Slovenská republika i Česká republika si 28. október pripomínajú ako štátny sviatok. U nás pod názvom Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu, „bratia“ pod názvom Den vzniku samostatného československého státu.
Ponechajme pritom bokom zložité historické príčiny, že tento sviatok má inú váhu, význam, u našich susedov ako u nás. Pripomeňme si len, že po vyhlásení Československej republiky v Prahe 28. októbra 1918 sa na Deklaračnom zhromaždení v Turčianskom Sv. Martine 30. októbra 1918 oficiálne konštituovala Slovenská národná rada 1. januára (SNR), ktorá prijala Deklaráciu slovenského národa.
Vyhlásila, že „v mene československého národa bývajúceho v hraniciach Uhorska je jedine ona oprávnená hovoriť a konať.“ Žiadala pre slovenský národ, ktorý je „čiastka rečovo i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa“ neobmedzené právo na sebaurčenie až po úplnú nezávislosť.
O tom, že všetci účastníci sa osvedčili, že „sme jednotný československý národ“, svedčí zápisnica z rokovania. Keďže členovia SNR nevedeli, že 28. októbra už bol v Prahe vyhlásený spoločný štát, nadobudla Martinská deklarácia charakter samostatného štátoprávneho dokumentu.
Proces s tzv. buržoáznymi nacionalistami
Na základe slobodného aktu národného sebaurčenia jednoznačne vyviazala Slovensko zo zväzku s Uhorskom a potvrdzovala nový zväzok s bratským českým národom.
Stala sa tak oprávnene jedným zo základných dokumentov zrodu Československej republiky. Z tohto dôvodu sa pri diskusiách o obnovení štátneho sviatku Dňa vzniku česko-slovenského štátu samostatného opakovane objavoval argument, že v Slovenskej republike by sme ho mali oslavovať 30. októbra.
Zmyslom mojich dnešných úvah je však niečo iné. Aj 27. októbra sa prijalo rozhodnutie, ktoré deň významne prispelo k vzniku dnešnej samostatnej Slovenskej republiky.
Boj s pliagou LGBTI, ktorá ničí krajinu, už KDH vyhralo. A čo s pliagou korupcie? - KOMENTÁR
Národné zhromaždenie Československej socialistickej republiky v tento deň v roku 1968 prijalo Ústavný zákon o československej federácii 143/1968 Zb. Tento deň sa neprávom prestal pripomínať. Veď zo štátoprávneho hľadiska práve na základe tohto ústavného zákona vznikla k 1. januáru 1969 dnešná Slovenská republika a paralelne s ňou aj Česká republika, keď sa dovtedy unitárny spoločný štát stal federáciou dvoch republík – Českej a Slovenskej s prívlastkom socialistická.
Cesta k tomuto vyústeniu slovensko-českých vzťahov v spoločnom štáte bola dlhá, komplikovaná a plná obetí. Zrodil sa z desaťročí trvajúcej nespokojnosti Slovákov s unitárnou podobnou spoločného štátu a z ťažkých politických zápasov.
Ich súčasťou bol aj smutne známy politický proces s tzv. buržoáznymi nacionalistami začiatkom 50. rokov, teda s politickým vedením SNP, ktoré si dovolilo prísť so štátoprávnym programom výrazne posilňujúcim postavenie slovenských národných orgánov na princípe rovný s rovným a prinieslo aj myšlienku federalizácie ČSR.
Princíp „rovný s rovným“
Politické posolstvo procesu s buržoáznymi nacionalistami bolo jednoduché – keď neprestanete otravovať so zvýšením právomocí slovenských orgánov, povešiame vás. Tým, že z priamych aktérov SNP propaganda robila zradcov národa, zapredancov buržoázie, spojencov fašistov, agentov imperializmu, sa spochybňovalo Povstanie ako zdroj slovenskej národnej hrdosti, sily a sebavedomia, hoci navonok sa oslavovalo.
Slovensko-české vzťahy sa dramaticky pokazili. To, ako sa na Slovensku vnímal tento proces, vari najlepšie vyjadruje výrok slovenského literáta Romana Kaliského na 1. zjazde slovenských novinárov v roku 1963, že ním bol urazený „slovenský národ ako celok“.
Ústavný zákon o čs. federácii z 27. októbra 1968, na základe ktorého skončilo unitaristické a potom asymetrické usporiadanie spoločného štátu, bol naplnením štátoprávneho programu SNP po dlhých dvadsiatich štyroch rokoch a Clevelandskej dohody po 53 rokoch. Federalizácia ČSR znamenala, aj napriek tomu, že prišla po násilnom zastavení obrodného procesu vojskami Varšavskej zmluvy a následnej okupácii štátu Sovietskym zväzom, významný medzník v pohľade Slovákov na ich štátnosť.
Štátoprávne zakotvenie povstaleckého princípu „rovný s rovným“, uznanie svojbytnosti a suverenity slovenského i českého národa a ich práva na sebaurčenie bolo vyjadrené už v preambule ústavného zákona: „My, národ český a slovenský,… uznávajúc neodňateľnosť práva na sebaurčenie až do odtrhnutia a rešpektujúc suverenitu každého národa a jeho právo utvárať si slobodne spôsob života a formu svojho národného a štátneho života, presvedčení, že dobrovoľné federatívne spojenie je zodpovedajúcim výrazom práva na sebaurčenie a rovnoprávnosť, avšak aj najlepšou zárukou pre náš plný vnútorný národný rozvoj i pre ochranu našej národnej zvrchovanosti a svojbytnosti…reprezentovaní svojimi zástupcami v Českej národnej rade a Slovenskej národnej rade, sme sa dohodli na vytvorení československej federácie.“
V článku 1 ústavného zákona našla táto de facto politická deklarácia nasledujúce ústavno-právne vyjadrenie:
(1)
Česká a Slovenská Federatívna Republika je federatívny štát dvoch rovnoprávnych bratských národov, Čechov a Slovákov.
(2)
Základom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky je dobrovoľný zväzok rovnoprávnych národných štátov českého a slovenského národa, založený na práve na sebaurčenie každého z nich.
Táto deklarácia tak predstavovala satisfakciu pre všetkých, ktorí boli po vojne tvrdo perzekvovaní ako „slovenskí buržoázni nacionalisti a separatisti“ za vyjadrovanie túžby po novom štátoprávnom usporiadaní obnovenej ČSR a po slovenských štátnych orgánoch s reálnymi legislatívnymi a exekutívnymi kompetenciami. Bola tiež uznaním chybnosti čechoslovakistickej unitaristickej štátoprávnej koncepcie a definitívnym odmietnutím predstavy o jednotnom československom národe. Federalizácia spoločného štátu Čechov a Slovákov bola nepochybne historickým míľnikom.
Morava chcela tri územné celky
Pochopiteľne, inak sa vnímala na Slovensku a inak v Čechách a na Morave. Českí občania bez problémov prijali československú identitu, pokladali ju za svoju. 28. október, deň vyhlásenia samostatného československého štátu bol a je v Česku bezkonkurenčne najvýznamnejší, najdôležitejší štátny sviatok.
Česi sa nikdy nedožadovali českej štátnosti, pre nich bol, a je, 28. október dňom obnovy českého štátu. Toto rezíduum čechoslovakizmu bolo silno zakorenené v českej spoločnosti. Tá preto prijala federáciu ľahostajne. „Preto Česi“, ako napísal český historik Jan Rychlík, „považovali za ideálny stav unitárny štát s jedinou vládou a jediným parlamentom. Vznik československej federácie v r. 1968 chápali Česi ako ústupok Slovákom, ako niečo z českého hľadiska zbytočného a nežiaduceho.“
Akurát mnoho obyvateľov Moravy vtedy ľutovalo, že sa nevytvorila federácia na spolkovom princípe, v ktorej by boli tri územné celky – Česko, Morava a Slovensko. Jan Rychlík konštatoval: „Česi ale inak nepovažovali vládu Českej republiky…za svoju primárnu vládu. Tou zostala aj naďalej federácia.“
Na slovenskej strane prevažovalo chápanie spoločného česko-slovenského štátu ako spojenia dvoch rozdielnych celkov s osobitnou identitou. Práve z toho vyplývalo opakované české nepochopenie hĺbky slovenských úsilí o nové ústavné zakotvenie slovenskej svojbytnosti a rovnoprávnosti s českým národom a ich časté zamieňanie so slovenským separatizmom.
Na Slovensku bola preto federalizácia spoločného štátu prijatá s nadšením. Po tom, čo Ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o československej federácii schválilo 27. októbra v Prahe Národné zhromaždenie, nasledovalo jeho uvítanie v Bratislave.
Tisíce Bratislavčanov v uliciach
Pri príležitosti 50. výročia vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov sa sprístupnili pre verejnosť priestory zrekonštruovaného Bratislavského hradu. 29. októbra prišli do Bratislavy najvyšší stranícki a štátni predstavitelia – prezident Ludvík Svoboda, prvý tajomník ÚV KSČ Alexander Dubček, predseda Národného zhromaždenia (ktoré sa od 1. januára malo premenovať na Federálne zhromaždenie) Josef Smrkovský, predseda vlády ČSSR Oldřich Černík, ktorých sprevádzal prvý tajomník ÚV KSS a podpredseda vlády ČSSR Gustáv Husák, ktorý predsedal vládnej komisii pre prípravu ústavného zákona.
V správe, ktorá je uchovaná v archíve Tlačovej agentúry Slovenskej republiky (TASR), sa uvádza, že tisíce Bratislavčanov lemovali trasu, ktorou sa uberal kolóna áut a srdečne vítali najvyšších predstaviteľov. Automobily, v ktorých cestovali, obsypali kvetmi. Vo večerných hodinách a stretli pred budovou Slovenského národného divadla s tisíckami občanov. Nasledujúci deň, 30. októbra, sa uskutočnil na Bratislavskom hrade slávnostný podpis zákona o federácii.
Symbolicky práve na 50. výročie Deklarácie slovenského národa (známej ako Martinská deklarácia), ktorou Slovenská národná rada vyhlásila neobmedzené právo slovenského národa na sebaurčenie až do odtrhnutia, čím jednoznačne vyviazala Slovensko so zväzku s Uhorskom a potvrdila nový zväzok s bratským českým národom. Prezident republiky L. Svoboda potvrdil svojím podpisom platnosť štátoprávneho aktu, ktorým sa otvára nová epocha dejín Slovenka a Československej socialistickej republiky. Po ňom svoj podpisy pridali predseda Národného zhromaždenia Josef Smrkovský a predseda vlády ČSSR Oldřich Černík.
Prejav Alexandra Dubčeka
Alexander Dubček v prejave pri podpise Ústavného zákon o čs. federácii privítal vznik Slovenskej republiky týmito slovami: „Pozdravujem vás, svojich rodných, Slovákov, pri príležitosti historického, pre život slovenského národa dejinného štátneho aktu, ktorým sa Slovensko stalo republikou. Blahoželám k tomu nášmu národu.“
Táto bratislavská oslava prijatia Ústavného zákona o čs. federácii bola akousi derniérou spoločných vystúpení „veľkej štvorky“ Československej jari – Dubčeka, Svobodu, Smrkovského a Černíka, ktorými sa demonštrovala jednota reformných síl a ich spätosť so spoločnosťou. Bol to na dlhú dobu posledná spontánne radostná politická udalosť za účasti veľkého počtu občanov. Premietala sa v nej ilúzia, že z reformného procesu sa napriek sovietskej okupácii podarí aspoň niečo zachrániť. Dvaja slovenskí politici, ktorí sa zaslúžili o vznik súčasnej slovenskej štátnosti – A. Dubček a G. Husák, sa čoskoro mali stať úhlavnými nepriateľmi.
V rámci administratívnych štruktúr SSR, ale aj ČSR a ČSSR, slovenská spoločnosť uskutočnila Nežnú revolúciu v novembri 1989 a vstúpila do obdobia zásadnej transformácie politických a ekonomických vzťahov. Po rozdelení ČSFR rovnakým spôsobom, ako vznikla, teda prijatím ústavného zákona, potom 1. januára 1993 došlo nie v pravom slova zmysle k vzniku, ale k osamostatneniu SR, a k vstupu tohto samostatného štátu do medzinárodných vzťahov ako nezávislého suveréna.
