Mém o tom, že pizza v Prešove stojí viac než v Toskánsku, sa na prvý pohľad zdá ako ďalší dôkaz „slovenskej drahoty“. Analytik INESS Martin Vlachynský však upozorňuje, že ide o ukážkový príklad rozdielu medzi intuitívnym, takzvaným folklórnym uvažovaním a ekonomickým myslením. Prvé sa pýta, koľko námahy stálo vytvoriť výrobok, druhé sleduje, ako sa stretáva dopyt s ponukou v konkrétnom čase a priestore.
Bežná intuícia hodnotí cenu cez hodiny práce a náklady na vstupy. Ak múka, vajcia či pec stoja v rôznych krajinách približne rovnako, rozdiel v cene pizze by sa mal vysvetliť najmä mzdami. Keďže mzdy v Taliansku sú spravidla vyššie než na Slovensku, pizza by tam mala stáť viac. Realita však často ukazuje opak, čo v minulosti mátalo aj samotných ekonómov. Teória pracovnej hodnoty, ktorú rozvíjali Adam Smith, David Ricardo či neskôr Karl Marx, nedokázala uspokojivo vysvetliť, prečo sa ceny rovnakých vecí v rôznych situáciách tak výrazne líšia.
Zlom prišiel až v druhej polovici 19. storočia, keď Carl Menger, William Stanley Jevons a Léon Walras položili základy modernej teórie subjektívnej hodnoty. Tá vychádza z toho, že cena nevzniká z námahy vloženej do výroby, ale zo stretnutia dopytu a ponuky, pričom kľúčovú úlohu zohrávajú náklady obetovaných príležitostí. Vlachynský to ilustruje klasickým príkladom diamantu a vody. „Na rozpálenej ulici by ste diamant za fľašu vody nevymenili, no na púšti, kde ide o život, sa ich hodnota dramaticky otočí,“ vysvetľuje analytik INESS.
Porovnávanie neporovnateľného?
Rovnaká logika platí aj pri pizzi. Náklady na suroviny a mzdy vytvárajú len akési cenové dno, no konečnú cenu určuje to, čo pizza znamená pre zákazníkov a aké alternatívy majú. V Toskánsku je pizza bežnou, takmer komoditnou záležitosťou, ktorá súperí s kebabom či hranolkami do ruky. Na Slovensku má pizzeria často status plnohodnotnej reštaurácie a konkurenciou jej nie je rýchle občerstvenie, ale teľací rezeň so zemiakovou kašou. To prirodzene posúva ochotu platiť vyššiu cenu.
Rozdiely sa však nekončia na strane dopytu. Výrazné sú aj na strane ponuky. V Taliansku patrí pečenie pizze ku kultúrnym zručnostiam, ktoré má osvojené široká masa ľudí, a vstup do odvetvia je relatívne jednoduchý. V Prešove čelí potenciálny pizzér úplne inému spektru možností. „Šikovný Prešovčan okrem pizze zvažuje prácu vo Volve alebo odsťahovanie sa do Brna,“ poznamenáva Vlachynský. Priestor, kde by vznikla pizzeria, tak môže obsadiť právna kancelária, ubytovanie pre robotníkov či IT firma. To znamená vyššie obetované príležitosti a menší počet ľudí ochotných a schopných vstúpiť do gastro biznisu.
Výsledok je jednoduchý, hoci na prvý pohľad paradoxný. Skupina ľudí túžiacich po pizzi je v Toskánsku iná než v Prešove a rovnako odlišná je aj skupina tých, ktorí ju dokážu a chcú piecť a predávať. Iný dopyt a iná ponuka zákonite vedú k inej cene. Ak by to tak nebolo, trh by rozdiel rýchlo vyrovnal. Vysoké zisky by prilákali nových pizzérov a ceny by klesli. To, že sa tak nedeje, nie je dôkazom ekonomickej absurdity, ale potvrdením toho, ako trh v skutočnosti funguje.
