Po stáročia boli samuraji neoddeliteľnou súčasťou japonských dejín. Stelesňovali odvahu, disciplínu, česť a vernosť svojmu pánovi. Ich zbraň – katana – sa stala jedným z najslávnejších symbolov Japonska, no ešte viac než meč definoval samuraja jeho vnútorný kodex cti – bušidó.
Pôvod a význam slova samuraj
Slovo samuraj pochádza zo starojaponského slovesa saburau, ktoré znamená „slúžiť“. V pôvodnom význame teda samuraj neznamenal len bojovníka, ale služobníka, ktorý mal chrániť svojho pána – daimjóa, feudálneho vládcu.
Samuraji tvorili vojenskú šľachtu a patrili medzi štyri hlavné spoločenské triedy Japonska (spolu s roľníkmi, remeselníkmi a obchodníkmi). Ich povinnosťou bola ochrana územia a presadzovanie vôle svojho pána, výmenou za pôdu a spoločenské postavenie.
Zrod samurajskej vrstvy
Počiatky samurajskej triedy siahajú do obdobia Heian (794–1185). V tom čase sa cisárska moc sústreďovala v hlavnom meste Kjóto a mnohí šľachtici vlastnili rozsiahle panstvá, ktoré nazývali shoen. Aby ich mohli chrániť, vytvárali si súkromné ozbrojené oddiely – práve z týchto skupín postupne vznikli samuraji.
Definitívny vzostup samurajov nastal v 12. storočí počas Gempeiho vojny (1180–1185), kde proti sebe stáli klany Taira a Minamoto. Po víťazstve Minamotovcov založil vodca Minamoto no Joritomo v roku 1192 prvý šógunát – Kamakurský šógunát. Odvtedy sa skutočná moc v Japonsku presunula z cisárskeho dvora do rúk vojenskej elity.
Šóguni a vojenská vláda
Šógun (z japonského sei-i taišógun, „veľký generál na potlačenie barbarov“) bol vojenský diktátor, ktorý vládol v mene cisára, no reálne ovládal krajinu. Tento systém – bakufu – pretrval s menšími zmenami až do roku 1868.
Po Kamakurskom šógunáte nasledovali Ašikagovci (Muromačské obdobie, 1336–1573) a neskôr Tokugawovci (obdobie Edo, 1603–1868). Práve počas éry Tokugawa zažilo Japonsko najdlhšie obdobie mieru vo svojich dejinách.
Bušidó – cesta bojovníka
Na bojiskách i mimo nich si samuraji vytvorili vlastný morálny a etický systém nazývaný bušidó („cesta bojovníka“). Tento nebol oficiálne kodifikovaný, no určoval hodnoty ako vernosť, česť, statočnosť, sebaovládanie a spravodlivosť.
Porušenie cti bolo považované za ťažký hriech. Samuraj, ktorý zlyhal alebo zradil svojho pána, musel vykonať seppuku (nesprávne známe ako „hara-kiri“) – rituálnu samovraždu, ktorá mala očistiť jeho meno.
Katana – duša samuraja
Samurajský meč, katana, sa stal nielen nástrojom boja, ale aj symbolom jeho duše. Výroba katan bola posvätným procesom, ktorý trval týždne až mesiace. Oceľ bola skladaná a kalená, čím vznikla mimoriadne pevná, no zároveň pružná čepeľ.
V 17. storočí, keď počas Tokugawského mieru zmizli veľké vojny, sa z katany stal skôr symbol postavenia a cti než praktická zbraň. Samuraji smeli tasnúť meč len v sebaobrane alebo pri obrane cti.
Príbeh 47 róninov – legenda o vernosti
Najznámejšou epizódou samurajskej histórie je príbeh 47 róninov z rokov 1701–1703. Ich pán, Asano Naganori, bol potrestaný za útok na dvorana Kira Jošinaku a prinútený spáchať seppuku. Jeho samuraji zostali bez pána – stali sa z nich rónini, teda „muži bez pána“.
Po viac než roku plánovania zaútočili na Kiru a zabili ho. Potom sa dobrovoľne vzdali a na príkaz šóguna Tokugawu Cunajošiho spáchali seppuku. Tento čin sa stal symbolom vernosti, odvahy a samurajskej cti – dodnes patrí medzi najuctievanejšie príbehy japonskej kultúry.
Zánik samurajov a premena ich odkazu
V polovici 19. storočia sa Japonsko začalo otvárať svetu. Po príchode amerických lodí komodora Matthewa Perryho (1853) si krajina uvedomila potrebu modernizácie. Po Meidžiho reformách (1868) bol šógunát zrušený a samuraji stratili svoje privilégia.
Vojenská šľachta zanikla, no jej duch prežil. Mnohí bývalí samuraji sa stali učiteľmi, úradníkmi, spisovateľmi a morálnymi vzormi. Ich zásady – disciplína, vernosť a česť – sa preniesli do modernej japonskej spoločnosti, športu i podnikania.
Samurajský duch dnes
Dnes je katana skôr symbolom kultúrneho dedičstva než bojovým nástrojom. Samurajský étos však žije ďalej – v umeniach ako kendó (šerm s bambusovým mečom), iaidó (umenie tasenia) či v filozofii, ktorá zdôrazňuje rovnováhu tela a mysle.
Samuraji už dávno nekráčajú po bojiskách, ale ich duch – zmysel pre povinnosť, disciplínu a česť – zostáva v srdci japonskej kultúry. Preto sa aj dnes hovorí, že „meč síce odpočíva, ale duch samuraja nikdy nezomrel“.
