Angela Dorothea Merkelová, rodená Kasnerová sa narodila 17. júla 1954 ( vek 64 rokov ) v meste nachádzajúcom sa v Nemeckej spolkovej republike Hamburgu.
Angela Merkelová má poľské korene. Jej starý otec bol Ludwig Kazmierczak (1896–1959), ktorý sa narodil v Poznani ako nemanželský syn Anny Kazmierczakové a Ludwika Wojciechowského. Anna Kazmierczaková sa neskôr vydala za Ludwika Rychlického. Ludwig Kazmierczak sa presťahoval do Berlína. V 30. rokoch 20. storočia prijal meno Kasner.
Otec Angely Merkelovej Horst Kasner bol luteránsky pastor, matka Herlind pôsobila ako učiteľka latiny a angličtiny. Ešte vo veľmi mladom veku sa jej rodina musela presťahovať do Quitzowa pri Perlebergu v Nemeckej demokratickej republike, kde jej otec prijal nové miesto farára.
Od roku 1957 vyrastala s dvoma mladšími súrodencami Marcusom ( nar. 1957 ) a Irene ( nar. 1964 ) v Templine v okrese Uckermark, kde sa jej otec stal vedúcim cirkevného vzdelávacie zariadenia.
V roku 1961 začala školskú dochádzku ako prváčik na tzv. Vyššej polytechnickej škole (Polytechnische Oberschule) v Templine. Začiatkom sedemdesiatych rokov sa stala členkou východonemeckého Zväzu slobodnej mládeže (Freie Deutsche Jugend, FDJ), ktorý bol pod kontrolou vládnucej Zjednotenej socialistickej strany Nemecka (SED), vyznávajúci komunistickú ideológiu.
Merkelová hovorí plynule anglicky a dobre rusky. Ešte ako študentka strednej školy a členka mládežníckej organizácie FDJ vyhrala tzv. olympiádu z ruštiny.
Po ukončení strednej školy pokračovala od roku 1973 na Lipskej univerzite , kde študovala fyziku. Štúdium ukončila v roku 1986 doktorátom, ktorý robila pod vedením profesora Lutze Zülickeho prácou o rýchlostných konštantách pri reakciách jednoduchých uhľovodíkov.
Po získaní univerzitného diplomu v roku 1978 jej bola ponúknutá spolupráca so Stasi ( hlavná tajná služba v NDR), a to vďaka zmierlivému postoju Merkelovej otca k režimu. Tú však odmietla. V jej spise, ktorý o nej tajná služba viedla, je zaznamenaný Merkelovej kritický postoj voči komunistickému režimu a súhlas s činnosťou poľského opozičného odborového hnutia Solidarita.
Od roku 1978 do 1990 pracovala ako vedecká spolupracovníčka na Inštitúte fyzikálnej chémie Akadémie vied NDR v Berlíne v odbore kvantovej chémie. Tu bola členkou krajského vedenia FDJ a stala sa sekretárkou tejto mládežníckej organizácie pre agitáciu a propagandu na Akadémii. Nikdy sa však nestala členkou žiadneho politického bloku vedeného SED.
V roku 1985 Angela Merkelová dokončovala niektoré vedecké práce aj v Prahe. Konkrétne pôsobila v Ústave organickej chémie a biochémie Československej akadémie vied. Bolo to najmä preto, že sa tu nachádzal počítač značky IBM, ktorým nebolo vybavené žiadne vedecké pracovisko v tamojšej Nemeckej demokratickej republike.
Na začiatku roku 1985 strávila v Prahe pol roka. Jej mentormi počas dokončovania doktorátu bol kvantový chemik a neskôr riaditeľ ústavu Zdeněk Havlas a tiež Rudolf Zahradník. S českými vedcami sa počas svojho pôsobenia v Prahe podieľala tiež na vzniku štyroch vedeckých prác a s niektorými z nich dodnes udržuje priateľský kontakt.
S politickou kariérou začala hneď po páde železnej opony. Vstúpila do novovzniknutej Demokratischer Aufbruch (DA) a neskôr sa stala jej hovorkyňou.
V roku 1990 po voľbách do ľudovej snemovne NDR ( Volkskammer ) sa stala hovorkyňou poslednej vlády NDR premiéra Lothara de Maizière. V auguste 1990 sa po zlúčení strany Demokratischer Aufbruch a východonemeckej CDU stala automaticky členkou celonemeckej Kresťanskodemokratickej únie Nemecka ( CDU ).
Na jeseň v roku 1990 po zjednotení Nemecka bola zvolená v priamom mandáte do Spolkového snemu (Bundestag). O rok neskôr počas vlády Helmuta Kohla Merkelová získala post ministerky pre ženy a mládež. V tom istom roku sa stala podpredsedníčkou celospolkovej CDU.
Okrem toho bola od 1993 do 2000 krajskou predsedníčkou CDU v Meklenbursku-Prednom Pomoransku.
Od 1994 do 1998 nahradila Merkelová Klausa Töpfera na poste ministerky ochrany životného prostredia, prírody a bezpečnosti jadrových reaktorov.
Po páde Helmuta Kohla sa stala na návrh nového spolkového predsedu Wolfganga Schäubleho generálnou tajomníčkou CDU. Túto funkciu zastávala do apríla 2000.
V roku 1999 prepukla tzv. „aféra s darmi pre CDU“. Vtedajší čestný predseda CDU Helmut Kohl oznámil dňa 16. decembra 1999, že počas svojho pôsobenia ako kancelár Spolkovej republiky porušil zákon o daroch politickým stranám a nezákonne získal pre CDU financie vo výške nikoľkých miliónov DM.
Nechcel však prezradiť mená darcov, ktorým údajne dal sľub, že ich zachová v anonymite. Po tejto afére sa generálna tajomníčka CDU Angela Merkelová od Kohla odvrátila. 22. decembra 1999 uverejnila v denníku Frankfurter Allgemeine Zeitung ako hosť príspevok, v ktorom tvrdo kritizovala Kohla a vyzvala CDU, aby sa od neho dištancovala.
Kohl neskôr odstúpil zo svojej poslednej straníckej funkcie v CDU, a vzdal sa postu čestného predsedu. Napriek kritike Merkelová v roku 2001 už ako predsedníčka politického hnutia odmietla proti nemu právne postupovať. Do aféry s darmi CDU bol údajne zapletený aj Kohlov nástupca na post predsedu Wolfgang Schäuble, ktorý z tejto funkcie dobrovoľne odstúpil.
Merkelová si svojim postojom voči Kohlovi získala sympatie ostatných členov CDU, ktorí ju na prvých regionálnych konferenciách v roku 2000 nadšene oslavovali. Vedenie strany ju kandidovalo na funkciu spolkovej predsedníčky CDU a v apríli 2000 v Essene bola na tento post zvolená vďaka zisku 96 percent hlasov. Nahradila tak Wolfganga Schäubleho. V decembri 2004 bola v Düsseldorfe v tejto funkcii potvrdená na ďalšie obdobie ziskom 88,4 percent hlasov delegátov zjazdu CDU.
Po voľbách 2002 bola zvolená za predsedníčku spolkovej frakcie CDU/CSU. Stala sa tak vedúcou opozície v Spolkovom sneme ako nástupkyňa Friedricha Merza. Predtým sa ale musela vzdať kandidatúry na spolkovú kancelárku v prospech bavorského premiéra Edmunda Stoibera.
Stoiber však neuspel. Aj keď viedol do volieb CDU/CSU podľa prieskumov popularity ako favorita, napokon voľby tesne prehral a kancelárom sa stal opäť Schröder.
Merkelová sa na čele opozície nebála vysloviť svoje názory, ktoré nie vždy korešpondovali s verejnou mienkou.
Podporovala napríklad USA a vojnu v Iraku. Kancelára Schrödera, ktorý sa odmietol zapojiť do konfliktu, obviňovala z antiamerikanizmu. Väčšia časť verejnosti s ňou na druhej strane súhlasila (netýka sa to však rozsiahlej tureckej menšiny v Nemecku ) s kritikou vlády v súvislosti s podporou členstva Turecka v Európskej únii. Podľa nej ideálnym riešením bolo iba privilegované partnerstvo.
Pred voľbami v roku 2005 bola Merkelová konečne nominovaná ako kandidátka CDU na post kancelárky. Šesť mesiacov pred voľbami mala strana veľký náskok pred Schröderom a jeho SPD, avšak vedenie začala strácať vďaka niektorým opatreniam uvedených v programe strany, ako napríklad zvýšenie dane z pridanej hodnoty či zavedenie rovnej dane.
Konečný výsledok bol veľmi tesný, CDU/CSU získala 35,3 percent voličských hlasov, čo bolo iba o 1,1 percenta viac než SPD. Obe strany sa preto prihlásili o víťazstvo vo voľbách a ani jedna nemohla uzavrieť koalíciu v Bundestagu so svojim preferovaným partnerom.
Túto nevšednú situáciu mohla vyriešiť iba veľká koalícia, avšak obe strany si nárokovali na post kancelára. SPD nakoniec po dlhých rokovaniach ustúpila a Merkelová sa konečne dočkala. Pripadol jej post spolkovej kancelárky Nemecka a stala tak prvou ženou v tejto funkcii.
SPD výmenou za post kancelára pripadla parita ministerských kresiel. Konferencia oboch strán túto dohodu uznala, avšak počas hlasovania o dôvere v parlamente sa 51 poslancov oboch politických subjektov postavilo proti.
Novozvolená kancelárka si veľmi rýchlo získala popularitu. Potvrdil to aj tradičný prieskum verejnej mienky po sto dňoch, podľa ktorého ju na tomto poste rado videlo najväčšie percento ľudí v povojnových dejinách.
Ako kancelárka ekonomicky najsilnejšieho štátu EU sa veľmi angažovala pri snahách o vyriešenie krízy vzniknutej kvôli zadlženiu niektorých členských štátov Eurozóny.
Za svoje postoje počas utečeneckej krízy získala v roku 2005 ocenenie Osobnosť roka časopisu Time ako „vytrvalá morálna vodkyňa“. Merkelová býva označovaná aj ako faktická líderka Európskej únie a časopis Forbes ju viackrát označil za najmocnejšiu ženu sveta.
V roku 2012 bola vyhlásená za druhého najmocnejšieho človeka na planéte, čo znamenalo historicky najvyššie postavenie ženy.
V júni 2011 udelil prezident USA Barack Obama Merkelovej najvyššie americké civilné vyznamenanie – Prezidentskú medailu slobody.
Angela Merkelová bola na druhej strane dosť kritizovaná za svoj postoj počas Európskej migračnej krízy. Dňa 22. januára 2016 kvôli rozhodnutiu Merkelovej prestať chrániť hranice Nemecka a vpustiť do krajiny nekontrolovaný príliv emigrantov, podala skupina šiestich právnikov na Spolkový ústavný súd v Karlsruhe ústavnú sťažnosť.
V januári roku 2016 uznávaný nemecký psychiater Hans-Joachim Maaz doslova varoval, že kancelárka „javí známky duševnej poruchy a narcizmu“.
Predseda FDP Christian Lindner ju zase obvinil z toho, že uvrhla Európu do chaosu a jej politiku kritizoval aj bývalý nemecký kancelár Helmut Kohl.
Dňa 14. marca 2018 boa Angela Merkelová pri tajnej voľbe v Spojenom sneme ( ako jediná kandidátka ) po štvrtýkrát zvolená nemeckou kancelárkou. Získala však len 364 zo 709 možných hlasov. Spolkový prezident Steinmeier následne vymenoval štvrtú vládu pod jej vedením, znova zloženú z politikov CDU/CSU a SPD, avšak s dosť veľkými personálnymi zmenami v jednotlivých rezortoch. V rámci kabinetov po druhej svetovej vojne sa tak stala po Konradovi Adenauerovi a Helmutovi Kohlovi tretím nemeckým kancelárom zvoleným po štvrtý raz.
Nemecká kancelárka bola dvakrát vydatá . Jej prvý manžel bol od roku 1977 do roku 1982 fyzik Ulrich Merkel. Po rozvode si ponechala jeho priezvisko.
Od 30. decembra 1998 je druhýkrát vydatá za berlínskeho univerzitného profesora chémie Joachima Sauera, ktorého spoznala už v roku 1984. Manželstvo zostalo bezdetné. Profesor Sauer má však dve deti zo svojho prvého manželstva
