Desiatky tisíc mincí ukrytých pod podlahou domu, starostlivo uložené v nádobách a zakopané tak, aby zostali v bezpečí. Presne takýto mimoriadny nález sa podaril archeológom v malej francúzskej dedine. Ide o jeden z najväčších pokladov rímskych mincí, aké sa v posledných rokoch podarilo objaviť.
Z dnešného pohľadu by sme podobné riešenie nazvali domácim trezorom alebo aspoň pokladničkou. V skutočnosti však išlo o niekoľko keramických nádob – amfor a džbánov – doslova naplnených mincami. Tie boli pred približne 1 700 rokmi zakopané pod podlahou jedného z obydlí. V období neskorej Rímskej ríše to bol pomerne bežný spôsob, ako si ľudia chránili svoje úspory pred nájazdmi, lúpežami či politickým chaosom. Alebo ich jednoducho chceli mať „po ruke“.
Lenže v tomto prípade sa majiteľ k svojmu bohatstvu už nikdy nevrátil. Čo sa s ním stalo, zostáva navždy zahalené tajomstvom. Mohol sa odsťahovať s tým, že sa po peniaze vráti neskôr. Možno ochorel a zomrel, alebo sa stal obeťou násilia. Isté je len jedno – jeho poklad zostal nedotknutý celé stáročia.
Galská osada, ktorú pretvorili Rimania
Miesto nálezu má dlhú a pestrú históriu. Prvé osídlenie tu vzniklo ešte v galskom období. Neskôr oblasť ovládli Rimania, ktorí postupne zmenili jej podobu. Pôvodné jednoduché stavby s prútenými stenami vymazanými hlinou nahradili pevnejšie domy z kameňa. Okolité skaly sa premenili na lomy, z ktorých sa ťažil vápenec na výstavbu. Ťažba tu mimochodom pokračovala až do 19. storočia.
Všetky nájdené mince sú rímskeho pôvodu, čo potvrdzuje, že poklad vznikol už po začlenení osady do rímskeho sveta. Samotná skrýša bola umiestnená priamo v dome, čo dáva zmysel – nikto vás nevidí kopať a nehrozí, že si vaše konanie všimne náhodný okoloidúci. Na otvorenom priestranstve by bolo utajenie oveľa náročnejšie.
Nádoby plné peňazí a jednoduchý prístup
Archeológovia zistili, že minimálne jedna nádoba bola uložená tak, aby jej hrdlo smerovalo rovnobežne s povrchom alebo sa nachádzalo len tesne pod ním. To naznačuje, že majiteľ mal k minciam pomerne jednoduchý prístup. Mohlo teda ísť o akúsi prastarú verziu pokladničky, z ktorej si peniaze priebežne vyberal a zároveň do nej ďalšie pridával.
Prvá odkrytá nádoba vážila približne 38 kilogramov a obsahovala okolo 23-tisíc až 24-tisíc mincí. Druhá bola ešte ťažšia – mala približne 50 kilogramov. Tretí džbán bol naopak takmer prázdny, čo môže naznačovať, že z neho majiteľ mince postupne vyberal.
Podľa dát vyrazených na minciach odborníci usudzujú, že amfory boli zakopané približne medzi rokmi 280 až 310 nášho letopočtu, teda v období, keď Rímska ríša čelila vnútorným nepokojom aj vonkajším hrozbám.
Skôr dlhodobé sporenie než panický úkryt
Všetko nasvedčuje tomu, že nejde o poklad ukrytý narýchlo v obave pred bezprostredným nebezpečenstvom. Skôr šlo o systematické a dlhodobé hromadenie majetku – akési rímske „prasiatko“. Aby však niekto dokázal sporiť v takomto rozsahu, musel mať stabilné príjmy a nežil zo dňa na deň.
Archeologické výskumy zároveň ukázali, že celé sídlo postihli minimálne dva veľké požiare. To, čo bolo ukryté pod zemou, prežilo bez poškodenia, no nadzemné časti budov boli zničené natoľko, že ich obnova už nedávala zmysel. Osada tak postupne zanikla a spolu s ňou aj príbeh majiteľa pokladu.
Desiatky tisíc rímskych mincí si tak na svoje znovuobjavenie museli počkať až do 21. storočia – a dnes poskytujú jedinečný pohľad na život, bohatstvo aj neistoty ľudí, ktorí žili na území dnešného Francúzska pred takmer dvoma tisíckami rokov.
