Časozberný dokument, ktorý otvára dvere do detskej izby rappera Rytmusa, vznikal za jeho chrbtom osem rokov. Hoci sa nakrúcanie nezaobišlo bez hádok, trucovania a prekvapení, rapper tvrdí, že v ňom nič necenzuruje. O zákulisí vzniku Sídliskového sna, pri ktorom Rytmus nielen na plagáte k filmu roní slzy, porozprával hlavný protagonista portálu Webnoviny.sk.
Hovoril som si, že keďže existuje YouTube, budem natáčať to, čo robím, ale týkalo sa to najmä hudby. Dnes sedím tu a za mnou na plátne je vidieť všetko, čo je za dverami mojej detskej izby. Nikdy som si nemyslel, že to bude niečo takéto. Ale nemôžem vedieť, čo sa stane o päť rokov.
Čo cítite, keď sa spätne pozeráte na zábery, ktoré tajne vznikali osem rokov?
Je to úplne iný pocit, nie je to ako videoklip. Cítim uzavretie jednej etapy v mojom živote. V dokumente je zmapovaný celý môj súkromný život od narodenia až doteraz. Je tam aj záblesk nostalgie – zrazu som zbadal zábery, o ktorých som ani netušil, že existujú.
Ktoré momenty boli najsilnejšie?
Napríklad som našiel záber, na ktorom mám 10 – 15 rokov, keď som tancoval, zábery z Vianoc a mnohé ďalšie. Vyzeral som tam úplne inak, bol som úplne iný človek, riešil som iné problémy.
Neprekážali vám kamery „rýpajúce sa“ vo vašom súkromí? Nechali ste si niečo len pre seba?
Chcem byť pred ľuďmi autentický. Kariéru som založil na tom, že hovorím o veciach, na ktoré nemá nikto gule poukázať a beriem to ako svoje poslanie. Keď sa mi aj niečo nepodarí, tak v sebareflexii poviem, prečo sa mi to nepodarilo, nemám výhovorky a ani sa nebránim v tej téme rýpať. Týmto filmom som sa odokryl a psychicky očistil. Nemám, čo skrývať, som aký som, pokojne spávam, teším sa zo života, som vyrovnaný so svojou minulosťou.
Prečo sa film dostáva na plátna až teraz? Nie je skoro na rekapituláciu kariéry?
Blížim sa k štyridsiatke. Neznamená to, že končím, že sa zastavím, teraz budem riešiť iné veci, robiť lepšie projekty. Ale v tejto kapitole Rytmusa, ktorý má najproduktívnejšie obdobie za sebou, som dosiahol vrchol. Hovorí sa, že v štyridsiatke človek začína žiť zo svojej minulosti. Už len tlačí vlak pred sebou, lebo ho má rozbehnutý. Doteraz som ho rozbiehal a dokazoval ľuďom, že som tu a to čo robím, robím dobre. Zároveň som sa zbavil záťaže, vyjasnil si niektoré nedoriešené veci s mamou.
V roku 2011 sa na rok prestalo natáčať, aký bol dôvod?
Film je už takmer hotový. Nakoľko zasahujete do jeho záverečnej podoby?
Minimálne. Základ urobil režisér (Miro Drobný, pozn.red.) a ja sa snažím len hovoriť, kedy stop a kedy musí prísť niečo nové – ide o kozmetické veci, takých päť percent filmu. Miro materiál robil za mojím chrbtom osem rokov a celý dokument je postavený na tom, že mi tieto zábery pustil a ja som ich konfrontoval a rozprával, čo si myslím.
Nie je tam nič, čo by ste chceli vyhodiť alebo čo ste zakázali použiť?
Nemôže byť nič zakázané, na tom som postavil celú kariéru. Ešte by som na niektoré veci povedal, že toto je slabé, že potrebujem niečo ešte viac šokujúce. Keď tam boli zábery, v ktorých ma niekto len chváli, tak som povedal, aby to tam nedával, že na to nikto nie je zvedavý.
Film má podtitul Sídliskový sen. Povedali ste však, že tento sen nie je o drahých autách ani zlatých reťaziach. O čom teda je?
O objavení samého seba, naplnení svojich vízií a odpustení v rodine.
Film nie je o mojich skladbách, je to cesta typického Slováka. Navyše je tam motanica, keď som ako 18-ročný zistil, že som napoly Cigán. Všetko je tam vysvetlené – prečo som to nevedel, ako sa to stalo, odkiaľ pochádzam. Film je univerzálny. Kto žije slovenský život, kto sa narodil koncom 70. rokov, ma úplne pochopí. V každom druhom manželstve prichádza k rozvodu, každý rieši, ako sa zaradiť do spoločnosti, ako mať kvalitný život. Bude sa to týkať všetkých týchto ľudí bez ohľadu na to, či majú radi moju hudbu alebo nie. Pocítia tam Slovensko, postkomunizmus aj ako sme sa v ňom tvarovali.
Ako sa vám podarilo naplniť váš „sídliskový sen“?
Mám len víziu, rád snívam a prestavujem si, ako by to mohlo byť v budúcnosti. Keď si to viete predstaviť, tak na 50 percent to už máte a potom len idete za tým. Myslím si, že to nie je ťažké. Dôležitá je pre mňa vízia a potom disciplína a vôľa. Tiež si všímam ľudí, ktorí sú odo mňa lepší a hovorím si, že keď to dokázali oni, prečo by som to nedokázal aj ja. Chcel som robiť to, čo som videl vo videoklipoch, takže si žijem svoj videoklip. A držím sa hesla ´Rob v živote, čo ťa baví a rob to najlepšie´.
Máte aj nejaký nesplnený?
Môj sen je, aby som bol šťastný a dokázal vyriešiť každý problém. V päťdesiatke by som chcel oddychovať. Chcem, aby práca, ktorú robím, bola mojím hobby celý život.