Štedrý deň sa nezadržateľne blíži a najväčšiu radosť z neho majú tradične deti. No Vianoce neboli odjakživa len o darčekoch.
Naši starí rodičia a prarodičia dodržiavali množstvo zvykov, ktoré dnes pozná už len málokto. Skúsme si niektoré z nich znovu pripomenúť.
Vianočné sviatky boli kedysi doslova pretkané tradíciami. Mnohé z nich prežili dodnes – zdobenie stromčeka, pečenie koláčov a vianočky, slávnostná štedrovečerná večera, koledy či rozbaľovanie darčekov. Iné však postupne upadli do zabudnutia.
K tým starobylým, ktoré sa ešte občas objavia aj dnes, patrí napríklad púšťanie orechových škrupín po vode alebo rozkrojenie jablka na znak zdravia. V minulosti ich však bolo omnoho viac. Poďme sa pozrieť aspoň na niektoré z nich.
Inšpirovať sa môžete aj vo videu:
Úcta k anjelom pomocou imela
Imelo malo v minulosti výnimočné postavenie. Kelti ho považovali za posvätnú rastlinu s magickými vlastnosťami.
Zvyk vešania imela sa do našich končín dostal približne pred sto rokmi z Anglicka a symbolizoval ochranu domova pred zlými silami.
Imelo muselo byť vždy zavesené, nikdy položené vo váze – len tak si zachovalo svoju silu.
Najčastejšie sa umiestňovalo do stredu miestnosti alebo nad jedálenský stôl, a to hneď ráno na Štedrý deň. V dome malo zostať visieť po celý rok, pretože sa verilo, že prináša šťastie, zdravie a Božie požehnanie.
Prečo sa na Vianoce krájala a solila cibuľa
Gazdovia sa vždy snažili predpovedať, aké počasie ich v nasledujúcom roku čaká. Od toho totiž závisela úroda. Jednou z tradičných metód bola práve cibuľa.
Vzala sa jedna veľká cibuľa, rozkrojila sa na 12 rovnakých dielov – každý predstavoval jeden mesiac v roku. Plátky sa rovnomerne posolili a nechali odstáť.
Podľa toho, ktorý kúsok zvlhol a ktorý zostal suchý, sa usudzovalo, v ktorých mesiacoch bude veľa dažďa a kedy naopak sucho. Táto jednoduchá skúsenosť by možno zaujala aj dnešných záhradkárov.
Ako sa začínalo ráno na Štedrý deň? Otužovaním
Dnes populárne otužovanie má korene práve v starých vianočných zvykoch. Voda mala na Štedrý deň údajne mimoriadnu, až čarovnú silu.
Ľudia sa skoro ráno umývali studenou pramenitou vodou, ktorá mala chrániť ich zdravie po celý rok.
Touto vodou sa kropilo aj celé obydlie. Verilo sa totiž, že po zaznení kostolných zvonov sa vodná hladina mení na akési zrkadlo budúcnosti.
Ten, kto sa do nej zahľadel, mohol vraj uvidieť svoj osud – mladé dievčatá dokonca tvár budúceho manžela.
Ak na Štedrý deň napadol sneh, zvyklo sa chodiť bosými nohami po snehu a následne sa snehom umylo celé telo.
Malo to zabezpečiť pevné zdravie, silu a mladistvý vzhľad pokožky počas celého nasledujúceho roka.
Oheň ako symbol šťastia a hojnosti
Oheň mal v živote človeka vždy mimoriadne miesto, a preto sa s ním zaobchádzalo s veľkou úctou.
Na Štedrý večer sa do ohňa hádzali drobky z jedla, aby bol „nasýtený“ a počas roka neškodil, ale naopak prinášal šťastie a úspech.
Z domu sa nesmel vynášať ani oheň, ani žeravé uhlíky – znamenalo by to odnášanie šťastia preč.
Počas Vianoc sa často vykuřovali bylinkami nielen obytné priestory, ale aj maštale a miesta, kde sa chovali zvieratá.
Tichá večera, no hlučná nočná oslava
Štedrovečerná večera mala vždy slávnostný a pokojný charakter. Jedlo sa v tichu, sústredene, ako spoločný duchovný zážitok a chvíľa rozjímania. No po nej nasledovala pravý opak – bujará zábava.
Oslavy pokračovali pri rodinnom ohni, ale aj vonku. Ulicami prechádzali mládenci práskajúci bičmi, ponocní a pastieri trúbili, strieľalo sa z pušiek a v minulosti dokonca dochádzalo aj k výbuchom dynamitu.
To však dnes rozhodne neodporúčame skúšať.
