BRATISLAVA 21. augusta (WEBNOVINY) – Vojská Varšavskej zmluvy, ktoré pred 44 rokmi – 21. augusta 1968 vpadli do Československa, mali absolútnu prevahu, čo sa týka všetkých druhov zbraní a počtu vojakov.
Ozbrojený odpor bol teda ťažko mysliteľný, tvrdí historik Peter Jašek z Ústavu pamäti národa (ÚPN).
„Veď československá armáda bola integrálnou súčasťou vojsk Varšavskej zmluvy a ako taká mala vypracované plány na obranu proti vojskám NATO. O útoku vojsk spriatelených štátov sa ani neuvažovalo. Je aj otázne, do akej miery by československá armáda bez spojenia s veliteľským štábom Varšavskej zmluvy bola bojaschopná,“ povedal Jašek pre agentúru SITA.
V prvej inváznej vlne nasadila Varšavská zmluva 165-tisíc vojakov a 4600 tankov. Na slovenskom území bolo v prvej etape nasadených 48-tisíc sovietskych, 10 300 maďarských a tisíc bulharských vojakov.
„Celkovo sa invázie zúčastnilo 27 divízií a viac ako pol milióna vojakov. Invázne vojská disponovali 6 300 tankami, 2 000 delami, 550 bojovými a 250 dopravnými lietadlami,“ doplnil historik.
Odpor by potvrdil kontrarevolúciu
V prípade, ak by sa postupujúce vojská stretli s ozbrojeným odporom, bolo by podľa neho nepochybne viac obetí na životoch a Sovietov by to utvrdilo v ich presvedčení o existencii kontrarevolúcie.
Dôležitou súčasťou vojenskej invázie bol tzv. pozývací list.
„Brežnev a jeho spojenci ním chceli pred svetovou verejnosťou legitimizovať vojenskú akciu, akoby sa konala na žiadosť československých komunistov,“ vysvetlil Jašek. Pod list sa podpísali Alois Indra, Drahomír Kolder, Antonín Kapek, Oldřich Švestka a Vasil Biľak.
„V liste adresovanom priamo Leonidovi Brežnevovi signatári píšu, že pojanuárový vývoj sa vymkol z rúk ÚV KSČ, masmédiá sú v rukách pravicových síl a všade sa vytvára protikomunistická a protisovietska psychóza. Zároveň konštatujú, že vedenie strany nie je schopné brániť sa útokom a je ohrozená samotná podstata socializmu v Československu,“ hovorí.
https://www.youtube.com/watch?v=V77SGAgugV0
Dubček sa nebránil
K invázii vojsk Varšavskej zmluvy by však podľa historika prišlo aj bez listu, pretože Sovieti sledovali vlastné veľmocenské ciele.
Invázii podľa Jašeka svojím konaním veľmi nebránil ani vtedajší šéf ÚV KSČ Alexander Dubček, ktorý v auguste 1968 viackrát telefonoval s Brežnevom.
„Na priamu a jasnú hrozbu, že Brežnev použije všetky dostupné prostriedky, Dubček odvetil, aby Sovieti prijali všetky opatrenia, ktoré považujú za nevyhnutné. Azda si vtedy ani neuvedomoval dosah svojich slov, avšak práve tento rozhovor bol kľúčový pri rozhodnutí o vojenskej invázii,“ poznamenal Jašek.
Invázne vojská podľa historika narazili na ostrú protisovietsku atmosféru, pasívny aj aktívny odpor obyvateľstva.
„Vyvrcholenie protestov priniesli udalosti roku 1969, najskôr v marci tzv. hokejový týždeň, keď dve víťazstvá čs. mužstva nad Sovietmi vyvolali vlnu eufórie, ústiacu do protisovietskych demonštrácií. Práve tieto nepokoje využili Sovieti na odstránenie Dubčeka z pozície 1. tajomníka ÚV KSČ a jeho nahradenie Husákom,“ dodal.
Najintenzívnejšie demonštrácie proti režimu so sebou prinieslo prvé výročie augustovej okupácie. „V niektorých mestách dokonca vyrástli na uliciach barikády. Nové stranícke vedenie na čele s Husákom pomocou bezpečnostných oddielov však demonštrácie krvavo potlačilo, výsledkom čoho boli dokonca obete na ľudských životoch. To bol aj smutný koniec Pražskej jari,“ uzavrel Jašek.
Kľúčové momenty histórie Československa:
– február 1916 – Tomáš Garrigue Masaryk v Paríži spolu s Milanom Rastislavom Štefánikom a Eduardom Benešom prezentoval prostredníctvom Československej národnej rady program česko-slovenskej štátnosti. Rada bola vrcholným orgánom česko-slovenského zahraničného odboja.
– 30. mája 1918 – predstavitelia českých a slovenských organizácií v USA podpísali s T. G. Masarykom Pittsburskú dohodu, ktorá schvaľovala spojenie Slovákov a Čechov v samostatnom štáte.
– 18. októbra 1918 – deklaráciu nezávislosti Československa, tzv. Washingtonskú deklaráciu, podpísali v USA predstavitelia Československej národnej rady Tomáš G. Masaryk, M. R. Štefánik a E. Beneš. Deklarácia je základným dokumentom vzniku Československa. Bola v nej vyhlásená československá samostatnosť a republikánska forma nového štátu.
– 28. októbra 1918 – spontánnymi masovými demonštráciami pražského obyvateľstva po vyhlásení kapitulácie Rakúska-Uhorska vyvrcholil boj za spoločný štát Čechov a Slovákov. Revolučný Národný výbor v Prahe prevzal moc a schválil zákon o vytvorení Československej republiky (ČSR). Za Slovákov ho podpísal Vavro Šrobár.
– 30. októbra 1918 – na zhromaždení vznikla v Turčianskom sv. Martine Slovenská národná rada, ktorá sa prijatím Deklarácie slovenského národa prihlásila k novému štátu – Československej republike. Martinská deklarácia žiadala právo na sebaurčenie Slovákov na základe ich úplnej nezávislosti a vyjadrila vôľu slovenského ľudu žiť v spoločnom štáte s českým národom.
– 29. septembra 1938 – zástupcovia veľmocí Nemecka Adolf Hitler, Talianska Benito Mussolini, Francúzska Edouard Daladier a Veľkej Británie Neville Chamberlain prijali Mníchovskú dohodu o odstúpení čs. pohraničných oblastí obývaných nemeckou národnostnou menšinou. 30. septembra 1938 čs. vláda prijala mníchovský diktát.
– 14. marca 1939 – Slovenský snem prijal zákon o Slovenskej republike. Neskôr bola vymenovaná prvá vláda Slovenskej republiky a jej predsedom sa stal Jozef Tiso.
– 15. marca 1939 – Adolf Hitler oznámil svoje rozhodnutie začleniť Česko do Nemeckej ríše. 16. marca podpísal český prezident Emil Hácha v Prahe Hitlerov Výnos o Protektoráte Čechy a Morava.
– 15. marca 1939 – 8. mája 1945 – obdobie nacistickej okupácie a druhej svetovej vojny.
– 29. augusta 1944 – začalo sa Slovenské národné povstanie.
– 5. apríla 1945 – bol vyhlásený Košický vládny program, programový dokument prvej vlády ČSR po 2. svetovej vojne. Ovplyvnený KSČ, proklamoval zahranično-politickú orientáciu na ZSSR.
– 25. februára 1948 – Víťazný február – nastolenie komunistickej diktatúry v Československu. Prezident Edvard Beneš pod nátlakom komunistických politikov prijal demisiu 12 nekomunistických ministrov a podpísal vymenúvacie dekréty členov novej vlády, navrhnutých Klementom Gottwaldom.
-11. júla 1960 – Národné zhromaždenie v Prahe schválilo novú ústavu, podľa ktorej sa na znak víťazstva socializmu v krajine zmenil názov štátu na Československú socialistickú republiku.
– január 1968 – na čelo ÚV Komunistickej strany Československa zvolili Alexandra Dubčeka. Začala sa Pražská jar, experiment obrody socializmu, úsilie o tzv. „socializmus s ľudskou tvárou“.
– 21. augusta 1968 – vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy (Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR) vstúpili na územie ČSSR bez vedomia čs. štátnych orgánov, akcia bola oficiálne označená za internacionálnu pomoc.
– 1. januára 1969 – nadobudol platnosť zákon o čs. federácii, vymenovali federálnu vládu na čele s Oldřichom Černíkom.
– 17. novembra 1989 – pietny akt pražských študentov vysokých škôl na uctenie si pamiatky Jana Opletala prerástol do demonštrácie požadujúcej politické reformy. Pri zásahu poriadkových síl bolo 561 zranených (podľa správy komisie FZ ČSFR z
– 9. mája 1990 – Správa nezávislej komisie zdravotníkov OF z 12. apríla 1990 uvádzala 592), vypukli masové demonštrácie proti policajnému zásahu v Prahe a postupne v ďalších mestách. Trvali do 27. novembra, k demonštráciám študentov sa postupne pripojili všetky vrstvy obyvateľstva s požiadavkou politických reforiem a urýchlenia procesu demokratizácie.
– 29. novembra 1989 – na 16. mimoriadnej schôdzi snemovní FZ ČSSR schválené zmeny v Ústave ČSSR – zrušené články 4., 6. a 16. o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti a v Národnom fronte a o výchove v duchu marxizmu-leninizmu, predseda FZ ČSSR Alois Indra podal demisiu.
– 10. decembra 1989 – bola vymenovaná vláda národného porozumenia na čele s Mariánom Čalfom, v ktorej mala po prvý raz od r. 1948 KSČ menšinové zastúpenie – 10:11.
– 20. decembra 1989 – Alexandra Dubčeka zvolili za predsedu Federálneho zhromaždenia ČSSR.
– 29. decembra 1989 – za prezidenta ČSSR bol zvolený Václav Havel.
– 8.-9. júna 1990 – konali sa prvé slobodné parlamentné voľby – do Federálneho zhromaždenia ČSFR, Českej národnej rady a Slovenskej národnej rady.
– 26. augusta 1992 – v Brne rokovali slovenský premiér a predseda HZDS Vladimír Mečiar a český premiér a predseda ODS Václav Klaus o konkrétnych problémoch a postupných krokoch rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky na dva samostatné štáty. Termín zániku ČSFR stanovili na 31. decembra 1992.
– 25. novembra 1992 – FZ ČSFR prijalo ústavný zákon o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej republiky.
– 1. januára 1993 – Vznik Českej republiky a Slovenskej republiky ako samostatných štátov.
