Tridsať rokov V4 v číslach: najviac poskočilo Poľsko, na čele však zostávajú Česi

V tento deň pred 30 rokmi (15.2.1991) vznikla Vyšehradská skupina ako zoskupenie troch, od roku 1993 štyroch štátov. Poľsko, Československo a Maďarsko mali rovnaký cieľ: priblížiť sa čo najrýchlejšie životnej úrovni „západu“. Ako ukazuje analýza brokerskej spoločnosti CapitalPanda, cieľ sa všetkým krajinám podarilo naplniť. Kým pred tridsiatimi rokmi dosahovali stredoeurópske ekonomiky iba pätinu až tretinu úrovne západnej Európy, dnes sa dostali na 70 – 90 % priemeru EÚ.

„Všetky ekonomiky V4 sa k priemeru EÚ v životnej úrovni úspešne priblížili. Najväčší skok za 30 rokov urobilo Poľsko. Česko si zase v HDP na osobu vo vzťahu ku kúpnej sile obyvateľstva udržalo postavenie jednoznačne najvyspelejšej ekonomiky V4,“ komentoval makroekonomické dáta analytik Jozo Perič z CapitalPanda.

Porovnanie makroekonomických ukazovateľov krajín Vyšehradskej štvorky

Zdroj: World Bank, Eurostat, Centrum pre ekonomiku a politiku

Začiatok transformácie priniesol ekonomický šok a prepad ekonomiky

Krajiny V4 za posledných tridsať rokov zažili tri rozhodujúce udalosti: rozpad RVHP, hospodársku transformáciu smerom k trhovej ekonomike a vstup do Európskej únie. Ak zoberieme do úvahy odlišné štartovacie pozície a prvky ekonomickej transformácie v jednotlivých štátoch, môžeme vyvodiť, že do cieľa dorazili v porovnateľnej kondícii.

Vyšehradská skupina vznikla 15. februára 1991 zhruba 15 mesiacov po udalostiach, ktoré viedli k pádu totalitného režimu. Pôvodnú alianciu tvorili tri štáty – Československo, Maďarsko a Poľsko. V roku 1993 po rozdelení Československa sa rozrástla na štvorku, ktorú poznáme dodnes. Na počiatku tridsaťročnej cesty stáli všetky krajiny V4 pred otázkou: ako rýchlo a efektívne preorientovať svoje hospodárstva z centrálne plánovaného mechanizmu na trhové ekonomiky.

Začiatkom deväťdesiatych rokov sa tak v každej krajine V4 odohrával zásadný politický boj o podobu a priebeh ekonomickej transformácie, ktorej cieľom bolo čo najrýchlejšie priblížiť životnú úroveň obyvateľstva západným štandardom. V Československu a v Poľsku získal politickú podporu šokový scenár, ktorého tvárami sa stali Václav Klaus a Leszek Balcerowicz. Zmena mala prebehnúť rýchlo aj za cenu výrazného krátkodobého hospodárskeho prepadu. Maďarsko sa spočiatku vydalo cestou postupnej transformácie. Nakoniec ale aj Maďarsko zmenilo svoju stratégiu a pod vedením vtedajšieho ministra financií Lájosa Bokrosa uverilo v rýchlu realizáciu potrebných reforiem.

Všetky zmienené ekonomiky bez výnimky zažili počiatočný šok. Ich výkonnosť v roku 1991 prepadla dvojciferným tempom (až na Poľsko, ktorého HDP kleslo iba o 7 percent), čo sa do značnej miery dalo pripísať rozpadu RVHP (Rada vzájomnej hospodárskej pomoci), čo bola akási sovietska obdoba Európskeho hospodárskeho spoločenstva.

Členské krajiny Vyšehradskej skupiny si tak uvedomili, že je potrebné obchodné vzťahy budovať prakticky od začiatku. V roku 1992 bola následne podpísaná dohoda o vzniku Stredoeurópskej zóny voľného obchodu (CEFTA), ktorú spočiatku tvorili krajiny V4. V ďalších rokoch sa pridali noví členovia – Slovinsko, Bulharsko a Rumunsko.

Česká republika predbehla svojich susedov, do EÚ však celá V4 vstúpila súčasne

Po počiatočnom šoku sa ekonomiky V4 začali zotavovať na pozadí prebiehajúcich hospodárskych reforiem. „Premiantom sa stala Česká republika, ktorá svojimi výsledkami udivovala západný svet. Na rozdiel od ostatných sa totiž Česko vyznačovalo nízkou nezamestnanosťou a prijateľnou mierou inflácie. Poľsko a Maďarsko naopak v počiatočných rokoch sužovala inflácia v rade niekoľko desiatok percent ročne a nezamestnanosť, ktorá presiahla desať percent ešte v prvej polovici deväťdesiatych rokov. Do klubu dvojcifernej nezamestnanosti sa zaradilo tiež Slovensko,“ konštatoval J. Peric.

Istý obrat nastal po roku 1997, kedy česká ekonomika prechádzala prvou potransformačnou recesiou a, naopak, ostatné krajiny V4 už také vážne problémy nepociťovali. Postupne sa začali dostávať do makroekonomickej rovnováhy a dokončovať nutné reformy, ktoré boli podmienkou vstupu do EÚ.

Aj keď sa zdalo, že Česko sa do elitného európskeho klubu dostane najrýchlejšie zo všetkých postkomunistických štátov, nakoniec sa EÚ rozšírila v roku 2004 rovno o desať štátov, medzi ktorými boli všetci členovia V4. A to vrátane Slovenska, kde sa pod vedením premiéra Mečiara reformný proces načas zabrzdil. Vládny kabinet, ktorý nastúpil v roku 1998 však dokázal toto manko stiahnuť, a tak sa Slovensko stalo súčasťou EÚ v rámci uvedenej vlny rozšírenia. So vstupom Česka, Slovenska, Poľska a Maďarska do EÚ zaniklo ich členstvo v CEFTA, keďže EÚ je sama o sebe zónou voľného obchodu.

Slovensko ako jediné z V4 prijalo euro, v blízkom čase sa to nezmení

Vyšehradská dohoda však pokračovala ďalej a trvá dodnes. Jej význam je v súčasnosti politický. Členské krajiny sa naďalej stretávajú na pravidelných samitoch a rokujú o spoločnom postupe pri presadzovaní svojich záujmov v EÚ. Nie vždy sa to darí, inokedy je zasa postoj V4 jednotný. Ako napríklad v otázkach prílivu migrantov z nečlenských krajín EÚ.

V súčasnosti čelia hneď dve krajiny V4 (Maďarsko a Poľsko) výčitkám zo strany Európskej komisie kvôli ich vnímaniu právneho štátu. Komisia napríklad nesúhlasí s podobou poľskej justičnej reformy alebo s tým, ako sa v Maďarsku upevňuje režim pod taktovkou Viktora Orbána.

Z hospodárskeho hľadiska je možné o krajinách V4 povedať, že sú dnes štandardnými trhovými ekonomikami s relatívne vysokou životnou úrovňou, stabilnou cenovou hladinou a pomerne solídnym stavom pracovného trhu. Zaujímavosťou je, že Slovensko, ako jediná krajina Vyšehradskej skupiny, prijalo jednotnú menu euro, zatiaľ čo zostávajúce štáty si zatiaľ držia národné meny. A vzhľadom k nutnosti riešiť aktuálne úplne iné problémy je pravdepodobné, že sa na tomto prístupe Česka, Maďarska a Poľska hneď tak niečo nezmení.

Informačný servis