Keďže Tisovi ľudáci sa rozhodli vytrvať pri nacistickom Nemecku bez alternatív, so všetkými morálnymi, politickými a medzinárodnými dôsledkami, slovenská štátnosť, ako sa sformovala pod Hitlerovým nátlakom v roku 1939, sa v roku 1943 dostala do bezvýchodiskovej situácie. Dobehol ju spôsob jej vzniku, totalitný charakter jej režimu a vazalský vzťah k Hitlerovej Tretej ríši.
Spojenci akceptovali londýnsku exilovú vládu na čele s prezidentom Edvardom Benešom a jeho koncepciu kontinuity Československej republiky, ktorá v podstate znamenala vyhlásenie nulity všetkých právnych skutočností viažucich sa na Mníchovskú dohodu, vrátane vzniku Protektorátu a Slovenského štátu.
Teheránska konferencia načrtla prvé kontúry po vojnového usporiadania a krátko po nej Beneš a J. V. Stalin 12. decembra r. 1943 v Moskve podpísali Zmluva o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi Československom a ZSSR.
Kto tu robil a robí mníchovskú politiku - KOMENTÁR
Triezve analýzy situácie v čase blížiacej sa Hitlerovej porážky tak priniesli nevyhnutnosť redefinovať bazálny slovenský národný záujem. Veď s Tisovou farskou republikou sa v povojnovej Európe už nerátalo. Spojenci odmietali čo len rozprávať sa s vedením Slovenskej republiky.
Všetky pokusy emisárov slovenskej vlády ovplyvniť postoj Londýna a Paríža k obnove Československa v mene práva národa na sebaurčenie zlyhali. So zástupcami ľudáckej vlády nikto nechcel rokovať, lebo jednak nemali čo ponúknuť a jednak neboli ako politická garnitúra prijateľní. Totálne sa skompromitovali.
Podobne neuspel minister obrany generál F. Čatloš v lete 1944 s jeho ponukou Moskve na prechod Slovenska do tábora Spojencov. Dostupné dokumenty ukazujú, že ZSSR nikdy po 18. júli 1941 neprestal podporovať líniu obnovy ČSR.
Sovietsky zväz minimálne od roku 1943 o ponechaní samostatného Slovenska neuvažoval, lebo v tom pre seba nevidel žiadnu výhodu.
Racionálne východisko zo situácie priniesla Vianočná dohody z 25. decembra 1943. Za občiansku zložku odboja ju pripravili a uzavreli Jozef Lettrich, Ján Ursíny, Matej Josko a za komunistov Karol Šmidke, Gustáv Husák a Ladislav Novomeský.
Účastníci stretnutia na Gajovej ulici v Bratislave „dohodli sa na vytvorení spoločného politického vedenia, ktorým bude Slovenská národná rada ako jediný reprezentant politickej vôle slovenského národa doma.“ Ilegálna SNR sa stala centrom zjednoteného protifašistického odboja, prípravy ozbrojeného povstania proti ľudáckemu režimu a budúcim orgánom štátnej moci na Slovensku.
Druhou zásadnou dohodou bolo „aby národ slovenský a národ český ako najpríbuznejšie slovanské národy utvárali ďalšie svoje osudy v novej Č-SR, spoločnom to štáte Slovákov a Čechov, a na podklade princípu rovný s rovným.“
O definitívnej ústavnoprávnej úprave týchto otázok mali rozhodnúť „zo slovenskej strany výlučne slobodne zvolení (určení) zástupcovia slovenského národa.“ Správa o vzniku Slovenskej národnej rady a text Vianočnej dohody bol následne odoslaný poslom do Londýna Prezidentovi Edvardovi Benešovi, ktorý prijatie potvrdil podpisom z 23. marcom 1944.
Táto dohoda o zmene v prístupe k spoločnej česko-slovenskej štátnosti bola výsledkom kompromisu medzi dvomi krajnými pólmi uvažovania.
Na jednej strane bola pôvodná komunistická predstava o „sovietskom Slovensku“ bez hranice medzi ním a Sovietskym zväzom, na druhej strane bola predstava o jednoduchom návrate k pomerom za prvej Československej republiky, vrátane idey jednotného československého národa.
Vyjednaný kompromis, ako to precízne sformuloval historik Ľubomír Lipták, priniesol „riešenie, ktoré bolo medzinárodne priechodné a na akom sa mohli všetci účastníci dohodnúť… Štátoprávny program povstania sa nemohol opierať o ilúzie, zbožné želania a fundamentalistické dogmy, nemohol byť odtrhnutý od času, priestoru a mocenských pomerov. Ľudia, ktorí ho tvorili, neuvažovali o dejinách ako ich mnohí dnešní kritici v pokoji pracovní a klubov, ale dejiny robili s rizikom väzenia i smrti, a preto zodpovedne.“
Prihlásenie sa ilegálnej SNR ako rodiaceho sa politického vedenia pripravovaného povstania k obnove ČSR teda bolo podmienené tým, že sa uzná svojbytnosť slovenského národa v spoločnom štáte, že sa tento bude rozvíjať na princípe „rovného s rovným“, že sa budú konštituovať slovenské národné orgány a prekoná sa tak nielen koncepcia čechoslovakizmu, ale aj jednoduchého návratu k predmníchovskému politickému režimu.
Obnovenú ČSR mali tvoriť dva celky – Slovensko a české krajiny, každá so svojou vlastnou zákonodarnou a výkonnou mocou. Tieto predstavy sa presadzovali politicky tak na Slovensku, ako aj voči exilovej londýnskej vláde a moskovskému vedeniu KSČ a neskôr aj v obnovenej ČSR.
V tomto zmysle SNR nielenže nerezignovala na slovenskú štátnosť, ale naopak, chcela ju v obnovenej ČSR vytvoriť a rozvíjať.
Na jednej strane sa SNR snažila vojnovú ľudácku Hitlerom vnútenú a „ochraňovanú“ slovenskú štátnosť čo najviac oddeľovať od požadovaného povojnového postavenie Slovenska, na druhej strane sa usilovala o slovenskú národno-politickú samosprávu blízku predstavám nerealizovanej Pittsburskej dohody či Milanom Hodžom vo vláde v lete 1938 presadenému novému postaveniu Slovenska.
Povstalecká SNR dôrazne odmietajúc ľudácky obsah i formu slovenskej štátnosti prezentovala demokratickú, konsenzuálnu snahu o politickú rovnosť, národnú samosprávnosť a „bratskú“ dohodu o spolunažívaní v obnovenej ČSR.
Nešlo jej o negatívne rozbitie spoločného štátu jeho rozkúskovaním na dve samostatné entity spojené formálnou federáciou či konfederáciou, ale o jeho vnútornú prestavbu, ktorá mala prispieť pevnosti spoločného štátu posilnením identity a práv jej národných entít, českej i podceňovanej slovenskej.
Hlavný politický a historický význam Vianočnej dohody je preto v tom, že jej tvorcovia iniciovali vznik povstaleckej SNR, ktorá bola zložená z rôznorodých slovenských politických síl.
Reálne fungovala a vykonávala zákonodarnú i výkonnú moc v čase SNP. Potom s rôznymi právomocami – keďže po víťazstve Demokratickej strany vo voľbách v roku 1946 čechoslovakisti – demokratickí i komunistickí – tieto právomoci až do roku 1968 postupne okresávali, pôsobila aj po ukončení vojny a kontinuálne pretrvala až dodnes, keď je parlamentom nezávislej samostatnej Slovenskej republiky.
Formulácia z Vianočnej dohody „rovný s rovným“ sa uchytila a spopularizovala. Aj napriek tomu, že umožňovala rôzny výklad, otvorila smerovanie k federatívnemu štátoprávnemu usporiadaniu spoločného štátu s Čechmi. To sa v ťažkých politických zápasoch presadilo po 25 rokoch prostredníctvom Ústavného zákona č. 143 Zb. z 27. októbra 1968 o československej federácii.
Na jeho základe sa k 1. januáru 1969 konštituovala dnešná Slovenská republika. Neúspešné rokovaniach po 17. novembri 1989 o novej podobe štátneho spolužitia Slovákov a Čechov vyústili do pokojného, ústavného rozdelenia spoločného štátu na základe ústavného zákona o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky z 25. novembra 1992. Došlo k vzniku dvoch samostatných nástupníckych štátov po ČSFR, rovnoprávnych subjektov medzinárodného práva – Slovenskej republiky a Českej republiky k prvému januáru 1993.
Vianočná dohoda a od nej sa odvodzujúca povstalecká SNR s jej pluralitným zložením a spoluprácou ideologicky a programovo odlišných politických síl založili dôležitú národnú politickú tradíciu – tradíciu prekonávania rozdielnych názorov, postojov a čiastkových záujmov v mene nadradeného životného národného záujmu, tradíciu schopnosti dohodnúť sa v mene odstránenia hlavnej hrozby pre národnú existenciu.