Dejiny ľudstva si väčšinou spájame s veľkými bitkami, slávnymi panovníkmi či technickými objavmi. No ak by sme si mohli prehrávať celý príbeh ľudstva ako film, videli by sme aj temnejšiu líniu – opakujúce sa chvíle, keď sa príroda obrátila proti nám s takou silou, že ľudská existencia visela na vlásku.
VIDEO: Detailne o tunguzskej explózii (Sibír, 1908)
Pozrite si stručné vysvetlenie a vizualizácie k Tunguzskej explózii:
Zem si počas miliónov rokov prešla množstvom otrasov, výbuchov a období, keď sa život ocitol na pokraji zániku. A napriek tomu, že sa zdá, že máme planétu pod kontrolou, dejiny nám znova a znova dokazujú opak.
Pred 74 000 rokmi: výbuch, ktorý mohol ukončiť ľudský rod
Niektoré katastrofy nezanechali kroniky, len vrstvy popola a tichú genetickú stopu v našich génoch. Takou bola aj explózia supervulkánu Toba na ostrove Sumatra. Odohrala sa približne pred 74-tisíc rokmi a bola taká ničivá, že do atmosféry vyvrhla miliardy ton popola. Slnečné svetlo sa stratilo za sivým závojom, teploty prudko klesli a Zem upadla do temnej vulkanickej zimy.
Predstavte si drobné skupinky lovcov a zberačov, ktoré sa snažili prežiť v krajine bez potravy, kde zvieratá hynuli a rastliny mizli. Vedci odhadujú, že túto dobu prežilo len niekoľko tisíc ľudí – možno menej, než dnes žije v jednom menšom meste. Každý z nás je potomkom práve tých, ktorí mali neuveriteľné šťastie, odvahu a silu prežiť.
Rok 536: keď sa slnko zmenilo na mesiac
O tisíce rokov neskôr ľudstvo postihla ďalšia, tentoraz záhadná temnota. Dobové záznamy z Európy i Ázie hovoria o roku 536 n. l. ako o období, keď „slnko svietilo ako mesiac“. Nebolo teplo, leto neprichádzalo a úroda zlyhala.
Ľudia umierali od hladu, spoločnosti kolabovali a kronikári písali o konci sveta. Dnes už vieme, že išlo o následok obrovskej sopečnej erupcie – pravdepodobne na Islande alebo v Severnej Amerike – ktorá vypustila do vzduchu toľko popola, že sa znížila teplota po celej planéte.
Predstavme si sedliaka, ktorý na jar zaseje pšenicu a o pár mesiacov zistí, že jeho pole je chladné, podmáčané a bez života. Tak vyzeral skutočný „rok bez slnka“.
Katastrofa Théry: ostrov, ktorý pohltilo more
Nie všetky apokalypsy mali globálny dosah. Niektoré zničili len jeden región – no úplne zmenili dejiny. Taký bol aj výbuch sopky Théry (dnešné Santorini) okolo roku 1600 pred naším letopočtom.
Erupcia bola taká obrovská, že časť ostrova zmizla pod morom. Nasledovala vlna cunami, ktorá zasiahla aj Krétu a spustošila minojskej civilizáciu, najvyspelejšiu kultúru Stredomoria. Prístavy boli zničené, obchodné cesty prerušené, spoločnosť sa rozpadla. Niektorí historici sa domnievajú, že práve táto katastrofa mohla byť inšpiráciou pre legendu o Atlantíde – o vyspelej ríši, ktorú v jedinej noci pohltilo more.
Tambora a rok bez leta
V novoveku sa ľudia ocitli tvárou v tvár podobnej skaze. V roku 1815 vybuchla sopka Tambora v Indonézii – jedna z najsilnejších erupcií v zaznamenaných dejinách. Nasledujúci rok, 1816, vošiel do histórie ako „rok bez leta“.
V Európe i v Amerike snežilo aj v júli, teploty sa držali blízko nuly a polia zostali prázdne. Nastal hlad, bieda a sociálne nepokoje. Ceny jedla prudko vzrástli, chudobní ľudia nemali čo jesť a mestá sa plnili zúfalstvom.
Zároveň sa však rodila aj nová kultúra. Mladá Mary Shelleyová počas temného, daždivého leta pri Ženevskom jazere napísala román Frankenstein. Maliari zachytávali ponuré krajiny s oranžovým nebom – nešlo o umeleckú fantáziu, ale o realitu, ktorú videli na vlastné oči.
Tunguzský výbuch: keď udrel vesmír
Nie všetky katastrofy pochádzajú zo Zeme. V roku 1908 sa nad Sibírou odohrala gigantická explózia, ktorá zrovnala so zemou viac než 2 000 štvorcových kilometrov lesa. Dedania hovorili o ohnivej guli na nebi, o náraze, ktorý ich zrazil k zemi, a o nociach, keď sa obloha leskla ako cez deň.
Dnes vieme, že išlo o meteoroid, ktorý explodoval v atmosfére. Ak by dopadol o pár hodín neskôr – nad veľkým mestom – následky by boli rovnaké ako pri jadrovom útoku. Ľudstvo malo neuveriteľné šťastie, že oblasť bola takmer neobývaná.
Epidémie – tichý nepriateľ ľudstva
Nie vždy musí byť príčinou zničenia oheň či ľad. Niekedy stačí mikroskopický nepriateľ. Epidémie sprevádzajú človeka od počiatku.
V 14. storočí zasiahla Európu čierna smrť, morová epidémia, ktorá zabila tretinu obyvateľstva. Mestá sa menili na cintoríny, dediny zanikali a ľudia si nevedeli vysvetliť, prečo sa smrť šíri tak rýchlo. Vina sa hádzala na Boží hnev, na čarodejnice, na cudzincom – no pravá príčina bola neviditeľná.
V porovnaní s tým bol covid-19 len slabým tieňom skutočnej pandémie. Stačilo, aby sa choroba rozšírila v malej komunite, a celý kmeň mohol zmiznúť bez stopy.
Poučenie z minulosti
Tieto príbehy sú mementom, že príroda je stále mocnejšia než my. Stačí jediný výbuch, vlna či vírus – a všetko, čo sme vybudovali, sa môže zrútiť. No zároveň dokazujú aj niečo iné: že ľudstvo je neuveriteľne odolné.
Prežili sme výbuchy sopiek, temnotu, choroby i pády meteoritov. Prispôsobili sme sa, učili sa a znovu postavili na nohy. Každá katastrofa, ktorú sme prežili, nám zanechala v génoch stopu odvahy a schopnosti prežiť.
A možno práve to nás robí ľuďmi – bytosťami, ktoré sa nevzdávajú ani vtedy, keď sa zdá, že všetko je stratené. Pretože byť človekom znamená nielen žiť, ale aj prežiť.
