Žiarlivosť je komplexná – nie jednoduchá emócia, ktorá vzniká primárne ako reakcia na hrozbu straty niečoho alebo niekoho, na kom nám záleží – najčastejšie vo vzťahu. Prakticky ju vieme opísať ako zmes strachu, neistoty, majetníckych pocitov a niekedy aj hnevu.
Ako pre agentúru SITA uviedla psychologičkaBarbora Bálintová, hoci je žiarlivosť často vnímaná negatívne, v malých dávkach môže byť prirodzeným obranným mechanizmom, ktorý nás upozorňuje na možné ohrozenie vzťahu. Nemôžme teda podľa nej o žiarlivosti hovoriť ako o vyslovene negatívnom pocite.
Prečo niektorí ľudia žiarlia viac a iní menej?
Rozdiely v intenzite žiarlivosti majú podľa psychologičky viacero príčin. Prvou príčinou je osobnostné nastavenie a sebavedomie. „Ľudia s nižším sebahodnotením alebo neistotou v láske majú väčšiu tendenciu k žiarlivosti,“ vysvetlila Bálintová.
Druhou z príčin môže byť podľa jej slov pripútanosť z detstva. „Ak dieťa vyrastá v prostredí, kde sa cíti opúšťané alebo musí bojovať o lásku rodiča, v dospelosti môže byť citlivejšie na hrozbu straty partnera. S týmto sa teda často stretávame pri takzvanej úzkostnej väzbe vo vzťahoch,„ doplnila odborníčka.
Tichá domácnosť, hádky a výčitky? Zdravá komunikácia sa dá naučiť, tvrdí psychologička - ROZHOVOR
Miera žiarlivosti ďalej podľa psychologičky súvisí aj s minulými skúsenosťami. „Traumy zo zrady či podvádzania často vedú k nadmernej ostražitosti v ďalších vzťahoch. Toto je naučené a logické,“ uviedla Bálintová. Príčinou sú podľa odborníčky aj osobnostné črty a psychické poruchy.
Ako spresnila, niektoré poruchy osobnosti, ako napríklad hraničná alebo paranoidná, zvyšujú pravdepodobnosť chorobnej žiarlivosti, kedy už jej samotná podstata presahuje buď prirodzené dôvody alebo impulzívnosť, s ktorou je spätá.
Existuje niečo ako pozitívna žiarlivosť?
Pozitívna žiarlivosť podľa odborníčky existuje. V malých dávkach môže žiarlivosť znamenať, že nám na partnerovi záleží. Výrok „kto nežiarli, nemiluje“ má teda podľa nej istý základ a úplná absencia žiarlivosti môže signalizovať nezáujem.
Séria Narcizmus: „Tentoraz to bude iné.“ Ako ukončiť cyklus toxického vzťahu raz a navždy
„Pozitívna žiarlivosť sa však vyznačuje tým, že neobmedzuje druhého človeka a nevedie ku konfliktom, ale skôr nás motivuje starať sa o vzťah. Samozrejme, musí byť teda vyjadrená v zdravej forme to je teda maximálne na komunikačnej úrovni avšak bez zákazov, fyzických trestov, impulzívneho správania, osočovania druhej osoby pred druhými,“ doplnila Bálintová.
Súčasne upozornila, že žiarlivosť musí byť opodstatnená. Nezdravá žiarlivosť má totiž tendenciu sa vyskytnúť aj tam, kde žiaden dôvod nie je. „Napríklad, keď vám partner už zakazuje ísť aj za vlastnou rodinou zo žiarlivosti alebo vám nedovolí navštevovať rôzne miesta a slobodne niekam chodiť bez neho,“ uviedla psychologička.
Kedy sa začína chorobná žiarlivosť a ako vzniká?
Odborníčka vysvetlila, že chorobná až patologická žiarlivosť prekračuje zdravé hranice vtedy, keď je žiarlivý človek presvedčený o nevere partnera bez dôkazov, keď dochádza k neustálym obvinenia, kontrole a sledovaniu.
Ďalej sa dá podľa psychologičky hovoriť o patologickej žiarlivosti vtedy, keď bežné situácie, ako napríklad meškanie či pracovné stretnutia, vyvolávajú paranoidné reakcie. Chorobná žiarlivosť je teda taká, pre ktorú sa vzťah dostáva do toxického cyklu konfliktov, výčitiek a manipulácií.
Labubu ako psychologický tlakový hrniec: Keď byť „in" niečo stojí
„Patologická žiarlivosť často pramení z hlbokej úzkosti zo straty a opustenia, nízkej sebaúcty alebo zranení z minulosti. V mozgu sa aktivuje rovnaké centrum, ktoré reaguje na fyzickú bolesť – preto je žiarlivosť taká intenzívna,“ vysvetlila psychologička s tým, že pri paranoji už dochádza k skreslenému vnímaniu reality, podobne ako pri úzkostných či psychotických poruchách.
„Taktiež môže byť žiarlivosť takzvanou projekciou, teda obranným mechanizmom u človeka, ktorý sám vykonáva v pozadí niečo nekalé a projektuje to do druhého aby „zakryl” svoje konanie,“ doplnila Bálintová.
Pri chorobnej žiarlivosti je potrebná odborná pomoc
Pokiaľ je žiarlivosť chorobného charakteru, riešenie nie je podľa psychologičky jednoduché. Dá sa „vyliečiť“, no len s odbornou pomocou. Chorobne žiarlivý človek však pomoc musí v prvom rade chcieť, čomu predchádza uvedomovanie si svojich patologických vzorcov myslenia a správania a následné chcenie túto situáciu riešiť príslušnými metódami.
Nápomocné sú podľa Bálintovej psychoterapia či psychologická pomoc, ktoré pomáhajú odhaliť spúšťače, meniť myšlienkové vzorce a budovať sebavedomie. Pomôcť pri práci na vzťahovej istote podľa nej môže aj odborná literatúra, a teda učenie sa dôvere a zdravým hraniciam.
„Pri extrémnych stavoch sa už niekedy využíva aj farmakologická podpora, najmä pri silných úzkostiach či obsesívnych myšlienkach,“ doplnila odborníčka. Dobrou správou podľa nej však je, že žiarlivosť nemusí byť trvalým rozsudkom. Človek sa môže naučiť ju ovládať a postupne ju oslabiť.
Traumatické následky
Psychologička vysvetlila, že partner človeka, ktorý je patologicky žiarlivý, často zažíva tlak na dokazovanie vernosti. Prežíva intenzívne pocity neslobody a kontrolovania. Pridáva sa k tomu aj psychické vyčerpanie a úzkosť. Psychologička upozorňuje, že to môže mať až traumatické následky. Súčasne je človek psychicky aj fyzicky izolovaný pred známymi, rodinou či celkovo svetom.
Bálintová súčasne radí, ako na chorobne žiarlivého partnera reagovať. „Je dôležité si nastaviť jasné hranice a odmietnuť neopodstatnené obvinenia,„ odporúča psychologička, podľa ktorej je dobré dotyčnému ponúknuť podporu a navrhnúť spoločnú terapiu. Dôležité je však podľa nej nepodľahnúť manipulácii a zachovať si vlastnú dôstojnosť.
„Ak správanie prerastá do násilia či psychického týrania, treba vyhľadať odbornú pomoc,“ doplnila psychologička. V takomto vzťahu sa neodporúča zostávať, minimálne do doby, kým si človek svoj problém nedorieši.
„Môžeme teda usúdiť, že žiarlivosť je prirodzenou súčasťou ľudských vzťahov, ale ak prerastie do patologickej formy, môže ničiť nielen vzťahy, ale aj psychiku oboch partnerov. Dobrou správou je, že s odbornou pomocou a otvorenou komunikáciou sa dá zvládnuť a často aj úplne prekonať,“ uzavrela odborníčka.
