Pohostinné Gruzínsko v sebe ukrýva nielen nádhernú prírodu, ale aj bohatú históriu, od mýtov a legiend až po miesta, ktoré sa spájajú s najtemnejšími epizódami ľudstva. V Gori – meste, kde prišiel na svet Josif Vissarionovič Stalin, stále stojí múzeum venované jeho osobe. Avšak Gori to nie je len Stalin, ale aj zaujímavé miesto s gruzínskou realitou.
Pocit ľudoprázdna
Stanica s názvom Didube v hlavnom meste Gruzínska je najrušnejšia vždy ráno. Každý sem prichádza s veľkými kuframi, taškami a hľadá maršrutku – miestny mikrobus, ktorý ho odvezie do vytúženého cieľa. Medzi ľuďmi sa prechádzajú bábušky s táckou plnou koláčikov z lístkového cesta a syrom, veksláci menia peniaze a mladí nosiči sa snažia zarobiť si pár drobných. Prvý dojem z Gori je ľudoprázdny. Obrovské námestie, na ktorom zastaví maršrtuka, je tak prázdne, až to bije do očí. Z jednej strany uzatvára námestie honosná budova, z ktorej sa vykľula najznámejšia budova celého Gori. Povedzte v Gori „Stalin“ a každý Vás nasmeruje priamo na toto miesto. Na miestne dnešného múzea stál kedysi rodný dom najznámejšieho svetového tyrana, avšak ak by ste čakali nadávky či očierňovanie jeho osoby, čakali by ste márne. Boli roky kedy slúžilo miesto ako pútnicky bod. Jednak sa to od ľudí očakávalo a jednak sa stále našli mnohí, ktorí ho uznávali za to, že bol Sovietsky zväz jedným z najsilnejších svetových hráčov. Aj dnes tak Stalina v Gori mnohí vidia a sú na svojho rodáka hrdí. Do Gori sme neprišli kvôli Stalinovi, ale keď sme už tu, bola by škoda obísť takéto miesto. Ulica vedľa múzea má príznačný názov Stalin Avenue a lemujú ju typické gruzínske paneláky, aké postavili Sovieti v celom východnom bloku.
Múzeum Stalina
Nádvorie múzea tvorí príjemný park, v ktorom stojí odstavený slávny vlak. Zelený vozeň sa na prvý pohľad nelíši v ničom od tisícky iných vozňov, ktoré brázdili Sovietsky zväz. Tento je však celý obrnený a Stalin sa v ňom viezol na konferenciu v Jalte či iránskom Teheráne. Zosobňuje kus histórie, no zaujme svojou nenápadnosťou. Biela socha Stalina sa pozerá na miesto svojho narodenia. Kedysi tu stál dom, kde prišiel v roku 1878 na svet, ale to ešte svet netušil, kto z neho vyrastie. Vstupné je na gruzínske pomery trochu vysoké, ale už asi prišli na to, že kontroverzná postava dokáže predať a prilákať ľudí. Treba vyšliapať niekoľko schodov a potom nám strážnik na lístky vtlačí pečiatku so Stalinovou podobizňou a odomkne dvere.
Pár miestností vypĺňajú idealizované obrazy a portréty diktátorovej tváre, výstrižky z novín, knihy, busty a objaví sa aj niekoľko malieb. „Stalin nebol taký zlý, ako sa o ňom hovorí, on bol len nepochopený,“ snaží sa miestna sprievodkyňa vysvetliť skupine Angličanov, no tí sa tvária akoby jej nerozumeli. Za sklom odpočívajú osobné veci a úplne na konci zdobí miestnosť koberec s ústredným motívom na ktorom nie je nik iný než Stalin. Múzeu chýbajú titulky v cudzích jazykoch a ponúka jednostranný pohľad na človeka, ktorého už nik nevymaže z histórie. Je však zaujímavé ocitnúť sa na takomto mieste a sledovať niektorých miestnych ako sa odpútajú od reality a potichu, pomaly kráčajú miestnosťami a všetkému venujú pozornosť. „Nemyslite si, že všetci Gruzínci majú radi Stalina, keď tu máme múzeum. Stalin sa neskôr cítil viac Rusom, než Gruzíncom, a preto si tu mnohých pohneval. Dodnes nepochopím, prečo dal Osetsku a Abcházsku autonómiu a rozdrobil našu krajinu,“ hovorí neskôr starší taxikár s trpkosťou v hlase. „Len, aby ste si nemysleli, že ho všetci milujeme,“ dodal.
Hradby nad mestom
Šedivé paneláky bez duše sa končia až na úpätí kopca, na ktorom rastie mohutná kamenná pevnosť. Aj názov mesta Gori je odvodené od slovíčka „gora“, ktoré predstavuje kopec. Práve sa na neho pozeráme a hovoríme si, že skôr pevnosť by mala byť symbolom mesta a nie múzeum. Prvý pohľad na pevnosť je natoľko pekný, že by sa oplatilo prísť do Gori len kvôli nemu. Pod kopcom leží moderný pamätník a malý pravoslávny kostol, ktorého telo však zakrýva lešenie a nedá tak vyniknúť jeho kráse. Vstup do pevnosti je impozantný, rovnako ako hradby obkolesujúce celý kopec. O to väčšie prekvapenie je vo vnútri, pretože sa odrazu celým priestorom rozleje prázdnota vyplnená vyschnutou trávou. Sem tam nejaký kameň, sem tam múr, ale všetko ostatné dokonale pohltil zub času. Sú to už roky, kedy tu pulzoval život a ľudia na ňu hľadeli z dolného mesta už od 13.storočia. Vlastnili ju osmanskí Turci, Peržania, gruzínski králi, ale aj ruské vojská a čo nezničili chúťky dobyvateľov, s tým sa pohralo zemetrasenie. Celé Gori sledujeme priamo z pevnosti. Preteká ním rieka a na jej brehoch rastú paneláky, v centre sú domy menšie a pripomínajú skôr rodinné domy obkolesené stromami. Takto z výšky pôsobia ako oáza pokoja. Za mestom sa dvíhajú kopce, niektoré úplne bez zelene, potiahnuté len sivým či zeleno sivým kobercom, no na strane opačnej nechýbajú ani lesy. Pevnosťou sa prechádza niekoľko ľudí, ale sú to najmä mladé páry, ktoré sem prišli hľadať kúsok súkromia. Sedia na hradbách, v tráve, na lavičkách a hlavne sú spolu.
Život ulíc a spomienky starého taxikára
Priamo z ulice vidno, ako sa v okolitých kopcoch dvíha malý kláštor Ateri Sioni. Krajšie a strategickejšie miesto by sme snáď ani nenašli. Ulice pod pevnosťou zaplnili predavači so svojimi stánkami či plachtami. Ovocie, zeleninu, koláče, chačapuri z lístkového cesta alebo iné potraviny tu predávajú babky priamo z kýbľov či škatúľ. Predávajú aj muži v starých košeliach, ošúchaných nohaviciach, so strnisku na tvári a baretkou na hlave, ale babky do tohto prostredia akosi viac pasujú. Ráno oberú niečo zo záhrady a potom dúfajú, že to počas dňa predajú, aby si zarobili nejaké lari.
Ulice vedú až na miesto veľkého trhoviska. Ľudia sú zrazu všade a preto možno mesto pôsobilo spočiatku ľudoprázdne. Ozývajú sa zvolania, výkriky, tu ponúkajú domáci syr, tam veci na oblečenie, staré topánky a na rohu čerešne. „Ochutnajte,“ núka nás starý predavač nad drevenou doskou s nakrájaným syrom. „Ja som ho robil,“ ukazuje na seba prstom a nám neostáva nič iné len ho pochváliť. Gruzínske syry sú výborné. V pouličnom chaose človek ľahko stratí pojem o čase či priestore. Šoféri maršrutiek či taxikárov oddychujú v tieni a vždy keď sa niekto objaví v ich blízkosti, preberú sa a idú ho zlanáriť k sebe. Starší šofér nás vezme k historickému miestu Uplitsikhe, no ešte predtým s nami prechádza ulice Gori.
„Čechoslovákia?“ poteší sa, keď sa dozvie, odkiaľ sme sa sem zatúlali. „Pre mňa sú to spomienky. Keď som mal o tridsať rokov menej, bol som si kúpiť v Prahe topánky, pretože tie čo predávali tu boli nekvalitné. Kúpil som štyri páry aj pre rodinu, no na colnici tu v Gruzínsku mi ich colníci vzali. Boli asi príliš pekné,“ rozpráva nás historku, na ktorej sa už po toľkých rokoch zasmeje. Vtedy mu však do smiechu nebolo. Spomína aj na vojnu, ktorá Gori nedávno okrajovo zasiahla. „Vidíte tieto domy, dnes tam žijú utečenci z južného Osetska, ktorých vyhnali ruské bomby,“ ukazuje na spleť polorozpadnutých domov na periférii mesta. Zatúlame sa aj na námestie, ktoré dlhé roky na sebe nieslo slávnu Stalinovu sochu. Len pár dňami pred príchodom však z námestia v noci zmizla. Celé sa to udialo v noci, mimo zraku ľudí, aby sa vraj zbytočne nerozdúchavali emócie. Gori tak prišiel o jeden zo svojich symbolov, ale neprišiel o príjemných ľudí a atmosféru, ktorá sa rozlieva jeho ulicami.
