PRETÓRIA 1. júla (WEBNOVINY – od Miroslava Antola) – Keďže tréner slovenských futbalistov Vladimír Weiss nereflektoval na našu žiadosť o krátku audienciu spojenú s hodnotením účinkovania jeho zverencov na majstrovstvách sveta, rozhodli sme sa stredajšie predpoludnie stráviť návštevou jednej z najznámejších častí Juhoafrickej republiky, predmestia Johannesburgu Soweto. Šestnásteho júna 1976 práve tu povstali študenti proti rozhodnutiu vlády uprednostniť ako vyučovací jazyk na školách afrikánčinu pred angličtinou. Niekoľko desiatok ľudí vrátane mnohých detí bolo počas tohto povstania zastrelených, táto akcia však odštartovala boj, ktorý napokon viedol k pádu Apartheidu.
Sprievodkyňa nám najskôr ukázala typickú dedinku miestnych obyvateľov, kde nás jeden z nich vzal prakticky až do „spálne“. Samozrejme, že išlo výlučne o ľudí čiernej pleti, keďže v Sowete len ťažko stretnete belocha. Spálňa bola preto v úvodzovkách, lebo to bola v podstate aj obývačka, kuchyňa a všetko dokopy v jednom na priestore veľkom asi 2×3 metre. Deti sa hrali bosé v červenom prachu, ktorý bol plný použitých prezervatívov. Matka práve na šnúru vešala prádlo a sprievodkyňa nám vysvetľovala, že tu nemajú elektriku a vodu čerpajú len zo studne. Pri pohľade na ich spôsob života mi skutočne nabiehali zimomriavky a tisli sa slzy do očí. Bol to veľmi silný emotívny zážitok, pri akom som si uvedomil, že musím byť neskutočne šťastný za to, čo mám doma na Slovensku. Keď sme odchádzali, obkolesili každého z nás tri-štyri deti. Zaužívaným spôsobom sa najskôr so mnou zoznámili, na striedačku mi dávali otázky ako sa volám, odkiaľ som, kedy som prišiel do ich krajiny a ako sa mi tu páči. Potom sa na mňa pozreli smutnými očami a poprosili ma o peniaze na jedlo. Vtedy mi bolo veľmi ľúto, že som si všetko nechal v autobuse a okrem šiat som pri sebe naozaj nič nemal. Veľmi som sa im ospravedlňoval a keď pochopili, že hovorím pravdu, už som ich nezaujímal. Sústredili sa na ďalšiu skupinku turistov, ktorá práve prichádzala.
Počas cesty do najväčšieho katolíckeho kostola v Sowete nás potom sprievodkyňa dôrazne žiadala, aby sme deťom nedávali žiadne peniaze, pretože oni potom nechodia do školy a je to s nimi ešte ťažšie. Ťažko sa to chápe, ale ona je odtiaľto a asi vie, čo hovorila. V kostole sme si okrem iného mohli pozrieť fotografie z histórie Soweta, pričom najviac sa ich týkalo spomenutého dátumu 16. jún 1976. Viaceré fotky skutočne veľa vypovedali a pri mnohých mi opäť naskakovali zimomriavky, keď som si niečo také predstavil. Na záver našej prehliadky sme ešte navštívili okolie múzea a napokon aj dom Nelsona Mandelu, prechádzali sme tiež okolo luxusnej štvrte Soweta zvanej Beverly Hills. Nič však už nedokázalo vo mne prebiť dojmy zo „spálne“ a detí hrajúcich sa medzi prezervatívmi.