon prespali.
Deň druhý – cintorín a kurty
Na druhý deň sme si vytýčili dva základné stanoviská. Prvým z nich bol slávny cintorín Pere Lachaise, kde bol pochovaný okrem iného aj Jim Morrison. Cintorín je podobný bludisku, rozlohou na naše pomery nepredstaviteľne veľký. Morrisonov hrob bol skoro zapadnutý prachom, neudržiavaný, takmer rozbitý. Na hrobe bolo položených pár kytíc vysušených kvetov, niekoľko vyhorených sviečok. Napriek tomu bol ohradený železným zábradlím a v jeho blízkosti postávala mračiaca sa ochranka.
Pravda je taká, že pred časom usporadúvali nejakí pominutí šialenci na jeho hrobe akési orgie, takže to oplotenie aj ochranka bola opodstatnená. Samotný hrob bol ale, dá sa povedať, v smutne dezolátnom stave. Prítomnosť desiatok slávnych osobností, ktoré odpočívali práve na tomto mieste, len umocňovali moje dojmy.
Stanovisko druhé – na odľahlom konci mesta – tenisové kurty Rolanda Garrosa, kde sa kažodoročne odohráva turnaj French Open. Dopravili sme sa tam pre nás netypicky – metrom. Únava si totiž vyžiadala svoje a niekoľko kilogramové batohy na chrbtoch tiež. Cestou na kurty sa nám podarilo dostať do štvrte, kde sa už oficiálne končil Paríž. Celý tenisový komplex je obrovský a nádherný, no počas nášho pobytu bol vyľudnený. Všetko odpočívalo, aby malo dosť síl na čas turnajov, teda prelom mája a júna. Zastavili sme sa ešte v Parku Princov alebo tiež na futbalovom štadióne Paris St.Germain.
Foto: Jana Karaffová
Foto: Jana Karaffová
Foto: Jana Karaffová
Foto: Jana Karaffová
Foto: Jana Karaffová
Nikdy nekončiaca dávka energie
Jediné, čo sme chceli, no nestihli vidieť, bola moderná štvrť La Défense. Klíma sa ochladila o pekných pár stupňov, vetrisko sa rozfúkalo, začalo poprchávať. Usúdili sme, že je čas pobrať sa opäť na letisko. V ušiach mi vyhrávali akési, pre mňa, neznáme francúzske skladby, ktoré som sa pokúsila naladiť na MP3 a pri predstave, že už ozaj musíme, mi bolo, úprimne povedané, smutno. Paríž je mesto, do ktorého sa človek zamiluje hneď na prvýkrát. Existuje ešte toľko, toľko miest, ktoré sme nevideli. Ale veď raz určite opäť. Pri vyslovení slova Paríž si aj dnes, po toľkom čase, v mysli predstavím divoko tlejúce, vášnivé srdce, ktoré nikdy neprestáva biť a vyžaruje z neho obrovská, nádherná, temperamentná dávka energie.
