Miroslav Wlachovský v najnovšej časti podcastu Okno do sveta diskutuje s riaditeľom think-tanku Adapt Institute Matejom Kandríkom o pripravenosti Slovenska čeliť súčasným bezpečnostným hrozbám aj o dynamickom vývoji vojenských technológií a postupov, ktoré priniesla vojna na Ukrajine.
Kaliňák dotiahol myšlienku
Rozbehnutie projektu Národných obranných síl, ktorý sa stal v ostatných týždňoch, vďaka zapojeniu viacerých ústavných činiteľov, predmetom rozporuplných reakcií, považuje Kandrík za dôležitý krok. „Oddeľme teraz personálie, teda koho tváre ten projekt dnes propagujú a reprezentujú, od konceptu a myšlienky ako takej,“ dodal.
Okno do sveta: Čína chce, aby Rusko neprehralo – stratégia, ktorá zamestnáva Západ a otvára dvere na Taiwan - ROZHOVOR
Pripomenul, že dávnejší projekt dobrovoľnej vojenskej prípravy, bol zle nastavený, prešlo ním len niekoľko desiatok ľudí a bol úplným fiaskom.
Predchádzajúce vedenie rezortu obrany vedeného Jaroslav Naďom pripravilo projekt podobný dnešnému, ale nedokázalo ho presadiť v parlamente. „Tam nám ušla jedna príležitosť. Ministerstvo pod vedením Roberta Kaliňáka tú myšlienku dotiahlo, rozpracovalo na širší koncept, úspešne pretlačilo parlamentom a dnes sa realizuje,“ hodnotí Kandrík.
Ochota brániť vlasť je nízka
Kandrík dodáva, že je prvok, ktorý veľmi chýbal. „Teraz je absolútny imperatív dostať do tých záloh čo najviac ľudí, v čo najkratšom čase. To, že dnes začíname riešiť otázku záloh pre ozbrojené sily, to je povedzme, že o 5 minút 12 a dúfame, že nie 5 minút po 12.“
Wlachovský súhlasí, že projekt treba podporiť bez ohľadu na to, kto všetko si na tom robí PR a pripomína, že prieskumy ukazujú, že ochota brániť vlasť je na Slovensku nízka. „Pohybovalo sa to okolo 13 % a to bol pre mňa absolútny šok a alarm.“ Kandrík hodnotí celkovú pripravenosť Slovenska na súčasné bezpečnostné výzvy veľmi kriticky, pričom ho označuje za „pravdepodobne najslabší prvok“ na východnom krídle Severoatlantickej aliancie. „Sme na tom najhoršie. Máme najviac zanedbaných domácich úloh, ktoré mali byť už dávno splnené.“
Pripomína, že v medzinárodnom prostredí je tak veľa neistoty, ako tu už nebolo niekoľko dekád. Niektoré veci sa, podľa jeho slov, môžu zosypať a vyvinúť veľmi, veľmi rýchlo. „Rád používam analógiu, keď sa láme obrovský kus ľadovca. Tie mikropukliny tam môžu byť desaťročia, ale ten moment, keď sa to raz odtrhne, spadne a vyvolá tú obrovskú vlnu, to je otázka niekoľkých sekúnd.“
Pripomína, že v geopolitike je dynamika vývoja niekedy podobná a potom sa už len snažíme nejakým spôsobom zostať na povrchu, aby sme sa neutopili. „A dnes nie sme v dobrej kondícii, aby sme sa neutopili,“ konštatuje Kandrík.
V rozhovore Mira Wlachovského a Mateja Kondríka sa dozviete:
- Prečo Slovensko nie je schopné zadefinovať víziu vlastného smerovania
- Prečo je vyjasnenosť národnej identity kľúčová pre úspech krajiny
- Prečo je Fínsko krajina na inej planéte ako Slovensko
- Aké poučenia priniesol stratégom NATO vývoj rusko-ukrajinského konfliktu
- Ako zmenili budúcu podobu vojen drony a aký je ich hlavný efekt
- Prečo bol Wehrmacht na začiatku 2, svetovej vojny taký úspešný
- Aké sú morálne dilemy vývoja k autonómnym bojovým strojom
- Kde všade sú drony užitočné v civilnom sektor
- Či môže Európa a USA konkurovať Číne v dronových technológiách
- V čom môže byť Slovensko v tejto oblasti úspešné
Miroslav Wlachovský: Možno na úvod začnem obligátnou otázkou, čo vás doviedlo k medzinárodným vzťahom a k otázkam obrany a bezpečnosti? Ako ste sa k tomu dostali, že sa tomu venujete?
Matej Kandrík: Je to prienik asi troch záujmov. Od útleho detstva ma fascinovala história. Ruka v ruke s tým išiel záujem o vojenstvo. Ako asi u každého malého chlapca – tá fascinácia rytiermi a mečmi a neskôr aj konfliktami. A potom neskôr z pubertou prišiel záujem o súčasnú politiku, o veci verejné a začal som skôr premýšľať o svojej kariére. Teda nie už ako archeológ, čo bol pôvodný pán, ale začala ma zaujímať politika v tom akademickom poňatí.
K zásadnému zlomu došlo, keď som sa dostal k katalógu študijných odborov Masarykovej univerzity v Brne a tam som našiel niečo, čo sa volalo bezpečnostné a strategické štúdia, čo mi vtedy nič moc nehovorilo, ale v momente, keď som si prečítal popis, čo ten študijný odbor znamená, tak som vedel, že toto chcem robiť.
MW: Čo je to Adapt Institute, čo vlastne robíte, aké máte zameranie, poslanie?
MK: Pred štyrmi rokmi sme sa s kolegami a kolegyňami rozhodli založiť nový výskumný inštitút, ktorý by sa venoval tomu, čo nás spájalo, teda záujem o bezpečnostnú a obrannú politiku a medzinárodné vzťahy širšom poňatí. Spojili sme dve existujúce organizácie.
Jeden bol Inštitút strategických politík Stratpol, v ktorom som predtým pôsobil a druhým bol Slovenský inštitút pre bezpečnostnú politiku, čo bola organizácia, z ktorej vyšli ľudia ako náš bývalý minister obrany Jaroslav Naď, jeho bývalý štátny tajomník Marian Majer a mnohí ďalší.
Povedali sme si, že tieto dve značky majú k sebe blízko personálne, ľudsky, agendou, projektami a dáva zmysel to spojiť pod značkou je Adapt Institute.
To čomu sa venujeme, by som asi rozdelil do troch kategórií. Jednou je výskumná činnosť a publikovanie, čo osobne vnímam ako gro činnosti pre akýkoľvek think-tank. V druhej kategórii je to práca s mladými ľuďmi, vzdelávane.
Tam asi by som vypichol náš vlajkový projekt Bezpečnostná akadémia. Je to semestrálny vzdelávací program pre študentov a študentky, ktorí sa zaujímajú o bezpečnostné štúdie. Pomáhame im nahliadnuť za oponu, ak to trocha odľahčím.
A v tej tretej rovine je to snaha o istú advokačnú činnosť a ovplyvňovanie tvorby politík v tej našej oblasti. Priznám, že aktivita v tejto kategórii je v poslednom období najnáročnejšia.
MW: Ruská agresia voči Ukrajine pokračuje v štvrtým rokom a tento konflikt zdá sa bude nadlho definovať 21. storočie. Konflikt zároveň priniesol viaceré zmeny vo vedení vojny, vrátane technologických.
Zmenilo sa uvažovanie Severoatlantické aliancie? Ako sa naša obranná aliancia dokázala zaadaptovať? Čo si vieme z toho konfliktu zobrať? NATO ako také sa v ňom nezúčastňuje ako také, ale jeho členovia pomáhajú napadnutému štátu?
MK: Skúsim to nejak koherentne zhrnúť. Tá vojna, a vyznie to asi paradoxne až zvláštne, ale je skutočne fascinujúca z dôvodu, že časť toho konfliktu beží high-tech spektre ako sú drony či Starlink, ale súčasne vidíme aj návrat fortifikácií – zákopy, hĺbenie rozsiahlych bunkrov, používanie protitankových zátarasov – teda technológie, ktoré sú staršie ako 1. svetová vojna.
Takže sa odohráva v zvláštnom mixe starých a nových technológií a v prienikoch a synergiách medzi k nimi. Čo je užitočná lekcia už len preto, že netreba podliehať presvedčeniu, že akýkoľvek nový ozbrojený konflikt, bude len high-tech. Jednoducho sa budeme sa opierať aj o tie dekády a v niektorých prípadoch aj stovky rokov overené technológie a postupy.
MW: Čiže neexistuje zázračná zbraň, ktorá vyrieši vojnový konflikt, lebo to bude supernová technológia. Zdá sa, že vždy tam bude rozhodujúci aj ten ľudský faktor.
MK: Toto absolútne platí. A ako niekto, kto je veľkým nadšencom histórie, chcem povedať, že história nám s výnimkou nukleárnych zbraní, aj tam je to samozrejme s nejakou poznámkou pod čiarkou, nedáva žiaden silný argument na to, aby sme si mohli myslieť, že príde jedna nová technológia, ktorá všetko obratí na hlavu a totálne premení to bojisko.
Vždy príde odpoveď, vždy prídu protiopatrenia, vždy príde prispôsobenie, adaptácia na tú novú technológiu. Dlhodobo si myslím, že náš širšie povedané, západný prístup k vojenstvu alebo západné premýšľanie o konfliktoch je niekedy až príliš technocentrické.
Až príliš sa sústredíme na to, aké parametre má nová zbraň, akýto dostrel, aký má priestrel, akú má prechodnosť terénom. To sú samozrejme všetko veľmi dôležité technické parametre, ale technofetišizmus nás niekedy zavádza do slepých uličiek.
Lebo tie technológie sú nástrojmi v konflikte a výsledok nezáleží v plnej miere od nich a potom sme niekedy nepríjemne prekvapení, keď tá technická superiorita, ktorú by sme mali mať, a ktorú aj máme, sa nepremietne do vojenských a politických výsledkov, ktoré by sme v tých konfliktoch chceli mať.
MW: A ako teda hodnotíte tento štvrtý rok prebiehajúcej vojny?
MK: Jedným z najväčších prekvapení, s ktorým ozaj málokto počítal, že tá vojna vôbec bude tak dlho trvať a s takto vysokou intenzitou. Samozrejme, tá intenzita bojov dnes nižšia, než bola v prvom alebo v druhom roku vojny, ale stále je pomerne vysoká.
Obzvlášť v posledných týždňoch vidíme zvýšenú aktivitu vo vzdušných náletoch, v kombinácii dronov s raketami. Ale je, myslím, neočakávané, že takto dlho budú tie krajiny schopné ťahať ten konflikt. To znova trocha triafa takú slepú škvrnu západného vojenského myslenia, ktoré doktrinálne sa pripravuje na konflikty, ktoré by mali byť rýchle, rozhodné, postavené na manévrovacom boji.
To je spôsob, akým by sme chceli viesť z vojny a niekedy sa nám to aj darí. A tu sa nám ukazuje, že ten stret ruskej a ukrajinskej armády sa vyvinul úplne inak. Toho manévrovacieho boja je tam pomenej a dnes má povahu opotrebovacej vojny, ale súčasne stále intenzívneho konvenčného konfliktu dvoch plne rozvinutých armád. To je niečo, s čím príliš nepočítali. To nás veľmi prekvapuje.
MW: V prvom rade asi bol prekvapený Vladimír Putin, ktorý rátal s tým, že to bude trvať dva-tri týždne a potom už bude tá slávnostná prehliadka v Kyjeve. To zjavne nevyšlo, ale nikto naozaj nerátal s tým, že sa to preklopí do opotrebovacej vojny tohto charakteru a tejto intenzity.
Poďme k tým technológiám. Jedna z vecí, ktoré charakterizujú túto vojnu je použitie dronov v takej masívnej škále a s takým významom.
MK: Drony zmenili viac vecí.. Väčší efekt na to, v akom stave je dnešné rusko-ukrajinské bojisko, majú drony ako nástroj prieskumu, ako nástroj získavania informácií, ako nástroj, ktorý zabezpečuje situačný prehľad. To do veľkej miery znemožňuje obom stranám pripraviť väčšie, rozsiahlejšie prekvapenie, koncentrovať sily a pripraviť rozsiahlejší útok, ktorý by zahŕňal väčšie množstvo techniky a ľudí.
Drony a ich operátori to identifikujú skôr, než sa stihne rozhýbať a pripraviť nejaká väčšia akcia. To do veľkej miery komplikuje a takmer znemožňujeme prípravu prekvapenia na väčšej škále. Tie sa stále dejú, ale musia samozrejme tomu priať podmienky a predchádzať tomu fáza, povedzme, že informačnej, komunikačnej prípravy.
A potom samozrejme vidíme, a je tým zaplavený internet, tie videá tzv. First Person View dronov, ktoré sú používané na likvidáciu ako živej sily, tak techniky, kde vidíme dron, ktorý si vie nájsť ten svoj cieľ, zaletieť do miestnosti, podletieť obrnenú techniku alebo vyslovene niekoho stíhať. To je niečo, čo sme z takomto rozsahu určite nevideli.
Na taktickej úrovni to dáva jednotkám možnosť precízneho zásahu nepriateľa s pomerne dobrou pravdepodobnosťou úspechu. Aj keď platí, že vzhľadom na protiopatrenia cez prostriedky elektronického boja, rôzne rušičky, to nie je nejaká absolútna, neporaziteľná zbraň.
Treba povedať, že ten obraz je ďaleko komplexnejší. Keď hovoríme o dronoch, tak je to podobné, ako povedzme, že s automobilovou premávkou. Ak poviem, auto, tak sa asi opýtate či sa bavíme o malom mestskom autíčku, veľkom SUV, alebo o kamióne.
S dronmi je to úplne rovnako. Pohybujeme sa v rôznych kategóriách doletu, schopnosti uniesť rôznu váhu. Drony sú určené na rôzne typy misií a úloh, či sú to tie taktické útočné drony s dosahom pár kilometrov, alebo drony, určené na prenášanie signálu, preto aby boli ďalšie jednotky schopné lepšie, čeliť elektronickému boju, zarušovaniu signálu a tak ďalej.
To vytvára celý nový komplexný systém, kde sa navyše nehovoríme len o dronoch, ktoré lietajú vo vzduchu, ale aj o námorných dronoch, o bezpilotných systémoch, ktoré fungujú v tej pozemnej doméne, na pásoch a podobne. Vyvíja sa to tam pomerne rýchlo.
Táto technológia jednoducho otvára nové dvere a rusko-ukrajinská vojna bohužiaľ slúži ako veľké laboratórium, v ktorom testujeme, čo a ako môže fungovať. Pretože aj tá technika príde k svojmu plnému naplneniu až v momente, keď sa tomu prispôsobí výcvik, doktrinálne uspôsobenia a tak ďalej.
Historický príklad – tanky v 2. svetovej vojne už neboli žiadnou technologickým výkrikom. Objavili sa už v 1. svetovej vojne, ale spôsob ako ich nemecký Wehrmacht použil do tých organizovaných obrnených pästí, ktoré boli schopné rýchlo sa pohybovať v kombinácii s letectvom, bol tým doktrinálno-technickým princípom, ktorý vytvoril Blitzkrieg a dal na začiatku nemeckým silám tú veľkú výhodu.
A podobný mechanizmus, že niečo sa skúša, niečo chvíľku funguje, potom to nefunguje, lebo sa nájde protiopatrenie, tak to sa dnes deje s bezpilotnými technológiami na rusko-ukrajinskom bojisku. A kam až sa dostaneme, je dnes zložité predpokladať.
Ale rozhodne dnes nenájdeme v globálnom meradle ozbrojené sily, ktoré by povedali, že drony nás nezaujímajú, to nepotrebujeme. Naopak. Aj slovenská armáda, NATO a mnohé ďalšie ozbrojené sily sa veľmi aktívne tomuto venujú a lejú do toho prostriedky, talent a sledujú, čo sa deje, lebo nechcú, aby im ušiel tento inovačno-technologický a skúsenostný vlak, ktorá tá vojna vyprodukovala.
MW: Čítal som prednedávnom v poľskej tlači článok o prebiehajúcej diskusii, či nenahradiť útočné vrtuľníky Apache dronmi, vzhľadom na to, čo sa deje na Ukrajine. S odvolaním sa aj na to, že vlastne v Južnej Kórei už takéto prehodnotenia nastali. Je aj toto ukážka nového zmyslu dronov v bojových operáciách?
MK: Áno. Myslím, že toto je ten prvý stupienok, na ktorým sa už aj hýbeme. Premýšľame, ako by sme bezpilotnými platformami, dronmi, nahradili pilotované platformy. A vyššou úrovňou je, keď začneme premýšľať o tom, ako zapojiť rôzne typy bezpilotných platforiem v kombinovaných operáciách.
Na Ukrajine to už vidíme to a vieme, že už Ukrajinci boli schopní a vymysleli postupy, že námorný dron, bezpilotná loď niesla vzdušné drony, ktoré vypustila a tie podnikli útok. Videli sme takisto kombinovaný útok, kde pozemný bezpilotný systém na pásoch priviezol drony, tie potom následne vyleteli, čiže kombinácia povedzme tej pozemno-vzdušnej alebo námornej dimenzie, ale už v réžii bezpilotných systémov.
To si myslím, že bude ten druhý stupienok, a Ukrajina už tie prvé kroky robí.
Ďalším stupňom je rozhodné autonómia alebo semiautonómia, teda schopnosť tých systémov sa do veľkej miery rozhodovať a fungovať bez akéhokoľvek vstupu človeka. Tu sa už bavíme aj o AI a o ďalšej úrovni, o tzv. swarmoch, teda o rojoch týchto technológií v ohromných počtoch, kde už nie je žiaden vzdialený operátor, ktorý ktorý by to pilotoval. Jednoducho ten systém už operuje autonómne.
Dnes je to veľká téma, a mala by to teda byť veľká téma. Hľadáme mieru, ako veľmi chceme strojom zveriť rozhodovanie o ľudskom živote. Aj eticky je najcitlivejšia práve tá oblasť autonómie, kde drony nesú smrtiace zbrane a môžu vykonávať vojenské útoky.
Samozrejme AI a autonómia môže byť použitá v rôznych oblastiach, ako je vyhodnocovanie cieľov, pilotovanie, zdieľanie informácií. Tam si myslím, že tá autonómia nie je až taká sporná, ako v rozhodovaní, či bude vykonaný útok. Tam je oprávnený strach, či zveriť robotom, zveriť umelej inteligencii rozhodovanie o ľudskom živote.
MW: To už nadobudne rozmer zo sci-fi filmov. V kombinácii s umelou inteligenciou a povedzme aj s kvantovými počítačmi, to všetko môže získať úplne šialenú dynamiku, ktorá sa nám môže vymknúť spod kontroly. Je dôležité v tom nájsť nejakú mieru.
O čom sú tie vaše projekty o dronoch? Jeden robíte v spolupráci so Severoatlantickou alianciou a druhý regionálny, v rámci Výšehradského fondu.
MK: Áno, jeden je v rámci vyšehradského fondu a v prípade NATO je to Chief Scientist Office. To je jednotka v rámci NATO, ktorá sa snaží agregovať a kumulovať vedecké poznanie v prospech Aliancie. Oba projekty realizujeme na báze metodológií statického foresightu.
To znamená, že sa snažíme nakresliť pre horizont 10-15 rokov sa snažíme nakresliť niekoľko alternatívnych budúcností, niekoľko alternatívnych scenárov, ktoré by mali z nejakou mierou pravdepodobnosti povedať, kam sa táto technológia môže vyvinúť a aké dôsledky by mala mať nielen pre vojensko-strategické otázky, ale aj pre komerčné, civilné, aj, tak povediac, hobby použitie. Kombinujeme civilno-komerčný aspekt, aj vojensko-obranný aspekt tejto technológie.
Drony budú meniť náš život nielen na bojiskách, to máme samozrejme cez tú vojnu, ktorú máme hneď za hranicou, najviac na očiach. Drony si ale pýtajú svoje miesto na svete aj v poľnohospodárstve, stavebníctve, v doprave, v mestskej mobilite a v mnohých ďalších priemyselných a hospodárskych odvetviach, kde vedia byť neuveriteľne dobrým nástrojom dvíhania efektivity a produkcie.
Takže si myslím, že ako technológia, ako nástroj sa s rastúcou mierou rozhodne prejavia aj v tom civilnom sektore. Dnes ale dominujú tie vojenské aplikácie.
MW: Aký typ ľudskej práce vedia nahradiť v tom civilnom sektore, keď si to človek chce nejako predstaviť, čo to znamená?
MK: Ten najväčší balík spočíva v rôznom type snímkovania a zbere dát. Dron je zase v zásade lietajúci snímač. Či na neho dáme fotoaparát, tepelné čidlo, merač elektromagnetického žiarenia, čokoľvek. Je to mobilný senzorický systém, ktorý vie perfektne zbierať dáta akéhokoľvek typu.
To nám vie perfektne pomôcť napríklad pri prácach ako zatepľovanie výškových budov, alebo celkovo meranie tepelnej efektivity budov, kde drony nasnímkujú budovu a vedia povedať, tu je nejaký problém v izolácii, tu je nejaký problém v drenáži a podobne.
Podobne v poľnohospodárstve vie snímkovanie poľa povedzme odhaliť miesta, kde sú ložiska nejakých škodcov, hrabošov, alebo kde schne viac ako inde a identifikovať kde potrebujeme prednostne prísť s nejakým postrekom alebo iným zásahom. To preukázateľne vedie k markantným zníženiam spotreby hnojív alebo pesticídov a teda zníženiu nákladov pre ten agrosektor.
V poslednej skupine by som spomenul nasadenia v oblasti krízového manažmentu, či je to pátranie po nezvestných osobách, alebo prvá reakcia pri katastrofe, ako je zemetrasenie, povodne, veľká priemyselná havária, rozsiahla havária na diaľnici. Zasahujúce zložky potrebujú v prvom rade vedieť, čo sa deje na mieste, aký je stav, aby sa vedeli ten zásah naplánovať, prioritizovať a následne realizovať.
A to bez nasadenia ľudského života. Dnes by to napríklad robil vrtuľník, ktorý je jednak drahý a jednak riskujeme životy posádky. Dnes sa dá krásne nalietať s dronom a vieme sledovať napríklad pohyb lesného požiaru, jeho rýchlosť, zbierať dáta v reálnom čase a absolútne rýchlo distribuovať medzi rôzne zasahujúce zložky.
Vedia byť veľmi dobrým nástrojom, ktorý pomôže zachraňovať životy, znižovať škody na majetku a zefektívňovať naše pôsobenie aj v tejto oblasti.
MW: Presuňme sa k strednej Európe. Poľsko, Česko, Slovensko, Maďarsko a Ukrajina. Ako sme na tom vlastne s celou tou problematikou dronov a ich priemyselnej výroby? Máme reálnu šancu byť konkurencieschopní? Má zmysel do toho investovať čas, energiu a tak ďalej?
MK: Ak by som mal extra kapitál, ktorý by som si mohol dovoliť investovať, tak by som rozhodne nejakú dronovú firmu zvažoval. Myslím si, že budúcnosť a potenciál rastu tam je. Firmy v našom regióne sú tradične veľmi silné v softwarových riešeniach. Ako som povedal, dron je mobilný senzor, ktorý produkuje dáta a s tými dátami teda následne niečo robiť a vytvárať pridanú hodnotu.
A v softvéroch, ktoré sú schopné vytvárať pridanú hodnotu, sme veľmi dobrí. Vieme to robiť veľmi dobre, veľmi efektívne, za dobré ceny, konkurencieschopné, povedzme, k zvyšku EÚ alebo aj globálne.
Kde sme na tom troška horšie, je výroba. To sa netýka len nášho regiónu, tým trpí celá Európska únia a do veľkej miery aj Spojené štáty. Absolútne dominantným hráčom na poli výroby dronov v naprieč kategóriami je Čína, pretože drží v rukách kľúčové technológie, ako je výroba bateriek, ak sa teda bavíme o dronoch, ktoré sú poháňané elektrickou energiou. A Čína je veľmi silná aj pri rôznych senzoroch a tým, že má tú masu industriálnej produkcie, tak vie vyrábať za veľmi dobré ceny. A aj veľmi kvalitne. Neplatí, že čokoľvek vyrobené v Číne je šunt, to určite nie.
Drony, ktoré sa dnes napríklad používajú aj na Ukrajine, sú de facto skladačky. Ale veľká časť tých komponentov pochádza z Číny alebo z ďalších krajín Ázie. TQoto všetko vieme vyrábať v Európe, aj v Amerike. Nie je to nejaká unikátnosť, len je problém, že automaticky je cenovka o 20-25 % vyššie než to parametrovo to isté z Číny.
Ak bude o nejakej akvizícii dronovej technológie premýšľať súkromná firma a vidí, že tu je európske riešenie a tu je čínske riešenie a jedno je o 25% drahšie, tak nebudeme dlho tápať v tom, po ktorom riešení siahne súkromný sektor.
Pre štátny sektor je to uvažovanie samozrejme trocha iné a už dnes v Spojených štátoch už aj pristúpili k čiastočnému obmedzeniam. Čínske drony a komponenty nemôžu byť používané v agentúrach, pôsobiacich v národnej bezpečnosti, čiže hraničná stráž, policajné zložky, FBI, armáda.
V Európe o tom ešte asi nejakým spôsobom uvažujeme. A samozrejme v Európe to znamená niečo iné u nás, niečo iné v Nemecku, niečo iné vo Veľkej Británii. Ale celkovo je tu, myslím, jasný trend stanovený od začiatku rusko-ukrajinskej vojny v tom, že intenzívne premýšľame o tom, ako sa zbaviť závislosti v tých kritických oblastiach, či sú to technológie, kritické materiály, alebo dodávateľské reťazce a preniesť to čo najviac domov. Samozrejme, to je beh na dlhé trate a bude to dosť drahé. To si treba povedať rovno.
Asi je dobré sa snažiť v byť tomto trocha smart, lebo dobiehať čínsku dominanciu, povedzme, komerčných dronoch, aspoň dnes nedáva veľký zmysel. Zmienim firmu DJI, ktorá je v tejto oblasti úplný kráľ. Ich drony rôznej veľkosti sú aj v technických parametroch, aj cenovo špičkou na trhu, ovládajú 70-80 % globálneho trhu.
Tam, kde to nepovažujeme za bezpečnostné riziko, tak používame túto technológiu, využime to najlepšie, čo nám ponúka. Ale tam, kde sa bavíme o citlivejších veciach, kde chceme mať plnú kontrolu na tým, kam a ako tie dáta tečú, kým sú spracúvané, tak tam samozrejme hľadajme riešenia, ktoré budú naše, európske, alebo minimálne z okruhu spriaznených krajín.
Ďalšou dronovou veľmocou je Južná Kórea, z ktorou si myslím, že by bolo perspektívne v tejto oblasti spracovať. Turecko, Izrael, sú krajiny, ktoré sú s dronmi takisto veľmi ďaleko. A samozrejme aj Ukrajina taktiež.
Aj keď tam teda platí, že je to hlavne o inováciách na úrovni aplikácie, čo a ako sa s tými dronmi robí, než v otázke toho, že by sa nejako zásadne ďalej posúvali samotné drony ako technológia.
MW: Jednou z vecí, ktoré Adapt Institute vo svojom poslaní, je budovanie bezpečnostnej komunity a zahraničnopolitického konsenzu na Slovensku. Ten sa nám v posledných rokoch vytráca. Čo priniesla ruská agresia na Ukrajine pre Slovensko a ako sme sa dokázali zadaptovať na tú situáciu?
Ako je dnes Slovensko pripravené alebo nepripravené po stránke obrany a bezpečnosti? Mali sme nedávno aj summit Severoatlantickej aliancie. Tam tiež došlo k istej adaptácii. Poďme si toto trošku rozobrať.
MK: Obzvlášť pre malé krajiny platí taká Maslowova pyramída, kedy sú úspešné a dobre sa im darí. Jej základňou je vyprofilovaná a jasne zadefinovaná národná identita. Nad ňou by sme mali segment, ktorý bude pozostávať aj z kvantity, ale aj kvality elít. Bavíme sa prierezovo o kultúrnom, spoločenskom, politickom, ekonomickom segmente. Proste dostatok a dostatočne kvalitných vzdelaných elít.
Tretí blok tej pyramídy je potom ten prvok, že tieto elity by mali byť schopné sformulovať pomerne jasnú a realizovateľnú víziu, čo vlastne ten štát, ten národ, tá entita chce, kam smeruje, na čo by mala ašpirovať.
A pomyselný vrchol je už potom schopnosť to realizovať, ktorá začína metodickým, systematickým, strategickým plánovaním.
Ak si tento model prenesieme na Slovenskú republiku, tak dlhodobo máme enormný problém už v tej základni, v tej otázke vyprofilovanosti a jasnosti našej národnej identity, ako sa rôzne segmenty spoločnosti stotožňujú s tou identitou a akú sú náležitosť s ňou cítia.
A to je problém, lebo všetky tie ďalšie prvky, ktoré by sme následne stávali na tú pyramídu na seba nadväzujú a rozvíjajú sa. A keď máme problém v tom základe, tak je veľký problém mať a plánovať nejakú víziu. Tie elity by sme aj mali, ale sú roztrieštené do rôznych táborov a presadzujú značne odlišné svetonázory a pohľady a jednoducho ťahá ich to rôznym smerom.
Na jednu stranu je normálne, že každá pluralitná demokracia v sebe bude mať rôzne vnútorné konflikty, pnutia, rôzne názory a pohľady a tie majú súťažiť a presadzovať sa. To je v poriadku. Ale ak nám chýba nejaké základné spojivo, tak sa potom motáme v kruhu. A myslím si, že Slovenská republika týmto trpí.
Podľa môjho názoru, ktorý je v tejto oblasti skôr laický, než odborný, je to dôsledok toho, že v našej modernej štátnosti, a teraz nemyslím len tu od 1993, sme národ pomerne markantných diskontinuít.
Veselým duchom, sme za každým stlačili tvrdý reštart. Prvá Československá republika, stlačila ten reštart za Rakúskom-Uhorskom, potom slovenský fašistický štát, ktorý na tvrdo stlačil reštart za prvou Československou republikou a takto by sme mohli pokračovať.
MW: A vždy to bolo sprevádzane odchodom veľkej časti elít.
MK: Presne tak. Takéto proste krvácanie, alebo v dnešnom stave by som povedal, že chudokrvnosť a roztrieštenosť spoločnosti sa prejavuje aj tým, že sa jednoducho stále nevieme nejak „ukotúlať“, kým sme, za čím stojíme a tým pádom, kam by sme chceli smerovať.
Ak by som mal v rámci Európy aspoň pomenovať nejaký, rovnako veľký národ, ktorý má v tomto absolútne jasno, je to Fínsko. Fínsko je takisto krajina, ktorá nemala jednoduché dejiny. Tiež bola veľkú časť svojej histórie pod rôznymi nadvládami v zložitom geopolitickom priestore.
Ale pozrime sa, kde je dnes Fínsko a kde je Slovenská republika. To je oproti nám krajina, ktorá je na inej planéte.
Takže v tomto je u nás veľký problém. A veľa premýšľame a snažíme projektami a napríklad aj Bezpečnostnou akadémiou, prispievať k tomu, aby tu nejaká tá strategická kultúra, vnímanie, sa jednoducho etablovalo a hovoriť o tom s mladými ľuďmi, ktorí sa tieto témy prirodzene zaujímajú a dávať tú nádej, že časť z nich si z toho niečo odnesie a budú to vnímať ako niečo dôležité, na čom treba aktívne pracovať.
MW: Toto by bola samostatná téma, lebo na Slovensku napríklad chýbajú vzdelávacie inštitúcie, ktoré sa vyslovene venujú tomu, akým spôsobom sa manažuje štát. Napríklad Francúzsko má Ecole Nationale d’Administration, kde sa tie elity systematicky pripravujú.
Okrem iných tradícií, nám vo veľkej miere chýba aj tradícia riadiť sa sami a je to cítiť aj v porovnaní s našim bezprostredným okolím. No ale sme tu a teraz a musíme vychádzať z toho, čo máme.
Sme na východnom krídle Severoatlantické aliancie. Kde sme z hľadiska pripravenosti našich ozbrojených síl? Sme v prípade konfliktu vôbec pripravení reagovať? A čo sme do toho investovali a čo naopak do toho investovať treba? Či už z hľadiska infraštruktúry, ale aj z pripravenosti obyvateľstva.
MK: Ak si nalejeme čistého vína, obávam sa, že v rámci východného krídla Aliancie, ktoré sa dnes tiahne od Fínska cez Balt, Poľsko, nás a ďalej na juh až k Turecku sme dnes v tomto vale pravdepodobne najslabší kúsok skladačky. Buď my, alebo Bulharsko.
Sme na tom najhoršie. Máme najviac zanedbaných domácich úloh, ktoré mali byť už dávno splnené. Ale aj v tom, čo sme naťukli v tej otázke predtým – vôbec tej kultúre uvažovania a riešenia týchto otázok, lebo tam sa to začína.
Koľko sme tu od roku 1993 mali politických strán, ktoré by mali obranu ako svoju hlasnú, zásadnú prioritu? Obávam sa, že takmer žiadnu. A tá kultúra je jednoducho dôležitý segment fungovania moderného štátu, ktorý neslobodno zanedbať.
To manko viac ako 30 rokov sa dobieha veľmi ťažko, lebo vývoj okolo ide veľmi dynamicky vpred. A my sme, žiaľ, premárnili dobré počasie a dobré roky, kedy sme, mohli investovať do ľudí, infraštruktúry a vzdelávania.
A dnes sme v tom, že okrem otázok techniky a modernizácie, čo je tá najčastejšia téma, o ktorej sa ľahko diskutuje, či to budú dve alebo dve a pol percenta, je tu komplexita pohľadu na vzdelávanie, prípravu vojakov, na to, v akom prostredí slúžia, ako vyzerajú výcvikové priestory, v akom stave je vzdelávanie vzdelávanie na Akadémii ozbrojených síl.
To, že dnes začíname riešiť otázku záloh pre ozbrojené sily, to je povedzme, že o 5 minút 12 a dúfame, že nie 5 minút po 12, lebo to ukáže až ten ďalší vývoj.
Nechcem kresliť čerta na stenu, ale rozhodne je taká veľká dynamika medzinárodného prostredia, tak veľa neistoty, ako tu už niekoľko dekád nebolo. Niektoré veci sa môžu zosypať a vyvinúť veľmi, veľmi rýchlo.
Rád používam analógiu, keď sa láme obrovský kus ľadovca. Tie mikropukliny tam môžu byť desaťročia, ale ten moment, keď sa to raz odtrhne, spadne a vyvolá tú obrovskú vlnu, to je otázka niekoľkých sekúnd.
A v medzinárodných vzťahoch, v geopolitike, má niekedy dynamika toho vývoja podobný charakter a potom sa už len snažíme nejakým spôsobom zostať na povrchu, aby sme sa neutopili.
A dnes nie sme v dobrej kondícii, aby sme sa neutopili.
MW: Zdá sa, že v čase, keď sme mali chytať býka za rohy, sme to nezvládli a teraz ho chytáme úplne, že za chvost. Ale predsa len v posledných pár týždňov rezonuje otázka Národných obranných síl a vlastne toho, do akej miery vieme zapojiť občanov, ktorí by mohli byť aktívnymi zálohami pre ozbrojené sily. Ako tento projekt vnímate? Aj zapojenie ústavných činiteľov vyvolalo to veľmi rozporuplné reakcie od privítania až po zosmiešňovanie. A teda musím povedať, že naprieč spektrom.
MK: Oddeľme teraz personálie, teda koho tváre ten projekt dnes propagujú a reprezentujú od konceptu a myšlienky ako takej.
Už dekádu predtým sme tu mali podobný, nie až takto rozpracovaný návrh, ale idúci v podobnom smere, teda otvoriť aktívne zálohy širšiemu okruhu záujemcov a dať bežnému občanovi možnosť participovať na obrane Slovenskej republiky bez toho, aby bol profesionálny príslušník ozbrojených síl.
Bol tu inštitút dobrovoľnej vojenskej prípravy, ale ten bol koncepčne zle nastavený. Výcvik trval tri mesiace a bolo to mimoriadne zle propagované. Ročne tým prešli nižšie desiatky ľudí, jednoducho fiasko, celé zle.
Ministerstvo obrany ešte pod vedením ministra Naďa pripravilo návrh, ktorý to mal toto zmeniť, skrátiť výcvik, znížiť vstupné kritéria. Tá legislatíva ale nenašla v koalícii podporu, nehlasovali za to poslanci Sme rodina, ktorí to potopili s argumentom, že sa obávali hystérie, že to bude interpretované ako príprava na vojnu.
Takže tam nám ušla jedna príležitosť. No a táto nová vláda a ministerstvo pod vedením Roberta Kaliňáka, tú myšlienku dotiahlo, rozpracovalo na širší koncept, úspešne pretlačilo parlamentom a dnes sa realizuje.
Tá potreba je úplne zrejmá, je to prvok, ktorý veľmi chýbal a v komunite bezpečnostných analytikov som nezachytil hlas, ktorý by povedal, že túto vec nepotrebujeme. Môžeme sa baviť o tom, či to nemohlo byť nakreslené lepšie. Môj osobný postoj je, že teraz je absolútny imperatív dostať do tých záloh čo najviac ľudí, v čo najkratšom čase.
Budúci minister obrany, nová vláda, kľudne pripravte reformu, pripravte novú koncepciu, dajte tomu inú logiku. Ale už máme niečo, s čím sa dá pracovať a nie sme úplne na zelenej lúke, je to míľový posun od toho, kde sme dnes.
Preto si myslím, že je dôležité, a malo by byť zodpovednosťou všetkých nás, čo sa tomuto venujeme, sa o tomto projekte vyjadrovať tak, aby sme skôr pomáhali tomu, aby ľudia mali o to záujem, aby rozumeli, prečo to je dôležité a na čo tie zálohy potrebujeme, než aby sme riešili personálne veci, či to propaguje tvár prezidenta a ministra obrany.
Samozrejme, že chápem kontroverznosť vnímania, že je to neúprimné, že je to zbieranie politických bodov. Jasné, to všetko tam je, ale buďme pragmatici. V našej bubline je veľmi obľúbený a často citovaný Timothy Snyder s jeho veľmi dobrou myšlienkou ochrany a budovania inštitúcií. A tu máme pred sebou geniálnu príležitosť sa aktívne zapojiť do tej najdôležitejšej inštitúcie a to je obrana štátu.
Tak to nesabotujme len preto, že neveríme motivácii tých aktérov, ktorí to realizovali, ktorí to priniesli, Bavme sa o tom tak, aby sme v ľuďoch vzbudzovali záujem sa zapojiť, a nie, aby sme ich odrádzali od tej myšlienky, lebo si pílime sami pod sebou konár.
MW: Úplne súhlasím, najmä v kombinácii s tým, že už roky sa na Slovensku hovorí o tom a prieskumy to ukazujú, že ochota brániť vlasť je nízka. Pohybovalo sa to okolo 13 % a to bol pre mňa absolútny šok a alarm.
Viem, že samozrejme to závisí od situácie a v prípade, že by naozaj došlo k ohrozeniu štátnosti alebo fungovania existencie štátu ako takého, tak pevne verím, že to percento by nebolo také nízke a mnohí by sme sa spamätali.
Stotožňujem sa s vami, ak je tu takýto projekt, tak to treba podporiť bez ohľadu na to, kto všetko si na tom robí PR, alebo či došlo k náprave hriešnika, ktorý predtým odmietal vojenskú službu ako takú a dnes sa spamätáva, pod vplyvom toho, že je pri moci a stojí pred tou výzvou.
MK: Súhlasím a prihodím príklad, ktorý je dosť analogický a dobre to osvetlí. V Poľsku sa v roku 2015 po tej dlhšej odmlke dostala k moci strana Právo a spravodlivosť (PiS). Vláda vtedy ohlásila zámer vytvoriť novú zložku ozbrojených síl, išli ešte o niekoľko krokov ďalej ako sme my dnes, tzv. vojská teritoriálnej obrany. Ministrom obrany v bol vtedy Antoni Macierewicz, pomerne kontroverzná postava.
Išlo aj o to, že tieto novobudované sily nepodriaďovali generálnemu štábu, ale ich velenie si ponechalo ministerstvo obrany. Reakcia veľkej časti spoločnosti bola veľmi negatívna, s tým, že PiS si ide budovať nejaké stranícke polovojenské jednotky. Veľmi rýchlo dostali prezývku Macierewiczove légie. Bola tam kritika, že to je nesystémový, nekoncepčný krok a odvádzanie finančných prostriedkov, ktoré potrebuje profesionálna armáda.
Preskočme dnes do roku 2025 a stav je taký. že vláda Donalda Tuska ohlásila zámer zdvojnásobiť početnosť týchto síl teritoriálnej obrany na 100 tisíc. A nenájdete v Poľsku vo verejnej diskusii nikoho, kto by povedal, že vytvorenie týchto síl teritoriálnej obrany bolo chybným a zlým krokom.
Naopak v kontexte toho, čo prišlo ďalej, tá invázia na Ukrajinu a pozícia Polska v tomto všetkom je to vnímané ako veľmi predvídavý a vizionársky krok.
Chcem veriť, že podobným príbehom budú aj Národné obranné sily a že to bude funkčný a kvalitný príspevok k obranyschopnosti Slovenskej republiky. Aj v čase, keď mená ako Robert Kaliňák alebo Peter Pellegrini alebo tí ďalší už budú len mená v učebniciach dejepisu.
MW: Na záver sa pýtam svojich hostí na literatúru, ktorú by odporučili našim divákom a poslucháčom k témam, o ktorých sme sa rozprávali.
MK: Z domácej produkcie veľmi čerstvú knižka od kolektívu slovenských autorov pod vedením Grigorija Mesežnikova Kto hrá ruskú ruletu so Slovenskom. Veľmi aktuálne čítanie k tomu, čo všetko sa žiaľ deje.
Nedávno som mal v rukách staršiu knihu českého antropológa Radana Haluzíka Proč jdou chlapi do války? Je to štúdia, ktorú vypracoval na prípade konfliktov v Juhoslávii a na Kaukaze, nejaké tie prvopočiatky kultúrno-esteticko-spoločenské etnických konfliktov v týchto oblastiach. Fascinujúce čítanie stále v mnohom otvárajúce oči.
A zo svetovej produkcie, myslím, že nikto nepochybí, ak chytí do ruky predposlednú Kissingerovku Leadership – Six studies in World Strategy.
A veľmi sa mi páčila taká skôr úvahová kniha Roberta Kaplana The Tragic Mind, ktorá rozoberá rozhodovanie vo veľkej globálnej politike v paralelách so Shakespearovskými alebo starogréckymi, antickými drámami. Je to taký úvahový, meditatívny text, ale v mnohom veľmi inšpiratívny.
