Hotelierstvo vo Vysokých Tatrách pozná viaceré legendy. Zapísal sa medzi ne aj Josef Pollak (1900-1986), pravdepodobne nemanželský syn cisára Františka Jozefa I., ktorý počas dôchodku pracoval ako recepčný v hoteli v Starom Smokovci.
Ovládal päť jazykov a mal zmysel pre humor, a to aj napriek dramatickému životu. Ako ďalej v rozhovore pre agentúru SITA priblížil jeho vnuk Stanislav Háber, vyrastal ako nechcené dieťa v Čechách, mučilo ho gestapo, prenasledovali komunisti.
Syn cisára a českej prostitútky
V hoteli Grand v Starom Smokovci, ktorý si v tomto roku pripomína svoje 120. výročie, mu odhalili pamätnú tabuľu. Spolu s nim smerovalo rovnaké poďakovanie za službu niekdajšej barónke, dnes už 93-ročnej Anne Wielandovej, ako aj súčasnej zamestnankyni Adriáne Koršalovej za štyri desaťročia jej práce.
Majiteľ Markušovského hradu: Keď som sa pred rokmi púšťal do obnovy, miestni sa čudovali (rozhovor)
Josef Pollak sa narodil vo Viedni. „V rodnom liste má uvedené – otec neznámy. Matka je tam napísaná v nemčine ako pomocná robotníčka, ako sa kedysi označovali prostitútky,“ priblížil jeho vnuk Háber. Podľa jeho slov bol pritom synom predposledného cisára Rakúsko-Uhorska Františka Jozefa a českej prostitútky Leny Pollak.
Ako nechcený svedok hriechu však podľa jeho vnuka skončil v Čechách neďaleko Prahy, u strýka, brata svojej matky. „Vychovával ho strašným spôsobom, urobil si z neho sluhu, nemal ani vlastnú posteľ, robil mu zadarmo paholka na gazdovstve,“ opísal, vychádzajúc z rozprávania starého otca.
Šestnásťročný bojoval na Piave
Od strýka odišiel až počas prvej svetovej vojny. Hoci povolávací rozkaz prišiel strýkovmu synovi, ktorý už mal 19 rokov, narukoval on.
Strýko ho tam poslal namiesto neho a zakázal mu priznať svoju identitu. „Šestnásťročný bojoval na Piave, kde padol do zajatia. Osobne ho do Československý légií naverboval Milan Rastislav Štefánik,“ pripomenul Háber. Jeho starý otec bol pri odovzdávaní československej bojovej vlajky Československým légiám od talianskeho premiéra 24. mája 1918 v Ríme v Taliansku.
S ňou odchádzali do bojov na front. „Stál tam so Štefánikom. Rozprával mi, ako mal vyžehlené nohavice na puky, až tak, že sa na nich dalo porezať. Existuje z toho aj fotografia, ja ju mám,“ pokračoval Háber, ktorý o svojom starom otcovi napísal aj knihu.
Z vojny sa Pollak vrátil k strýkovi Karlovi, ktorý medzitým o svojho syna prišiel. „Prišli tam zbehovia z vojny, ktorí rabovali statky, on bránil otcov majetok a pri tom ho zabili,“ opísal udalosti Háber. Strýkova zatrpknutosť voči synovcovi bola o to väčšia. Odišiel tak a začal pracovať na Košicko-bohumínskej železnici.
„Pracoval ako obchodný cestujúci. Vystúpil vždy na nejakej zastávke, išiel do dediny. Vtedy neboli veľkoobchody, ľudia si tak u neho spísali objednávky, zaplatili zálohy, on to objednal v Prahe a po železnici sa to posielalo až po Košice,“ vysvetlil jeho vnuk.
Vo väzení na Pankráci
V Žiline sa zoznámil so sirotou, zaľúbili sa do seba a vzali sa. Mali dom vo Važci, postupne sa im narodili tri deti.
„Keď vypukol Slovenský štát a gardisti hlásili ‚Česi peši do Prahy‘, mohli si zobrať len to, čo mali na sebe. Prišli o celý majetok, o dom, záhradu, o všetko, čo mali. Keď prišli do Čiech, bola to najväčšia chyba jeho života. Zatklo ho gestapo, zaživa mu stiahlo kožu z chrbta. Skončil najprv vo väzení na Pankráci a potom v koncentračnom tábore,“ opísal v skratke ďalšie dramatické udalosti Háber.
Dôvodom zatknutia bolo podľa jeho slov nielen to, že Pollak ešte počas vojny vstúpil do komunistickej strany, čo vtedy prakticky znamenalo odboj proti fašizmu, ale tiež krádež odznaku esesákovi. „V roku 1942 takto chodil s týmto odznakom po krčme v Čechách, robil si srandu po nemecky, a niekto ho udal,“ vysvetlil. Jeho stará mama následne ostala s tromi deťmi sama, v tom čase tehotná a s tuberkulózou.
„Nevedela, kde je jej manžel. Napísala svojej sestre na Slovensko, ktorá sa musela zaručiť na orgánoch Slovenského štátu, že po návrate nebude žiť na ich úkor. Štát im zobral celý majetok, no povolil jej vrátiť sa na Slovensko,“ poznamenal Háber. Pollakova žena prišla do Sečoviec, kde spolu s deťmi žila v strašných podmienkach. Bolo to v čase bojov o Dargovský priesmyk.
Útek z koncentračného tábora
V pivnici, v obecnej chalupe pri lese, ktorú jej pridelili na bývanie, schovávala ruských partizánov. Jej mužovi sa medzitým podarilo utiecť z koncentračného tábora.
„Prešiel celé Nemecko až do Viedne. Tam zistil, kto bola jeho matka. V tom čase už bola veľmi bohatá, mala svoj vlastný hotel. Prišiel za ňou a pred všetkými hotelovými hosťami jej ako žobrák z ulice oznámil, že je jej syn, ktorého dala preč. Začala veľmi plakať, no zaprela ho, povedala, že žiadneho syna nemá. Poslala za ním recepčného s peniazmi, ktoré on neprijal,“ pripomenul posledné stretnutie Pollaka s mamou jeho vnuk.
Nemanželský syn cisára sa vrátil na Slovensko, za rodinou do Sečoviec, no slobodu si neužil. Rusi ho podľa Hábera zatkli ako nemeckého špióna.
„Nemal žiadne papiere, prišiel z nemeckej strany, vedel perfektne po nemecky. Vyniesli nad ním rozsudok smrti. Vtedy stará mama utekala za jednou partizánkou, lekárkou, ktorá ju odrodila počas bombardovania Sečoviec, v pivnici, kde boli schovaní. Prosila, aby nezabili otca jej detí. Ona telegrafovala priamo Stalinovi a od neho prišla depeša, doma bola dlho schovaná, dostal milosť od Stalina,“ opísal.
Nikdy sa na nič nesťažoval
Ďalší zlom prišiel v Pollakovom živote v roku 1948. Po takzvanom Víťaznom februári, keď komunisti prevzali moc, robili čistky medzi sebou navzájom a previerky členov strany.
„Môjho starého otca preveroval bývalý gardistický veliteľ Popradu, ktorý prezliekol kabát. Starý otec sa naštval sa a vystúpil zo strany. Povedal, že ho potom bičovali na železničnej trati zo Spišskej Novej Vsi do Popradu. Tak ako ho týrali fašisti, tak ho týrali komunisti. Dostal Jáchymov, uránové bane, ako politický väzeň,“ povedal Háber.
Slobody sa jeho starý otec dočkal v roku 1960, keď po Gottwaldovej smrti rehabilitovali politických väzňov. Vtedy sa podľa neho začal písať jeho príbeh v Tatrách.
„Do dôchodku mu nezapočítali roky, počas ktorých ho väznili fašisti i komunisti, teda mu ho vypočítali veľmi nízky, nevedel z neho prežiť. Začal pracovať v Grande v Starom Smokovci ako recepčný a pracoval tam až do svojej osemdesiatky. Keď totiž dostal ťažký infarkt, stará mama ho už do práce pustiť nechcela,“ zaspomínal.
So starými rodičmi prežil Háber prvých dvadsať rokov svojho života, keď sa k nim presťahoval s mamou po rozvode rodičov. „Mal úžasnú povahu, nikdy sa na nič nesťažoval a bol veľmi zábavný človek. Prežil pekelný život, ale stále sa zabával, to bol jeho modus vivendi. Možno práve preto, že sa zabával, si jednak narobil problémy, no na druhej strane, možno preto to všetko prežil,“ skonštatoval jeho vnuk.
Veľmi silná spomienka z Viedne
Príbeh s mamou sa u Josefa Pollaka uzavrel v roku 1970. „Keď zomrela vo Viedni, prišli za ním advokáti. Ustanovila ho ako dediča, zdedil po nej majetok, on ho ale odmietol prevziať. Vyhlásil, že mamu nemá. Aj keď sme žili veľmi skromne, odmietol ho, a tak prepadol v prospech Rakúska,“ opísal Háber, pre ktorého bol starý otec ako otec.
V starobe podľa jeho slov spomínal aj na udalosti z raného detstva. „Ešte ako malého ho jeho matka brávala k Františkovi Jozefovi, dokonca mu sedel na kolenách v kočiari. Pamätal si, ako išli po Pratri vo Viedni a on mu dával mince, aby ich vyhadzoval z okna kočiara. Deti za nimi bežali a zbierali ich. Musela to byť asi veľmi silná spomienka,“ vrátil sa k spomienkam starého otca jeho vnuk.
Josef Pollak zomrel 11. augusta 1986 v Košiciach. Kniha o jeho živote, ktorú napísal jeho vnuk Stanislav Háber, je podľa popisu skutočným príbehom nemanželského syna rakúskeho cisára.