Karolína, je pravda, že vaša účasť na turnaji WTA v Katoviciach, na ktorom ste zvíťazili, bola veľmi dlho neistá?
Áno. Je to pravda. Tesne pred turnajom v Katoviciach som sa totiž vrátila zo zámorského turné, na ktorom som bola dlhých 45 dní. Mala som za sebou náročné turnaje v zámorí, bola som z toho dosť unavená (krátka odmlka). Vážne som uvažovala, že sa z turnaja v Katoviciach odhlásim. Dlho som nad tým uvažovala (krátka odmlka). Nakoniec som si povedala, že tam pôjdem aj s mamou. A trénerovi doprajem oddych… V prospech Katovíc hovorilo najmä to, že sú blízko, a že som bola v podstate doma. Ak by najbližší turnaj po mojom pobyte v Amerike, bol niekde ďalej v Európe, určite by som sa z neho odhlásila. Chcela som si dopriať odpočinok. Až po víťaznom finále som si povedala, že som veľmi dobre urobila, že som nedala prednosť zamýšľanému oddychu pred Katoviciami (smiech).
Na spanilej ceste za prvým titulom z podujatia WTA Tour v kariére ste odohrali štyri víťazné duely. Ktorý z nich bol pre vás najťažší, ktorý vám zaručil druhé finále na okruhu WTA v priebehu dvoch mesiacov?
Dosť som sa obávala súboja s Češkou Kateřinou Siniakovou, ktorá ma čakala v 2. kole. Poznáme sa už dlhšie, hrávali sme proti sebe už ako juniorky. Vždy sme boli veľké rivalky. Môj tréner tvrdí, že sme v podstate výkonnostne na tej istej úrovni. Ona bola pre mňa náročnou súperkou. Prvý set som vyhrala nad ňou hladko 6:1, ale v druhom sa zrazu ´chytila´ – a bola lepšia ona. Preto sa rozhodovalo až v treťom sete, ktorý som, našťastie, zvládla. Zvíťazila som v ňom 6:3. Tri sety som potrebovala aj na víťazstvo nad nepríjemnou Abduraimovou z Kazachstanu hneď v 1. kole. Aj ona dokázala v druhom sete vývoj zápasu poriadne zdramatizovať. Prvý set bol v mojej réžii, vyhrala som ho 6:1, ale v druhom som prehrala 4:6. Urobila som v ňom veľa chýb. Ale až po zdolaní Kateříny Siniakovej som v Katoviciach chytila taký správny herný rytmus, vďaka ktorému som nad Francúzkou Alizé Cornetovou vyhrala štvrťfinále 2:0 na sety, dokonca druhý set na nulu (krátka odmlka). Viete, nestáva sa často, aby som nad hráčkou, ktorá bola vtedy vo svetovom renkingu WTA o najmenej štyridsať miest vyššie, vyhrala tak hladko. Bola som v pohode, Cornetovej som v tomto meraní síl povolila iba dva gemy v prvom sete. Druhý set som vyhrala hladko 6:0.
Tento rok ste sa už dvakrát dostali do záverečného merania síl. V oboch finálových dueloch na úrovni WTA ste o turnajový primát bojovali s Taliankami. Kým so Sarou Erraniovou v Rio de Janeiro ste ťahali za kratší koniec, jej krajanku Camile Giorgiovú ste v Katoviciach zdolali v dvoch setoch 6:4, 6:3. Aké sú to pocity dotiahnuť celé turnajové snaženie až do víťazného konca?
Čo vám budem hovoriť, bola to nádhera! Po premenenom prvom mečbale ma zaplavila obrovská eufória. Bol to gejzír radosti, ktorý sa cezo mňa prevalil (smiech). Fakt, neopakovateľné okamihy! Napokon, veľmi dlho som tomu nemohla ani uveriť, že som to dokázala! Nechcela som veriť, že som vyhrala prvý ženský turnaj na okruhu WTA (krátka odmlka). Pracovala som na tom vytrvalo… V druhom sete som si hovorila sama pre seba, že na lavičku sa chcem vrátiť ako víťazka (smiech). Nechcela som ísť oddychovať ako hráčka, ktorá v zápase musí ešte pokračovať (krátka odmlka). Aby sa moje želanie splnilo, urobila som pre to všetko, čo bolo v mojich silách. Za žiadnu cenu som súperke nechcela dať šancu na zvrat v zápase. Lebo ani ona sa nevzdávala… Triumf v Katoviciach si nesmierne cením.
Vráťme sa ešte k tomu porovnaniu. Ako ste sa cítili v brazílskom Riu pred prvým životným finále v ženskej dvojhre na WTA turnaji, a čo vo vás prevládalo pred jeho pomerne rýchlou reprízou u našich severných susedov?
Ak mám byť teraz úprimná, pred druhým finále v živote som už nebola taká nervózna ako pred tým úplne prvým, do ktorého som postúpila v brazílskom Riu. Už som dokázala svoje emócie a pocity aspoň ako – tak udržať na uzde… Už som nebola zo všetkého okolo finále dvojhry, ktoré ma čakalo, taká ´vytrasená´. Navyše ma veľmi potešilo, že budem v ňom hrať proti Talianke Camile Giorgiovej, a nie proti domácej tenistke Agniezske Radvaňskej. Predsa len Agniezska je rodáčkou z blízkeho Krakova, mala v hľadisku silnú podporu, nebol by to ľahký boj. Celé hľadisko by určite bolo proti mne… Navyše, Agniezska je stále špičková hráčka. Veď ona už bola vo svetovej desiatke, či dokonca aj v päťke! Môže sa popýšiť aj prvenstvami na turnajov WTA. Takže je to hráčka z úzkej svetovej špičky. A hrala by doma! Ale to som už hovorila (krátka odmlka). Neviem, čo by som proti nej v takej atmosfére dosiahla. Takže pred finále som samu seba upokojovala, že s Taliankou vo finále to bude o niečo jednoduchšie, hoci Giorgiová hrá veľmi agresívne. Má dobrý pohyb na kurte a nesmierne tvrdé podanie. Jej podanie je naozaj delové… Veď aj pri druhom servise do toho ´bije´ s veľmi veľkou razanciou. Jej podanie má mnohokrát rýchlosť okolo 170 km! Odvracať také loptičky je pre každú hráčku veľmi náročné. Našťastie, celé katovické finále som mala pod kontrolou, hoci v prvom sete som prehrávala už 1:3. Bola som však trpezlivá a presná. Všetkým ľuďom okolo tenisu som ukázala, že keď mi hra ide, dokážem vzdorovať aj podobným tenistkám ako je Giorgiová, ktorá preferuje veľmi nátlakový a nepríjemný štýl. Snaží sa súperku dostať pod tlak, aby robila chyby. Prvé finále v Riu – a najmä zážitky z neho – mi dodali sebavedomie a hráčsku istotu. Takže v Katoviciach som zúročila skúsenosti, ktoré som v Brazílii vo februári nazbierala. Viac som si verila… Viac som si aj dovoľovala. Na kurte som bola viac uvoľnená ako v Riu. Aspoň môj tréner, pán Martinec, si to vraj všimol.
Počas dvoch mesiacov ste po veľkom finále zažili dve rozdielne situácie. Raz ste finále prehrali, raz ste v ňom zvíťazili. V čom predovšetkým sú tie pocity tenistky rozdielne?
Pred záverečnými bojmi v Katoviciach som veľmi dobre vedela, čo ma čaká. Nebola som taká nervózna ako to bolo pred prvým finále v Riu. V tom to bolo tiež iné (smiech). Dala som si za cieľ, že toto finále v Katoviciach tentoraz už naozaj vyhrám (krátka odmlka). Ako mladej hráčke na okruhu WTA mi veľmi pomohlo stretnutie o titul v Riu proti Sare Erraniovej. Už tam som hrala veľmi dobre. Dobre som jej vzdorovala. Verila som si. Chcela som byť úspešná. Ale nevyšlo mi to (krátka odmlka).
Prečo to v Riu nevyšlo?
Lebo som urobila zbytočné chyby… Niektoré z nich ma dlho veľmi mrzeli… Ale, aby som sa vrátila k vašej otázke. V krátkom čase som zažila na vlastnej koži okamihy, keď človek veľké finále na veľkom turnaji prehrá, aj tie nádherné chvíle, ktoré prinesie so sebou zaslúžený triumf. Vyskúšala som si to… Už viem, ako to chutí (krátka odmlka). Najmä tá prehra človeka nepoteší (krátka odmlka). Verte mi, nebolo to nič príjemné. Športovci predsa vo všeobecnosti nemajú radi, keď sa s veľkým podujatím lúčia prehrou… Nedodá vám to veľa optimizmu, keď z turnaja, na ktorom sa v priebehu týždňa prebijete až do finále, odchádzate v pozícii porazeného finalistu. Vtedy to veľmi bolí… Vtedy si totiž uvedomíte najmä to, koľko málo bolo treba urobiť preto, aby ste vyhrali. Ale práve ten posledný krok býva najťažší. To nie je fráza. To je naozaj tak (krátka odmlka). Bolí to dlho. Najmä vtedy, keď vám príde na myseľ fakt, že stačilo tak málo – a bolo by všetko inak… To sú zlé pocity. Prehra v Riu ma bude ešte dlho mrzieť. Lebo viem, že som na víťazstvo v tom finále s Erraniovom určite mala… Viem, že som to mohla dokázať. Stačilo fakt málo… V Riu som bola kúsok od veľkého úspechu.
Novinári vám pripomenuli, že po víťazstve v Katoviciach ste jednou ranou zabili až štyri muchy! Vyhrali ste prvý turnaj WTA Tour v kariére, v renkingu WTA Tour ste postúpili do svetovej päťdesiatky… Tak isto ste sa razom vyšvihli aj na pozíciu národnej dvojky – a pri neúčasti nedávno operovanej Dominiky Cibulkovej aj do pozície hráčky č. 1 pre súboj Pohára federácie so Švédkami? Ako tieto kariérne skoky s odstupom času vnímate?
Tento skok v rebríčku WTA je ešte stále veľmi čerstvý. Udial sa iba v pondelok 13. apríla. Ešte to tak celkom nevnímam (krátka odmlka). Samozrejme, že si to všetko uvedomujem, registrujem to. Ale to je tak všetko, čo k tomu môžem povedať (smiech). Ešte to tak intenzívne neprežívam. Byť národnou dvojkou je podľa mňa dosť relatívny pojem… Taká malá útecha… Pokojne by som bola aj národnou štvorkou, resp. päťkou, ak by sme všetky boli povedzme vo svetovej dvadsiatke (smiech). Fakt za takých priaznivých okolností pre slovenský ženský tenis by som prijala aj pozíciu slovenskej päťky (krátka odmlka). Navyše, medzi mnou a Danielou s Magdou je rozdiel iba niekoľkých bodov. To naše postavenie sa môže hocikedy veľmi rýchlo zmeniť. Stačí, aby sa obom podarilo na turnajoch urobiť nejaký dobrý výsledok, čo im naozaj želám. Bolo by dobre pre celý slovenský tenis, keby Daniela i Magda, tak isto aj Janka Čepelová, išli vo svetovom rebríčku WTA ešte o niečo vyššie.
Aký je to pocit byť kľúčovom hráčkou slovenského tímu pre zápasy Pohára federácie, ktoré sú druhý rok v podstate duelmi oficiálnych MS tenisových družstiev žien? Ako ste sa v tejto pozícii vo veku 20 rokov počas aprílového stretnutia so Švédkami cítili?
Situáciu som si uvedomila až vtedy, keď ma na to upozornili médiá. V družstve pre Pohár federácie som už bola ako náhradníčka, keď sme minulý rok vo februári hrali doma v Nemkami. Vtedy som babám držala palce v hľadisku. Neskôr som v Holandsku odohrala dve dvojhry. Aj so Švajčiarkami som hrala vonku. Teraz v súboji so Švédkami som sa prvýkrát v živote predstavila doma, pred domácimi priaznivcami. Bolo to veľmi fajn. Ľudia v NTC nás povzbudzovali, držali nám palce, žičlivé hľadisko nás hnalo dopredu (smiech). Darmo, atmosféra v bratislavskom NTC býva počas súbojov Pohára federácia fantastická! Som veľmi rada, že k tej výbornej atmosfére som počas oboch dní prispela aj ja svojou hrou. Podarilo sa mi zvíťaziť vo všetkých troch súbojoch, na ktoré som nastúpila. Vybojovala som teda dva a pol bodu, čo ma veľmi potešilo. Bol to krásny víkend, ktorý sme si spolu užili.
Na antukovom dvorci NTC ste boli ako doma. V priebehu dvoch dní ste dosiahli rozhodujúce dva body v dvojhre a spolu s Jankou Čepelovou ste Švédky zdolali aj vo štvorhre. Súperky sa na vás nechytali. Naozaj sa vám tak dobre hrá práve na antuke?
Antuka je predsa môj povrch. Veď v Košiciach som vyrastala na nej. Preto tento povrch je môj najobľúbenejší. Viem na ňom hrať. Aj keď svoj prvý triumf na okruhu WTA som dosiahla na tvrdom povrchu, s antukou nemám problém. Napokon, keď som zdravotne fit, nemám problém ani s hardom. Viem hrať aj na ňom… Preto prechod z tvrdého povrchu na antuku nebol pre mňa žiadnym neriešiteľným rébusom (krátka odmlka). Zvykla som si na ňu vo veľmi krátkom čase. Za dva – tri dni, ktoré ma delili od finále v Katoviciach a vystúpením v spomínanom Pohári federácie, som sa dokázala aklimatizovať na sypkom povrchu. Z tohto hľadiska mám podľa mňa výhodu v porovnaní s hráčkami, ktoré preferujú povedzme antuku pred hardom, respektíve tvrdý povrch pred trávou, či antukou.
Tréner Milan Martinec na tlačovej besede po vašom návrate z Katovíc tvrdil, že tak dobre vás na tvrdom povrchu ešte nevidel hrať. Kde treba hľadať korene toho, že ste sa na kurte dokázali tak vyburcovať? Že ste toto finále odohrali naozaj vo veľkom štýle?
Asi v tom, že som si verila (smiech). Aspoň na kurte určite, hoci pred finále som si hovorila, že ak to tej Talianke bude všetko tak perfektne padať do kurtu, ako sme u nej zvyknutí, tak nemám proti nej šancu. Preto som sa totálne koncentrovala na hru. Veľmi som si dala záležať na každej loptičke, žiadnu som nepodcenila. Fakt som odohrala svoj životný zápas! Lebo aj Camile hrala veľmi dobre. Ale ja som bola od nej lepšia (smiech). Som rada, že moje údery mali správnu dĺžku. Veľmi si cením, že som dokázala vrátiť do kurtu aj jej veľmi agresívne lopty. Aj preto sme to hrali na dlhé výmeny, pri ktorých som bola istejšia. Urobila som pri nich menej chýb ako súperka. Bol to náročný spôsob hry, ale inú šancu som nemala (smiech).
Do Katovíc ste pôvodne nechceli ísť pre únavu. V Poľsku ste tú únavu zo zámoria ešte znásobili štyrmi náročnými zápasmi. Po víťaznom finále ste mohli konečne oddychovať a spať. Povedzme, napríklad aj počas dlhej cesty autom z Katovíc do Košíc. Podarilo sa vám po Katoviciach konečne vypnúť, oddýchnuť si od tenisu, od toho zápasového kolotoča?
Práve že nie. Celou cestou som mame niečo v aute rozprávala. Nevedela som zaspať. Od tej veľkej radosti ani sa nedalo (smiech). Bavila som ju celou cestou (smiech). Hneď po zápase som volala domov ´tatinovi´. Bola som totiž plná emócií. Musela som sa s nimi s niekým podeliť. Aj on bol nesmierne šťastný, že som to dokázala. Ešte aj doma som mala problém zaspať. Opäť som musela všetkým porozprávať, čo som v Poľsku zažila. Nie a nie ísť spať. Prispelo k tomu aj stretnutie so sestrou. Aj tej som musela všetko, čo sme zažili s mamou v Katoviciach, porozprávať, vysvetliť, ukázať, predviesť (smiech). Darmo, prvý triumf na veľkom turnaji je neopakovateľný a nezabudnuteľný (smiech). A hneď po prvej noci doma som cestovala do Bratislavy, kde som mala najskôr tlačovú besedu, a po nej som sa zapojila do prípravy na Pohár federácie. Takže nejaký veľký oddych zatiaľ nebol v pláne (smiech).
Ako vás tak počúvame, vychádza nám to tak, že po triumfe v Katoviciach ste nestačili pre svojich najbližších zorganizovať ani malú oslavu, nie to nejakú veľkú a pompéznu…
Máte pravdu. Zatiaľ nebola žiadna (krátka odmlka). Počas tenisovej sezóny sa to ani nedá urobiť. V priebehu súťažného ročníka, ak ste zdravý, idete z jedného turnaja do druhého, do toho ešte aj reprezentačné povinnosti v Pohári federácie, na ktoré sa teším… Potom klubové súťaže. Je toho fakt veľa… Je to v podstate jeden ohromný kolotoč povinností. Tesne pred Pohárom federácie sme si s ´babami´ trochu v Bratislave posedeli, porozprávali sa, zagratulovali sme si, ale to bolo všetko. Nebol to nejaký veľký ´žúr´. Oslavovať budem až po sezóne (smiech). A verím, že po nej už budem môcť oslavovať aj ďalšie úspechy z okruhu WTA (krátka odmlka). Bola by som rada, keby nezostalo iba pri tom jednom turnajovom titule z Katovíc (smiech). Potom by tá oslava po sezóne bola ešte krajšia, ešte zaujímavejšia (smiech). A potom by už možno bola aj oveľa pompéznejšia, ako vy hovoríte (smiech).
Víkend, počas ktorého ste zvíťazili na turnaji v Katoviciach, sa aj vďaka prvenstvu Martina Kližana na turnaji ATP v Casablance a Viktórie Kužmovej na turnaji ITF v Grécku stal najúspešnejším víkendom v histórii slovenského tenisu. Vnímali ste tieto krásne úspechy vašich kolegov – tenistov aj vy takto?
Áno, viem o tom. Registrovala som úspechy Martina Kližana v Maroku, ako aj úspešné účinkovanie ´Vikiny´ Kužmovej v Grécku, ktorá tam vyhrala kvalitne obsadený desaťtisícový turnaj. Bodaj by takých nádherných víkendov slovenský tenis zažil ešte veľmi veľa… To si naozaj želám. Bodaj by takých krásnych výsledkov bolo v našom športe čo najviac (smiech).
Akú najkrajšiu gratuláciu ste dostali k vášmu katovickému triumfu? Koho blahoželanie si najviac vážite?
To je teraz ťažko povedať. Ja to nedelím na krajšie a menej krajšie. Nemám v tom urobený nejaký rebríček. Vážim si každú gratuláciu, každé slovo uznania, ktoré mi ľudia pošlú. Ak je to naozaj srdečné a úprimné, veľmi ma to teší (krátka odmlka). Lebo som rada, že som mojou hrou potešila mojich priaznivcov a fanúšikov. Hneď po zápase s Giorgiovou som mala v telefóne množstvo gratulácií. Medzi nimi aj gratuláciu od Martina Kližana z Maroka. Jemu som tiež napísala blahoželanie k výhre na turnaji ATP. Veľmi veľa ľudí mi dalo vedieť, že mi na tomto turnaji držali palce. Až som bola milo prekvapená, že tak veľa fanúšikov sledovalo moje účinkovanie v Katoviciach. Nečakala som to… Fakt nie. Mnohým gratulantom som ešte nestihla ani poďakovať, ani odpovedať. Stále som v jednom veľkom kolotoči. Je to okolo mňa fakt ´frmol.´ Najkrajšia gratulácia? Asi o mojich najbližších, od rodičov, od súrodencov. Od príbuzných a tak… Mama bola so mnou v Katoviciach. Pred finále bola určite nervóznejšia ako ja. Bolo to na nej veľmi vidno (smiech). Veľmi ma potešilo, keď som videla ako sa po tom mojom finále raduje, ako výska od radosti a šťastia (smiech). Na takomto veľkom podujatí bola so mnou prvýkrát. Užila si to so mnou (smiech). Trénerovi som dala po tom dlhom americkom turné voľno. Myslím si, že mi priniesla šťastie, hoci poverčivá nie som.
Takže teraz budete všade chodiť s mamou, aby ste aj naďalej bola úspešná? Necháte trénera doma, keď za 45 dní v Amerike vás nedokázal doviesť do víťazného konca – a mame sa to podarilo hneď na prvý pokus?
Ešte aj vy s tým začínajte… Odkedy som vyhrala Katovice, tréner to má každú chvíľu ako na tanieri… Už sa mi sťažoval. Vraj každý mu teraz pripomína, že prvý turnaj WTA som vyhrala aj bez neho. Spomínajú na to, že na turnaji v Riu bol so mnou, no finále tam bolo nad moje sily. Radia mu, aby so mnou teraz už posielal iba mamu (smiech). Samozrejme, že je to všetko brané tak z nadhľadu… Aby bola zábava. Pán Martinec je môj tréner aj vtedy, keď so mnou na turnaji nie je. My sme aj počas Katovíc boli v kontakte každý deň. Pred každým súbojom, ktorý ma na tomto turnaji čakal, mi radil, pomáhal mi, vysvetľoval, určoval moju taktiku a stratégiu. Predsa, on má tie hráčky z okruhu WTA naštudované… Ako ich znalec vie, na ktorú čo platí, aký štýl hry nemá rada, čo ju dokáže vyviesť z miery a pod. Niektoré súperky som si pozrela na iných turnajoch aj ja, ale jeho poznatky, stratégia a taktika hry je predsa niečo iné… Fungovali sme na diaľku. A prinieslo to úžitok. Veľmi dobre mi radil.
O svojom veľkom talente ste počas piatich mesiacov tohto roka presvedčili už pravdepodobne všetkých ľudí, ktorí sa pohybujú okolo tenisu. Čo potrebujete v najbližšom období urobiť pre to, aby ste stabilizovali výkonnosť, respektíve, aby ste svoje herné majstrovstvo a športovú formu posunuli ešte na vyššiu úroveň?
Musíme sa v prvom rade zamerať na zlepšenie celkového môjho herného prejavu. Budeme spolu pracovať na ešte lepšom pohybe po kurte. Môj tréner chce odo mňa, aby som hrala agresívnejšie a tvrdšie… Presviedča ma, aby som počas zápasu viac ´chodila do krátkych lôpt´. Aby som viac útočila bližšie na sieti. Aby som pri výmene loptičiek bola viac odvážna… Tiež chce odo mňa, aby som si viac verila, aby som hrala viac razantne a nátlakovo. Mojou najväčšou zbraňou je dobrá kondícia, vďaka ktorej sa na kurte dobre pohybujem (krátka odmlka). Veľmi veľa lôpt dokážem doslova ´vydrieť´. Vzadu si už viac verím, teraz musím ešte popracovať na presnosti úderov. Tak isto budeme robiť aj na mojom prvom podaní, ktoré, ak chcem byť v silnej konkurencii dobrých tenistiek stále lepšia, musí byť ešte precíznejšie a najmä dobre umiestnené. Dobrý servis je aj podľa mňa základ úspechu. Keď to zoberiem z takého globálneho hľadiska, tak mi to teraz vychádza, že pred sebou máme spolu ešte veľmi veľa roboty (smiech). Či skôr tréningovej driny. Môj tréner ma teraz určite nenechá spať na vavrínoch… To určite nie (smiech). V rebríčku WTA chcem ísť vyššie.
Spomínate rebríček WTA, v ktorom chcete ísť ešte vyššie. Rok 2015 ste začínali okolo 75. miesta, momentýálne atakujete svetovú štyridsiatku. S akými cieľmi ste vstupovali do tohoročnej sezóny 2015? Čo ste počas nej chceli dokázať, pokiaľ ide o ženský svetový ranking?
Pred touto sezónou sme si s trénerom dali za cieľ prebojovať sa do svetovej päťdesiatky. V nej sú už hráčky veľmi vyrovnané. To bol náš hlavný cieľ (krátka odmlka). Vôbec som nečakala, že ho dokážem splniť už v priebehu dvoch – troch mesiacov. Takže teraz nám nezostáva nič iné, iba si naplánovať výkonnostný cieľ pre druhú polovicu tejto zatiaľ vydarenej a životnej sezóny. Čo to však bude, v tejto chvíli ešte sama netuším. Ešte sme sa s trénerom o tom nerozprávali. Ešte tomu nechávame takú viac-menej voľnosť. Lebo výsledky z Ria, Katovíc a Marrakéša ma postavili pred úplne inú vec, než s akou sme sa na tento rok s trénerom chystali. Teraz môžem útočiť aj na prienik do svetovej tridsaťpäťky, či dokonca tridsiatky! Samozrejme, že je to všetko veľmi lákavé, ale ja som do svetovej stovky prišla iba pred necelými dvoma rokmi… Ako osemnásťročná hráčka. Takže teraz je to všetko pre mňa nové, nepoznané. Na pozície okolo 40. miesta si musím ešte iba zvykať. Som však veľmi rada, že výkony z Brazílie a z Poľska ma posúvajú v rebríčku stále vyššie a vyššie.
Zhováral sa Štefan Žilka
