BRATISLAVA 17. februára (WEBNOVINY) – „Prvým vyznaním na papier“ je pre filmového a divadelného herca Štefana Kvietika kniha s názvom Život bez opony. V stredu večer ju spolu so synom Martinom pokrstil. Ako sa vyjadril, spolu s publicistom Jánom Čomajom ju písal „úprimne zo srdca a s láskou“ a neskôr dodal, že si počas jej vzniku „osprchoval dušu“.
Štefana Kvietika myšlienka autobiografie spočiatku nelákala, podvolil sa až „milému nátlaku“ rodiny a najbližších. Najprv sa snažil vyhnúť nostalgii a spomienkam, no nakoniec pochopil, že to k tomu patrí. Čitatelia a čitateľky by však nemali čakať umelecké analýzy jeho herectva a rolí, v knihe postupoval „od detstva až po tieto šediny“. Výsledok neľutuje, vďaka knihe sa mu „vrátilo poznanie, že, až na výnimky, nežil tento život márne“.
Štefan Kvietik začal hereckú kariéru na divadelných doskách. Do povedomia širokej verejnosti sa však zaradil nielen ako divadelný herec, ale aj vďaka postavám vo filmoch a v televíznych inscenáciách. Jeho prvou veľkou filmovou úlohou bol väzeň v koncentračnom tábore v dráme Petra Solana Boxer a smrť (1962). Dnes ju Kvietik označuje ako „veľkú šancu pre mladého herca,“ ktorá však bola podmienená fyzickou prípravou, pretože tie najdramatickejšie sekvencie sa v tejto snímke „nehovoria, ale prejavujú sa vo fyzickej podobe,“ uviedol pre agentúru SITA. Možnosť hrať vo filme považuje za dar aj preto, lebo spolu s „veľkým režisérom“ Petrom Solanom stretol aj „veľkého herca“ Manfreda Kruga, s ktorým aj napriek komunikačnej bariére zdieľal počas nakrúcania vzájomný rešpekt a úctu. „Stál som na štarte v kolíkoch a ten štart do cieľa mal byť náročný. Ja bez nadsázky si myslím, že sme to, alebo ja som sa snažil to zvládnuť tak, aby som nemohol bežať len stovku, ale aj štyristovku, aj o sedemstovku,“ zhodnotil po 48 rokoch svoj prienik do filmu.
Dvorným hercom sa však stal Martinovi Hollému, s ktorým vytvoril filmy Prípad pre obhajcu (1964), Jeden deň pre starú paniu (1966), Medená veža (1970), Hriech Kataríny Padychovej (1973), Kto odchádza v daždi… (1974) a Mŕtvi učia živých (1983). O spolupráci s týmto režisérom po rokoch tvrdí, že na nej bolo úžasné to, že neboli v pozícii herec a režisér, ale boli občiansky aj ľudsky na jednej vlne. „To podľa mňa hrá v tvorčom procese veľký význam a veľkú úlohu a ja som si Martinom Hollým veľmi rozumel,“ uviedol Štefan Kvietik, ktorému dal Martin Hollý veľa príležitostí a podľa vlastných slov herec verí, že ho nesklamal. V súčasnosti sa Štefan Kvietik stiahol do úzadia. Toto rozhodnutie neľutuje a návrat či už do filmu alebo divadla nechystá.
SITA