Skupina mladých Slovákov sa koncom júla vydala na dobrodružnú expedíciu za polárny kruh. O zážitky z ciest po európskych metropolách i nehostinnej prírode sa exkluzívne delí aj s čitateľmi portálu Cestujsi.sk.
Dve terénne vozidlá, osem cestovateľov, tridsať dní, šesť krajín a vyše 10,000 kilometrov – tak sa dá v číslach zhrnúť expedícia za polárny kruh, na ktorú sa koncom júla vydala skupina mladých Slovákov. Po skúsenostiach z expedície na Ukrajinu (5700 km) a do krajín Balkánu (5400 Km) to energický tím láka stále ďalej – do surových oblastí nepoznačených turistickým ruchom.
Kirovsk
Zvyšok offroadovej cesty do Kirovsku trval ešte tri hodiny. Cestou sme sa dostali na staré opustené letisko a po celom dni sa tak nachvíľu ocitli na asfalte. Lukáš hneď zistil, čo nám deň a pol offroadu cez hrboly, hate a hlavne nadrozmerné kamene, na ktoré sme každú chvíľu zospodu narážali, spôsobil. Auto nonstop rezonovalo, zalomil sa šrób medzi motorom a nohou, čo náš motor drží na svojom mieste. Všetko bolo povolené, motor trochu klesol, a tak sme tam asi hodinu a pol stáli a fotili, kým Lukáš všetko podoťahoval.
Asi hodinu od letiska sme stretli starčeka s vnukmi stáť so svojou starou Nivou na ceste v lese uprostred ničoho. Rozprával, že celý život tadiaľ jazdí do mesta, vždy si pýta 30 litrov benzínu a teraz mu to prvýkrát nevyšlo. Keďže my máme naftu, pomôcť sme mu nemohli, ale on bol úplne pokojný. Povedal nám, že počká, kým pôjde nejaký benzín okolo. To sa nám zdalo úplne absurdné. Za celý deň a pol v lesoch bol dedko s Ladou asi tak piate auto, ktoré sme stretli. Ale to presne vysthuje ich prístup k životu. Žijú v malých osadách hodiny cesty od mesta, bez signálu, v zime sa k nim dá dostať jedine ak pásovými transportermi… takže majú na všetko čas. Nevadí im pol dňa čakať na záchranu.
Okolo obeda sme sa teda konečne dostali na asfalt po trase Umba – Oktiaberskij. Cesta trvala 1,5 dňa a zdala sa byť nekonečná. Pred postavením M18 bola pritom jediným spojením medzi mestami. Mali sme šťastie, pretože je tu už dlhé obdobie sucho, v riekach a brodoch je málo vody a mohli sme ich prejsť aj naším autom. Ale samozrejme sme si túto cestu vybrali naschvál, keďže chceme zažiť rôznorodosť, posúvať hranice, testovať odolnosť nášho Transporteru a celá expedícia nesie aj prívlastok – offorad. Auto dokázalo, že je naozaj schopné zvládať ťažký terén, ale dostalo poriadne zabrať. Predný pancier, čo chráni diferenciál, odpadol, takže už drží iba na jednom pánte a gumenke, výfuk sa povolil a začal sa opierať o zadný pancier, takže celý drží vďaka plastovým eska páskam.
Kirovsk bolo jedno z typických miest postavených za priemyselného rozmachu socializmu, ale keďže ležalo vo vysokých Chibinách, ktoré ho z troch srtán obkolesovali, malo aj svoje horské čaro. Cez sídlisko tam napríklad viedla lanovka, kde sa celú zimu (asi pol roka) lyžuje. Chibiny sú známe svojím potenciálom pre freeride na lyžiach a snowboarde práve vďaka veľkému množstvu snehu, ktorý sa drží do neskorej jari a nevybudovaným strediskám pre turistov. Vďaka našej podrobnej mape (pripomínam, od vstupu do Ruska sme bez GPS) sme do Chibín našli cestu pomerne rýchlo. Asi za 15 minút sme sa z mesta dostali na malú kamennú cestu v horách. Tu už sme stretávali veľa ‚expedičákov‘, ktorí nám družne mávali, blikali a zvláštne pozerali, čo to máme za auto. V Rusku totiž podobne ako u nás Transportery tretej generácie skoro vôbec nepoznajú, keďže sa za studenej vojny vyrábali v Západnom Nemecku a prestali sa vyrábať chvíľu po páde socializmu. Miesto sme si našli na vŕšku blízko francúzskych rodiniek na expedičných náklaďákoch. Konečne sme sa chceli k niekomu pripojiť a vymeniť si zážizky, lenže mali mladšie deti, takže nemohli byť tak družní a stráviť s nami večer pri ohni. Išli sme teda kúsok ďalej, neďaleko horskej riečky s vodopádom, ktorá bola úplne ľadová. Otužilý Maťo sa osviežil aj tam.
V horách bola cítiť surová severská klíma, v porovnaní s našimi boli omnoho kamenistejšie a rástlo tam minimum rastlín. Aj preto sme sa báli, že nebudeme mať drevo a cestou sme na strechu naložili dva drevené stĺpy. To bolo trochu náročné, keďže boli veľmi veľké a ťažké a sekerou sme ich museli vyslobodzovať z obrovských drôtov. Ale aspoň sme si spravili oheň na zohriatie. Maťo s Kalou si na grillmastri spravili lahodné morské ryby, sedeli sme pri ohni, okolo nás nič len surové hory s výškou okolo 1000 m.n.m. Ozaj, už niekoľko dní vôbec nemusíme používať baterku alebo lampu v aute, aby sme v noci videli, v akejkoľvek nočnej hodine je úplne dostatočné svetlo.
Na raňajky sme si dali čerstvo nazbierané čučoriedky, nabrali úžitkovú vodu z rieky a chceli vyraziť. Len auto nám nenaštartovalo. Indície naznačovali, že sa vybila baterka. Našťastie sme stáli na kopci, ale plne naložené auto s gumami vyfučanými na 0,8 atmosféry bolo aj tých pár metrov veľmi ťažko roztlačiteľné. Najmä keď boli všade trčiace kamene. Ja som si napríklad natiahla krk. Ale podarilo sa, auto zachvíľu zase vrčalo a mohli sme sa vydať na M18 cez mesto Apatity smerom k jazeru pri Revde. Inak cestou sme spodkom narazili na ďalší kameň a trochu sme odrali skriňu zadného diferenciálu. Na miestnych Rusoch je najfascinujúcejšie, ako s absolútne obyčajným autom dokážu prejsť ťažký terén. Poväčšine na miestach stretávame vybavené expedičné autá, ale niekedy sa zrazu objaví rodinka v naloženom nízkom aute, ako prechádza cez diery alebo kamene. V Chibinách sme takto stretli jedného profesora geografie s Renaultom (u nás Dacia Duster). Cesta Chibinami nebola až tak náročná, aj keď ja osobne by som tam s nízkym autom nešla, ale profesor s Daciou prišiel až k nám, extrémne strmým kamenistým kopcom, pri ktorom sme si ani my s MT-čkami neboli úplne istí.
V Mončegorsku sme sa zastavili na nákup a kúpili mäso na večerný šašlík na grile (mäso na typický ruský spôsob). Väčšie obchody sa tu v istých aspektoch značne líšia od tých našich. Majú samozrejme nekonečný výber vodiek a pív, veľký chladiaci pult ako v lahôdkach, kde naberajú z majonézových a rybacích šalátov, ale aj z pár hotových jedál, ktoré hneď zohrejú. Máme problém nájsť peknú zeleninu, papriky a rajčiny bývajú väčšinou zvednuté, uschnuté, nevábivé. Najradšej máme veľký a lacný výber rýb a morských špecialít, našli sme si obľúbené slede v kyslom náleve, a sušené slíže z kalamárov a rybičiek. Najviac ale fičíme na maých chladených tvarohových tyčinkách v prepočte asi za 15-20 centov, ktoré sú úplne jedinečné. U nás nič podobné nie je. Cenovo je to tiež trochu opačne. Väčšina potravín z dovozu a medzinárodných značiek je dokonca drahšia ako u nás, ale lokálne produkty sú lacné. Aj nás, čo stále pozeráme na ceny, tak nútia nakupovať iba ich domácu produkciu, čo je fajn, lebo ochutnávame veľa nového.
Ako sme sa už stihli párkrát poučiť, ruské vzdialenosti sú vždy dlhšie, ako sa nám zdá a keďže sme na miesto nechceli zase prísť po polnoci, rozlúčili sme sa s jazerom pri Revde a našli miesto pri jazere blízko mesta Olenegorsk. Evidentne sme po prvý raz narazili na miesto populárne pre kemperov, s trochou smetí okolo, množstvom ohnísk a úplne vyzbieraným drevom. Okamžite na nás zaútočili roje komárov, tak som jemne hystericky vystriekala celé auto. Bravčový šašlík sme zapili naším obľúbeným pivom Baltika, ktoré majú v štyroch rôznych stupňoch a hlavne aj v litrových plechovkách. Noc aj vďaka komárom nebola veľmi pokojná, prvýkrát bolo sychravo a zima, do toho sem-tam prešiel okolo nejaký hubár (áno, na severe aj v noci môžte hľadať hríby, keďže všetko vidíte), ale hlavne nám nad hlavami lietali stíhačky.
Ráno sme sa vydali do Murmansku- hlavného mesta tejto oblasti. Rozťahané v kopcoch leži pri veľkom Kolskom zálive, takže je strategickým prístavným a priemyselným mestom, ktoré vďaka teplému Golfskému prúdu nezamŕza. Hneď sme sa vydali hľadať internet do miestnych nákupných centier, ale všade bolo pripojenie tak pomalé, že sme ledva odkomunikovali facebook a poslali maily. A aj tak sme tam strávili 3,5 hodiny. Mali sme v pláne dostať sa na vrch prezývaný ‚Sopka‘ (ktorý naozaj nie je sopkou) blízko zakázaného mesta Severomorsk-3, kde majú Rusi vojenské letisko. Lenže už pár kilometrov za Murmanskom sme narazili na vojenský checkpoint, kde si vypýtali pasy, oskenovali ich, preklepli si nás a schuti sa zasmiali, že chceme ísť kempovať práve sem. Odkázali nám, že to je nebezpečná zóna, že tam nás pustiť nemôžu a máme ísť inde. Aspoň nám poradili, ktorým smerom sa máme vydať. Tu už totiž nájsť miesto nie je jednoduché.
Sme v pohraničnej vojenskej oblasti, z veľkých ciest sa často ani nesmie odbočiť, pri cestách bývajú závory a zákazy. Juhozápadne od Murmansku sme našli dedinu Kildinstroj (aka kill destroy), ktorá nám bola svojím názvom hneď sympatická. Bola strašne ošumelá, všade polorozpadnuté domy a cesty, ale zato zelovoc s čerstvou zeleninou. Zašli sme na klasickú šotolinu za mestom, prešli okolo vojenských skladov s vysokým plotom s ostnatými drôtmi a trmácajúc sa hľadali jazero. Už sa nám zdalo, že ideme nejako dlho, keď sme stretli milý párik štyridsiatnikov (teta v bordovej teplákovej súprave), ktorí nás zaviedli až k jazeru, pričom stále prízvukovali, že ďalej už je vojenská oblasť. Tak sme sa zložili pri malom jazere s množstvom čučoriedok a hríbov okolo. Rozhodli sme sa uvariť najtypickejšiu ruskú polievku boršč z pravých lokálnych surovín. Namiesto mäsa sme vyvarili trochu hríbov a pridali cviklu, mrkvu, kapustu, trochu cesnaku a samozrejme veľa kôpru. A musíme sa pochváliť, chutil geniálne:)
