Výjazd slovenského trojčlenného tímu špecialistov na odstraňovanie výbušných prostriedkov už trvá vyše troch hodín. Po namáhavom a nebezpečnom zneškodňovaní výbušnej bandasky plnej prášku, ktorá bola ukrytá v kanalizačnej priepusti pred jedným z kandahárskych domov, prišla správa o ďalšom incidente. V tejto chvíli nie je čas rozmýšľať nad tým, že IED (improvised explosive device – improvizovaný výbušný prostriedok) na diaľkové odpálenie mohol niektorý z Talibancov odpáliť iným spôsobom, ani nad tým, že sme z okolitých domov mohli byť počas akcie napadnutí streľbou z ručných zbraní alebo granátom z RPG (ručný protitankový granátomet). Jediné, čo je teraz dôležité, je sústrediť sa na ďalšiu akciu.
Podľa informácií ide o podozrivý bicykel, ktorý niekto nechal na brehu rieky v centre Kandaháru. Nábrežie býva tradične plné ľudí nakupujúcich u drobných obchodníkov pod nespočetnými prístreškami lemujúcimi ulicu pozdĺž rieky. Ulicou sa aj teraz preháňa kŕdeľ usmiatych detí. Vyhýbajú sa asi šiestim afganským policajtom v modrých uniformách, ktorí zabezpečujú bezpečnostný kordón okolo voľne stojaceho bicykla. Je horúci deň a niekoľko domácich sa už chladí v rieke. Niektorí len tak postávajú vo vode, iní plávajú od jedného brehu k druhému. Bicykel stojaci na okraji prašnej cesty má nad zadným kolesom na nosiči akýsi košík. Viac sa mi nepodarilo spozorovať cez malé okno obrneného vozidla, ktorým spolu s tímom prichádzame na určené miesto. Chvíľu čakáme, kým americkí vojaci uzatvoria ulicu z oboch strán pancierovými vozidlami MRAP (Mine Resistant Ambush Protected).
Tímlíder opúšťa vozidlo, aby u prítomných policajtov overil nahlásené údaje. My si vo vozidle zatiaľ približujeme na stojane stojaci bicykel prostredníctvom kamery upevnenej na výsuvnej tyči na streche vozidla. Na prvý pohľad ide o bežný starší bicykel, akých sú v Kandaháre tisíce. Na zadnom nosiči je síce akýsi modrý košík, ale vzhľadom na blízkosť „pláže“ nevzbudzuje žiadne podozrenie. Šéf tímu sa po preskúmaní obrazu na monitore rozhodol vyslať na prieskum robota. Jeden z členov ho s tímlídrom opatrne odopína od vnútornej steny MRAP-u a spoločne vyberajú zariadenie von z vozidla. Špecialista upevňuje antény prijímača a vysielača na telo robota. Keď je robot pripravený, operátor vo vozidle otvára pevný kufor s riadiacim pultom. Monitor sa rozsvieti, kamery robota sa aktivizujú. Obrazovka rozdeľuje obraz na štyri štvorce. Operátor uchopí do rúk džojstiky a robot sa pohne spoza vozidla smerom k podozrivému bicyklu. Je to najbezpečnejší spôsob, ako získať reálny obraz o hrozbe. Aktuálne podmienky si zatiaľ nevyžadujú, aby k potenciálnej výbušnine musel ísť tím-líder v špeciálnom obleku z kevlarových vláken.
Robot je už tesne pri bicykli. Z vozidla si naňho vonkajšou kamerou zaostrujem obraz, aby som detailne videl, akým spôsobom preskúma naplnený košík. Operátor medzitým analyzuje obraz získaný kamerou robota. Košík na nosiči bicykla je modrej farby. Pravdepodobne je z nejakého plastu. V jeho vnútri je akýsi predmet zabalený v pestrofarebnej šatke. Aby sa robot mohol dostať k obsahu košíka, musí bicykel zvaliť na cestu. Nie je to však také jednoduché, pretože priestor od okraja cesty po rieku sa pomerne strmo zvažuje. Ak by bicykel spadol smerom k rieke, košík by vyklopil svoj výbušný obsah do rieky, a autor nástrahy by ho následne diaľkovo odpálil, ľudia v rieke by explóziu nemuseli prežiť. Teraz všetko závisí od zručnosti a precíznosti operátora robota, aby jemnými pohybmi džojstikov opatrne ovládal kliešte ramena robota. Všetci vo vozidle napäto sledujeme pomalé pohyby robota. Čeľuste klieští pomaly zovierajú kostru bicykla. Robot začína pomaličky cúvať a jemne nakláňať bicykel smerom k vozovke. Rameno elektronického pomocníka pomaly klesá aj s bicyklom. Ešte stále je tu aj riziko, že nálož sa iniciuje pohybom. Operátor svoju úlohu zvládol výborne. Bicykel už leží na ceste bez toho, aby ohrozil kúpajúcich sa ľudí v rieke. Plavci možno ani netušia, že pred niekoľkými sekundami im išlo o život.
Operátor pomocou robota púšťa zovretie klieští a zameria sa na košík. Presnými pohybmi uchytí dno košíka a jeho obsah je o pár sekúnd na asfaltke. Všetci sme zvedaví, čo ukrýva farebná šatka. Robotické rameno ju za jeden z koncov pomaly dvíha a neznámy predmet sa pomaly odbaľuje. Uvoľnená šatka už veje v jemnom vetre až sa zdá, že nám ňou robot máva. Predmet, ktorý sa zo šatky vykotúľal, je sivej farby, valcovitého tvaru. Robot okamžite púšťa šatku a svoje kamery namieri na valec. Na jeho strane je niečo upevnené. Našim expertom vo vozidle je už všetko jasné – rozbuška s prijímačom rádiového signálu je pripojená ku kovovému valcu naplnenému zatiaľ neznámou látkou. Naše EOD vozidlo je vybavené zariadením na rušenie rádiového signálu, to znamená, že na najbežnejších frekvenciách, na akých vysielajú signál napríklad mobilné telefóny, ovládače elektrických brán, či zámkov automobilov, by sa teraz nemali prenášať žiadne vlny. Zabezpečenie odpálenia rozbušky však môže byť poistené aj iným spôsobom, napríklad zmenou polohy celého výbušného prostriedku.
Šéf tímu rozhodol oddeliť pomocou robota rozbušku od nálože. Rameno s čeľusťami klieští sa skloní nad sivým valcom. Na monitore vo vozidle jasne vidíme dva červené drôty trčiace z valca. Operátor prostredníctvom ovládaného robota opatrne zdvíha valec za drôty až pokým sa rozbuška neoddelí a nezostane ležať na ceste. Stalo sa však čosi nečakané. Nálož vo valci svojou hmotnosťou začína nachyľovať robota dopredu. Gumené pásy sa na zdanej strane začínajú nebezpečne dvíhať a robot stojí takpovediac „na predných“. Nechýba už veľa a prevráti sa. Znamenalo by to vyslať k výbušnine chlapa v skafandri, aby postavil robota opäť na pásy. A to je vždy rizikom! Naokolo je živé mesto, z ktorého domov sme všetci predsa len na dostrel. Oblek už dnes druhýkrát šéf tímu nepoužije, operátor totiž šikovne uvoľní zovretie klieští robota, valec padá na asfalt a elektronický kolega už stojí opäť pevne na svojich „gumených nohách“. Presvedčili sme sa teda, že nálož nebude reagovať na vytiahnutie drôtov. Vychádzame teda všetci z vozidla v nepriestrelných vestách, prilbách a so zbraňami. Špecialisti kvôli pozbieraniu dôkazov na ďalšiu analýzu a ja na to, aby som rozdal fľaškovú pitnú vodu deťom, ktoré sa odrazu odniekiaľ vzali za našim autom. To už k vozidlu prichádzajú aj afganskí policajti s úsmevmi na tvárach, ktoré prezrádzajú radosť z toho, že k explózii nedošlo.
Pitná voda je vítaným artiklom, lenže jej nemáme toľko, aby sme vyhoveli všetkým. „Mister, mister,“ vykrikujú deti, keď zbadajú, že mám cez plece prevesený fotoaparát. Urobím teda rýchlo niekoľko záberov a ruky vraciam tam, kde sú teraz najdôležitejšie – na samopal. Rolu fotografa prevzal americký kolega. Naši experti medzičasom v gumených rukaviciach berú časti bicykla, ukladajú ich do špeciálnych obalov rovnako ako košík, šatku, nálož a rozbušku. So vzorkami pomaly prichádzajú k vozidlu. Deti neprestávajú prosíkať o niečo ďalšie, čo by som im mal dať. Zhŕknu sa okolo mňa, jeden chlapec mi ťahá pletený náramok, ďalší siaha na hodinky. Spomeniem si, že kapsičke nepriestrelnej vesty mám jedno neodbalené vrecúško sušenej hovädziny. Podávam ho chlapcovi, ktorý stojí najbližšie. Ostatní reagujú bleskovo a sušené mäso konči v jednej z asi dvadsiatich rúk natiahnutých ku mne. Je najvyšší čas opustiť priestor, kým nezačne neuspokojených detí pribúdať. Akýkoľvek darček tu neznamená takmer nič, pokiaľ nie je pre všetkých. Nastupujeme do vozidla a zatvárame pancierové dvere, keď dopadne na okno prvý kameň. Vzápätí ďalší a po ňom ešte ďalšie. Na oceľové steny automobilu dopadajú s ostrým zvukom. Vodič je ešte vedľa automobilu, keď ho do chrbta zasiahne pred chvíľou darovaná plná fľaša vody a hneď na to zacvendží prilba od nárazu kameňa. „Neuveriteľné,“ hovorí nahnevane, keď konečne zatvorí zvnútra dvere. „Veď sme im pred chvíľou zachránili niekoľko ľudských životov,“ krúti hlavou a tlačidlom diaľkovo zasúva vonkajšiu kameru, aby nepadla za obeť nespokojných detí. Presúvame sa ulicami za mesto, kde treba zničiť nálož pochádzajúcu z bicykla. Vzorky z nej sú už bezpečne uložené v špeciálnom kufri spolu s ostatnými dôkazmi.
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Po ceste rozoberáme dôvody reakcií domácich detí. Čo ich vedie k takej prudkej zmene správania? Zo začiatku boli milé, usmievali sa, chceli sa fotografovať. Naštartovala ich závisť, že niektorým sa ušla voda? To už nezistíme, v každom prípade to dokresľuje celkovú situáciu v meste a celej krajine. Nie všetci obyvatelia sú schopní pochopiť, aká je úloha koaličných vojakov v Afganistane. Nie všetci rozumejú tomu, že im pomáhame budovať krajinu, chránime ich zdravie a životy. Odlišnosť ich kultúry a mentality zasa udivuje nás. Sme však iba prekvapení, nie sklamaní, ani znechutení. Verím, že jedného dňa obyvatelia tejto krajiny pochopia, že v súčasnej situácii to bez vojenskej prítomnosti jednoducho nejde. Nevyspytateľné nálady obyvateľstva si vyžadujú, aby vojaci boli skutočne zdržanliví vo svojich reakciách na správanie ľudí. ,Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom´ hovorí starý biblický text, a v Afganistane to platí dvojnásobne. Hovorím si v duchu, že nevyhnutnosť mať armádu, ktorá chráni obyvateľstvo pred hrozbami, nechápu ľudia snáď iba v naozaj zaostalých krajinách. Vo vyspelých krajinách si predsa obyvatelia vojakov vážia, a podporujú svoje ozbrojené sily. Ale to je už úplne iný príbeh.
