BRATISLAVA 15. augusta (WBN/PR) – Master vypletanej rakety a olympijský víťaz Miloš Mečíř sa predstavil ako fanúšik legendárnej hudobnej skupiny. V rozhovore, uskutočnenom pri príležitosti blížiaceho sa koncertu Jethro Tull 22. augusta v Nitre, spomenul aj pozvánku od kapely zahrať si spoločne tenis.
Hudobný poslucháč môže patriť do skupiny, ktorá len pasívne vníma čo mu servírujú rádia, príležitostne sa dostane na koncert či festival, ale rovnako môže byť aj verný fanúšik určitého hudobného štýlu, zberateľ kompletnej diskografie svojich obľúbencov, cielene vyhľadávať nové správy a príležitosť vidieť tých svojich „naživo“. Kam by ste sa zaradili vy?
Nerád by som sa štylizoval, určite sa cítim ako veľký hudobný fanúšik . Dostal som sa k tomu cez brata, ktorý zháňal nahrávky a od neho som sa dozvedal o vtedajších skupinách, tak som sa stal fanúšikom. Pochopiteľne, vtedy k nám západniarske kapely nechodili, rozmýšľal som nad tým, ako asi môžu vypadať ich koncerty a dúfal, že sa mi raz na nejaký podarí dostať. Nakoniec sa mi to splnilo a napríklad, mojich obľúbencov Jethro Tull som už niekoľkokrát videl nielen u nás, ale aj v zahraničí.
Bolo to aj v časoch vašej hráčskej kariéry?
Presne tak, dokonca sme sa aj osobne stretli, nakoľko gitarista Martin Barre je nadšeným hráčom tenisu a niečo o ňom vie, tak sme podebatovali aj na túto tému. Mimochodom, napadá ma aj opačný prípad, keď slávny tenisti ako John MacEnroe či Mats Wilander relaxovali ako muzikanti a keď bola príležitosť tak si s zajamovali s nejakou kapelou. Ja k nim žiaľ nepatrím, neovládam hru na nijaký nástroj ani a zrejme na to ani nemám talent, dokonca v škole som sa hanbil spievať. Svojho času sa ma snažil zaškoliť Paľo Habera, učil ma nejaké akordy, ale prsty sa mi do strún skôr neúspešne plietli. ))) O to viac ma prekvapil môj syn, ktorý sa rýchlo naučil hrať na gitare a dosť rýchlo napredoval a skúšal aj hrať na priečnu flautu ako Ian Anderson z Jethro Tull.
Aká veľká, alebo nakoľko kompletná je vaša zbierka albumov Jethro Tull?
Postupne som si doplnil celú zbierku štúdiových albumov, či už v minulosti, keď som bol po turnajoch a odskočil som si do obchodov s muzikou, alebo neskôr priamo na koncertoch, ale nesledoval som špeciálne edície, to určite nebudem mať všetko.
Kto ešte popri Jethro Tull patrí medzi „vaše skupiny“?
Yes, Led Zeppelin, určite aj Deep Purple a podobne. Všetkých som videl aj naživo, nie je to zrovna muzika na prvé počutie, treba to počuť viackrát, aby ste si dokázali vychutnať pesničky, ktoré Vám v hlave vytvoria nádherné predstavy.
Bola pre Vás hudba súčasťou relaxu, alebo naopak bojovým naladením pred vstupom na kurt?
Skôr na oddych, meditáciu po skončení zápasu, nie na „vyhecovanie“. Pár krát som to síce skúsil, ale skôr mi vyhovoval kľud aby som si mohol pokojne premyslieť taktiku na konkrétneho súpera.
Osobne som bol po jednom bratislavskom koncerte prítomný spoločnému stretnutiu Vás a Jethro Tull, kde padlo zo strany kapely pozvanie, aby ste si spoločne zahrali tenis keď budete v Londýne. Podarilo sa to?
Pamätám sa na to stretnutie, potešilo ma, že ma pán Anderson aj Martin Barre spoznali, zatiaľ sa nám ale nepodarilo si zahrať a zladiť vzájomne čas. Dokonca sme si dali aj spoločný obed, kde som sa ako vášnivý rybár s Ianom Andersonom porozprával o jeho lososej farme, s ktorou podnikal. Možno sa však blýska na lepšie časy a pri príležitosti blížiaceho sa koncertu Jethro Tull v Nitre si konečne zahráme spoločne tenis.
Ďakujem za rozhovor a držím palce, aby vám to spoločne vyšlo.
Raymond Kaňa