Počas futbalového pôsobenia v Rusku okúsil život v Moskve, Severnom Osetsku, Dagestane či dokonca pri Kaspickom mori. Marek Hollý bol koncom 90. rokov minulého storočia slovenským priekopníkom v ruskom futbale. V rozhovore pre Webnoviny.sk priznal, že s napätím očakáva utorňajší duel proti Rusku, v ktorom bude fandiť Slovákom.
Slováci nebudú bez šancí
Pre futbalistov spod Tatier to bude tretie vystúpenie v kvalifikácii o postup na budúcoročný svetový šampionát v Katare. Aj keď to Rusi dotiahli na MS 2018 až do štvrťfinále, podľa Hollého mužstvo trénera Štefana Tarkoviča nebude v zápase v Trnave bez šancí na úspešný výsledok.
„Možno nemáme až taký široký káder ako Rusko, no máme silné mužstvo. Z pohľadu kvality sa naša základná jedenástka Rusom určite vyrovná. Očakávam preto vyrovnaný súboj,“ uviedol 47-ročný rodák z Martina.
Na Cypre sme hrali statický futbal na istotu. Chýbal niekto, kto má futbalové cítenie, vraví Ľuboš Reiter
Ako povedal, „zborná“ býva silná v každej kvalifikácii, i keď po rozpade ZSSR sa Rusi trošku spamätávali. „Ruská liga je dosť kvalitná. Je v nej dosť peňazí, mnoho legionárov… Viacerých už dokonca aj naturalizovali, napríklad Fernandesa z CSKA Moskva či Ariho z Krasnodaru,“ doplnil Hollý.
Dobré zázemie
Už keď v roku 1999 prišiel do Ruska, mali kluby odtiaľ v Európe silný cveng. Spartak Moskva pravidelne hrával skupinovú fázu Ligy majstrov a doma vyhrával väčšinu trofejí. Na kontinentálnej pohárovej scéne sa na prelome tisícročí darilo i Lokomotivu Moskva.
Vo veľkých kluboch už vtedy bolo dobré zázemie a mali dosť peňazí na to, aby boli konkurencieschopné aj mimo Ruska. „Tie kluby boli veľmi silné. Hlavne moskovské kvarteto CSKA, Spartak, Lokomotiv, Dinamo, plus ešte vtedy slávne Torpedo, ale to časom upadlo a skoro skrachovalo. V tom čase pomaličky začínal dvíhať rožky aj Zenit Petrohrad.“
Vittek verí Slovákom v kvalifikácii o postup na MS 2022, treba sa zdravo nahnevať a dobehnúť uniknuté body
Hollý začal štvorročnú anabázu v Rusku v tíme Lokomotiv Nižnij Novgorod, kam prestúpil z bratislavského Slovana. Presnejšie z B-tímu „belasých“. Bolo to v čase, kedy zastrelili predsedu klubu Jána Duckého, Slovan prišiel o podporu hlavného partnera SPP a finančne to v klube nebolo dobré.
„Niektorých hráčov, ktorí nechceli predĺžiť alebo upraviť zmluvy, preradili do béčka. Prišiel jeden ruský manažér a vytipoval si niekoľko hráčov. Ja spoločne s Rišom Högerom sme to skúsili a išli sme do Nižného Novgorodu,“ priblížil okolnosti odchodu do Ruska.
Najkrajší športový zážitok
V úvodnom ruskom pôsobisku však strávil iba tri mesiace. Vyhliadol si ho slávny CSKA Moskva a tak sa sťahoval k „armejcom“.
„Nižnij Novgorod mal ako nováčik dobrú sezónu. Pohybovali sme sa skoro na pohárových priečkach, okolo piateho-šiesteho miesta a celkom sa nám darilo. CSKA je spoločne so Spartakom jeden z dvoch najslávnejších ruských klubov. Nebolo nad čím váhať,“ poznamenal.
V CSKA zažil Hollý spoločné tréningové centrum, tzv. bázu, so špičkovými ruskými hokejistami. Najradšej však spomína na mestské derby so Spartakom. Ako hovorí, hrať pred 60-tisíc divákmi bol jeho najkrajší športový zážitok z Ruska.
Kytica ako pre Lollobrigidu i saharské ihrisko. Bývalý tréner Javorek spomína na Cyprus, kde Slováci odohrajú zápas
„Z mimofutbalových spomienok patrí najvyššie možnosť vidieť Moskvu a Petrohrad,“ priznal niekdajší stredopoliar, ktorý okrem Slovana a ruských klubov hrával aj v Olomouci či Rimavskej Sobote.
Divoká doba, veľa cestovania
Do Ruska Hollý prišiel ešte v čase, keď bol prezidentom Boris Jeľcin. Spomína, že to bola divoká doba po rozpade komunizmu, no z roka na rok to vraj bolo lepšie. V rámci Ruska si musel rýchlo zvyknúť na veľa cestovania.
„Nebolo to však až také strašné, pretože vtedy v lige nepôsobili mužstvá zo Sibíru a Ďalekého východu. Časom však postúpili medzi elitu Chabarovsk, Vladivostok, Tomsk alebo Novosibirsk. My sme skôr chodievali na juh – Soči, Novorossijsk, Vladikavkaz, Machačkala, Elista,“ vymenoval mestá, ktoré ako hráč navštívil.
Svetový futbal stojí na pokraji revolúcie, FIFA chce na majstrovstvách v Katare používať umelú inteligenciu
Keď však mali s mužstvom povinnosti v domácom pohári, občas museli podstúpiť aj dlhšie presuny. „Do Chabarovska sme leteli deväť hodín, do Tomska 4,5 hodiny,“ dodal Hollý.
Nebezpečné lokality
Neskôr v Rusku hrával v Alanii Vladikavkaz, Anži Machačkala i Volgare Astrachán. Severné Osetsko, resp. Dagestan, kde sídlia prvé dva spomenuté tímy, rozhodne nepatria medzi vyhľadávané turistické destinácie. Práve naopak, majú povesť nebezpečných lokalít.
„V tom čase na Kaukaze zúrila vojna s Čečenskom i dagestanská vojna. Nebola to tam sranda. Dokonca Pohár UEFA proti Glasgowu Rangers sme s Machačkalou museli hrať vo Varšave, lebo Škóti sa báli pricestovať do Dagestanu,“ priznal Hollý.
Ronaldo spadol z Mesiaca, Messimu by prospela zmena klubu, hodnotí súčasné hviezdy futbalová legenda Panenka
Počas angažmánu vo Vladikavkaze stihol pochodiť aj blízke hory, no špecifická preňho bola aj Machačkala, ktorá už vtedy mala neskutočné množstvo peňazí.
„Boli sme tam 14 legionári. Do mesta sme príliš nechodievali, maximálne sme vybehli na šašlík. Všetci sme bývali v hoteli a mali pridelené byty aj v Moskve, kde mal klub prenajaté tréningové centrum,“ spomína Hollý, ktorý momentálne prevádzkuje penzión vo Vrútkach.
Kariéru nechcene ukončil v 29 rokoch
Kariéru nechcene ukončil v 29 rokoch pre rodinné problémy. Stihol si však pripísať štart v drese slovenskej reprezentácie. Priznáva, že mohol dosiahnuť viac, no v Rusku nebol príliš na očiach. Usiloval sa o prestup do niektorej poprednej európskej súťaže, no napokon to nevyšlo.
„Aj keď ponuky boli, napríklad zo Španielska alebo Turecka, nepodarilo sa to. Do Besiktasu Istanbul sa mi nechcelo ísť. Nechcel som prestúpiť ani do Grécka alebo Rakúska, pretože ruská liga sa mi zdala kvalitnejšia aj finančnej lepšie zabezpečená,“ priznal Hollý dôvod, prečo zotrvával v ruskej lige.
Dodnes má v najrozľahlejšej krajine sveta množstvo kamarátov. Spomedzi bývalých spoluhráčov okrem Högera rád spomína na Čecha Karla Urbánka i viacerých domácich futbalistov – Vladimira Tatarčuka, Dmitrija Kuznecova či Sergeja Semaka, kapitána Rusov na „bronzových“ ME 2008.
