Poletuchy patria medzi mimoriadne zaujímavé cicavce, ktoré sa prispôsobili životu vysoko v korunách stromov. Často sa o nich hovorí ako o „lietajúcich vevericiach“, no tento názov je zavádzajúci. Poletuchy nelietajú v pravom zmysle slova – plachtia. Ich schopnosti sú však aj bez preháňania výnimočné a založené na presne zdokumentovaných biologických faktoch.
Základná charakteristika poletúch
- Bežný názov: poletuchy
- Systematické zaradenie: cicavce, hlodavce
- Kmeň:Pteromyini
- Spôsob obživy: prevažne všežravce
- Priemerná dĺžka života: približne 4–6 rokov (v závislosti od druhu a prostredia)
- Veľkosť tela: približne 7 až 60 cm (bez chvosta)
- Hmotnosť: zhruba 100 až 2 500 gramov
Ako sa poletuchy pohybujú vzduchom – bez lietania?
Poletuchy sa presúvajú medzi stromami pomocou plachtenia, nie aktívneho letu. Ich hlavným „nástrojom“ je kožná blana nazývaná patagium, ktorá sa tiahne od predných končatín po zadné. Keď sa zviera odrazí zo stromu a roztiahne končatiny, blana sa napne a vytvorí plochu, ktorá umožňuje kontrolovaný sklz vzduchom.
Vzdialenosť plachtenia sa líši podľa druhu, veľkosti jedinca, výšky stromu a podmienok prostredia.
- Bežné plachty sa najčastejšie pohybujú v rozmedzí 15 až 50 metrov
- U väčších druhov a za ideálnych podmienok boli zdokumentované plachty presahujúce 100 metrov, výnimočne aj viac
Tieto hodnoty sa preto uvádzajú ako maximálne, nie ako pravidlo.
Riadenie smeru a stabilita počas plachtenia
Poletuchy nedriftujú vzduchom pasívne. Počas plachtenia dokážu aktívne meniť smer, najmä jemným pohybom predných končatín. Pomáha im aj špeciálna chrupavková štruktúra v oblasti zápästia, ktorá podopiera patagium a zlepšuje jeho napnutie.
Dôležitú úlohu zohráva aj dlhý, huňatý chvost, ktorý funguje ako:
- stabilizátor letu
- pomocný „kormidlový“ prvok
- brzda pri pristávaní
Poletuchy sú schopné výrazne upraviť smer pohybu ešte počas plachtenia, čo im umožňuje bezpečne dosadnúť na kmeň stromu alebo uniknúť predátorom.
Nočný spôsob života a zmyslové prispôsobenie
Poletuchy sú predovšetkým nočné živočíchy. Ich veľké oči nie sú znakom výnimočného zraku cez deň, ale adaptácie na slabé svetelné podmienky. V tme sa orientujú kombináciou:
- dobrého nočného videnia
- sluchu
- priestorovej pamäti
Ich pohyb je tichý a nenápadný, čo je kľúčové pre prežitie v prostredí, kde na ne číhajú sovy a iní noční predátori.
Výskyt a prostredie
Poletuchy obývajú Severnú Ameriku, Strednú Ameriku, Európu a veľkú časť Ázie. V Európe a severnej Ázii je ich výskyt obmedzený na niekoľko druhov, zatiaľ čo najväčšia druhová rozmanitosť sa nachádza v Ázii.
Žijú najmä:
- v ihličnatých aj listnatých lesoch
- v zmiešaných porastoch
- výnimočne aj v tropických džungliach
Ako úkryty využívajú dutiny stromov, často pôvodne vytvorené ďatľami, alebo prirodzené praskliny v kmeňoch. Aktívne si hniezda zvyčajne nevyhrabávajú.
Vzhľad a rozdiely medzi druhmi
Poletuchy sa vzhľadom podobajú vevericiam, no majú:
- výraznejšie kožné blany medzi končatinami
- mäkkú, hustú srsť
- chvost približne rovnako dlhý ako telo
Veľkostné rozdiely medzi druhmi sú výrazné. Niektoré ázijské druhy patria medzi najväčšie klzavé cicavce na svete, zatiaľ čo iné sú drobné a ľahké. Farba srsti sa pohybuje od sivých a hnedých odtieňov až po tmavšie, maskovacie vzory.
Čím sa poletuchy živia
Strava poletúch závisí od regiónu a dostupnosti potravy, no všeobecne platí, že ide o oportunistických všežravcov. Ich jedálniček môže zahŕňať:
- semená a orechy
- ovocie a púčiky
- huby (najmä u severoamerických druhov)
- hmyz
- príležitostne vtáčie vajcia alebo drobné živočíšne zvyšky
Konzumácia húb má ekologický význam – poletuchy sa podieľajú na šírení hubových spór v lesných ekosystémoch.
Rozmnožovanie a starostlivosť o mláďatá
Rozmnožovacie správanie sa výrazne líši medzi jednotlivými druhmi:
- niektoré majú jedno obdobie rozmnožovania ročne
- iné môžu mať dve, ak to klimatické podmienky umožňujú
Mláďatá sa rodia slabo vyvinuté, často slepé a bez srsti, čo je typické pre mnohé hlodavce. Starostlivosť zabezpečuje samica. Dĺžka dojčenia a vývoja mláďat sa pohybuje približne od 2 do 4 mesiacov v závislosti od druhu.
Hoci sú poletuchy prevažne samotárske, v chladnejších oblastiach sa môžu dočasne združovať, aby si navzájom pomáhali udržiavať telesné teplo.
Ochrana a skutočné hrozby
Stav populácií poletúch nie je jednotný.
- Viaceré druhy majú stabilné populácie
- Iné sú ohrozené alebo zraniteľné, najmä v dôsledku ľudskej činnosti
Medzi hlavné riziká patria:
- odlesňovanie
- fragmentácia lesov
- poľnohospodárska a obytná výstavba
- v niektorých regiónoch aj lov
V Severnej Amerike predstavuje problém aj úbytok húb, ktoré sú dôležitou súčasťou potravy niektorých druhov. Tento jav súvisí s chorobami stromov a inváznymi druhmi hmyzu, ktoré menia lesné ekosystémy.
Poletuchy nie sú lietajúce zázraky, ale dokonale prispôsobené klzavé cicavce, ktorých schopnosti vychádzajú z evolúcie, nie z mýtov. Ich plachtenie, nočný život a tichý pohyb z nich robia jedny z najzaujímavejších obyvateľov lesov severnej pologule – bez potreby preháňania či nepresností.
