BRATISLAVA 14. decembra 2016 (WBN/PR) – Je tu nová vynikajúca detektívka s Jane Marplovou v hlavnej úlohe. Vrecko plné zrna dokazuje, že o peniaze ide na prvom mieste. A že sú výborným motívom na vraždu.
Jane Marplová je tak opäť v akcii. Jedna z najobľúbenejších literárnych postáv detektívneho žánru. Je na stope vrahovi tam, kde zlyháva polícia… A Agatha Christie znova vytvorila príbeh, ktorý si budete vychutnávať do posledných strán.
Všetečnú starú dámu zo St Mary Meadu zvedavosť znovu prinúti rozlúčiť sa s pokojným životom na anglickom vidieku.
Záhadné úmrtie majiteľa londýnskej firmy spôsobí vrásky na čele aj inšpektorovi Neelovi zo Scotland Yardu. Na príčine nie je len spôsob, ako obeť umrela, ale predovšetkým motív vraždy. Pestrá minulosť Rexa Fortescua totiž poskytuje nemálo motívov na vraždu, o rodinnom pozadí ani nehovoriac. Pekná vdova v najlepších rokoch, dcéra vetriaca príležitosť pripútať si dedičstvom nádejného nápadníka, prvorodený syn strachujúci sa o existenciu firmy, jeho brat dobrodruh či ich drahé polovičky – tí všetci môžu smrťou Rexa Fortescua získať.
Vrahom je však len jeden z nich a nevedno, kto zomrie najbližšie. Iba milá stará dáma, ovládajúca umenie vyťahovať z ľudí zaujímavé informácie, sa môže nenápadne votrieť, kam treba, a na základe znalosti ľudskej povahy šliapnuť na krk páchateľovi.
Začítajte sa do novinky Vrecko plné zrna:
1
Teraz mala urobiť čaj slečna Somersová. Slečna Somersová tu pracovala najkratšie a bola spomedzi pisárok najmenej výkonná. Najlepšie roky mala za sebou a trochu ustarostenou krotkou tvárou pripomínala ovcu. Voda ešte celkom nezovrela, keď zaliala čaj, ale chudera slečna Somersová si nikdy nebola istá, či zovrela. Bola to iba jedna z množstva mrzutostí, čo jej strpčovali život.
Zaliala čaj a porozdávala šálky s niekoľkými zvlhnutými sladkými sušienkami na každom tanieriku.
Slečna Griffithová, vedúca kancelárie, výkonná sivovlasá punktičkárka zamestnaná v Investičnom truste už šestnásť rokov, prísne precedila: „Zasa vám nezovrela voda, Somersová!“
Ubitú, utrápenú tvár slečny Somersovej oblial rumenec a zahabkala: „Panebože, tentoraz som bola naozaj presvedčená, že vrie.“
Slečna Griffithová si skľúčene pomyslela: Budeme ju tu zrejme musieť trpieť ďalší mesiac, lebo nevieme, kde nám hlava stojí… ale všetko má svoje medze! Tej hlupani sa podarilo zbabrať aj list Východnej stavebnej spoločnosti, na ktorom naozaj nebolo čo pokaziť, a nikdy sa nenaučí uvariť poriadny čaj. Keby dnes nebolo také ťažké nájsť inteligentnú pisárku… Ani škatuľu so sušienkami naposledy poriadne nezavrela. Čo je veľa, je veľa… Ako väčšina vnútorných monológov v hlave slečny Griffithovej, aj tento ostal nedokončený.
Vtom do kancelárie vplávala slečna Grosvenorová, aby pripravila pánu Fortescuovi jeho obradný čaj. Pán Fortescue mal vlastný čaj, vlastnú porcelánovú čajovú súpravu a vlastné sušienky. Iba o čajovú kanvicu a vodu z kohútika v umyvárni sa delil s ostatnými. Pravda, s tým rozdielom, že voda na čaj pána Fortescua zovrela. Slečna Grosvenorová na to už dozrela.
Slečna Grosvenorová bola oslňujúca blondínka. Na sebe mala čierny kostýmček exkluzívneho strihu a pekne formované nohy jej obopínali najkvalitnejšie a najdrahšie nylonové pančuchy, aké sa dali zohnať na čiernom trhu.
Preplávala naspäť kanceláriou, pričom sa jej neuráčilo nikoho osloviť ani obdariť pohľadom. Pisárky pokojne mohli byť šváby. Slečna Grosvenorová bola osobnou sekretárkou pána Fortescua; zlomyseľné klebety naznačovali, že je aj čímsi viac, ale tie sa nezakladali na pravde. Pán Fortescue sa iba nedávno oženil druhý raz, so ženou rovnako príťažlivou ako náročnou, ktorá si vyžadovala všetku jeho pozornosť. Slečna Grosvenorová bola iba nevyhnutnou súčasťou vybavenia kancelárie nesúcej pečať okázalého prepychu.
Slečna Grosvenorová odplávala s podnosom, ktorý držala pred sebou ako rituálnu obetu. Prešla cez vnútornú kanceláriu a čakáreň, kde smeli sedieť najdôležitejší klienti, cez sekretariát, jemne zaklopala a naostatok vstúpila do najposvätnejšej zo svätýň – do pracovne pána Fortescua.
Bola to miestnosť kráľovských rozmerov s vyblýskanými parketami, na ktorých boli tu a tam rozhodené drahé orientálne koberce, s vkusným svetlým dreveným obložením a niekoľkými mohutnými mäkkými kreslami potiahnutými svetlým semišom. Za obrovským javorovým stolom, stredobodom a ohniskom pracovne, trónil šéf firmy osobne.
Pán Fortescue nevyzeral tak impozantne, ako by sa bolo hodilo k jeho okoliu, ale robil, čo sa dalo. Bol to zavalitý starší pán s ochabnutým svalstvom a lesklou plešinou. Vo svojej londýnskej kancelárii nosil pre formu tvídový oblek voľného vidieckeho strihu. Gánil do akýchsi papierov na stole, keď k nemu vznosne ako labuť priplávala slečna Grosvenorová. Položila podnos na stôl vedľa neho, tlmeným neosobným hlasom zamrmlala: „Váš čaj, pán Fortescue,“ a vzdialila sa.
Pán Fortescue pri tomto obrade čosi zahundral.
Slečna Grosvenorová sa znovu uvelebila za stolom a pokračovala v prerušenej práci. Vybavila dva telefonáty, opravila zopár listov naklepaných na stroji a prichystaných na podpis pána Fortescua a zdvihla drnčiaci telefón.
„Momentálne to, bohužiaľ, nie je možné,“ vyhlásila povýšene. „Pán Fortescue má poradu.“ Zložila a pozrela na hodiny. Bolo jedenásť desať.
Vzápätí cez takmer zvukotesné dvere kancelárie pána Fortescua prenikol nezvyčajný zvuk. Aj keď bol pridusený, dal sa v ňom bez akýchkoľvek pochybností rozoznať zadŕhavý agonický výkrik. Zároveň s ním sa ohlásil sériou ťahavých, horúčkovito nástojčivých tónov bzučiak na stole slečny Grosvenorovej, ktorá na zlomok sekundy stuhla, neschopná pohybu, a potom neisto vstala. Nečakaná situácia, ktorej musela čeliť, otriasla jej sebavedomím. Napokon zamierila k dverám kancelárie pána Fortescua, vzpriamená ako socha, zaklopala a vošla.
Výjav, ktorý sa jej naskytol, ju ešte väčšmi vyviedol z rovnováhy. Jej zamestnávateľ sediaci za stolom sa očividne zvíjal v kŕčoch. Bol to strašný pohľad.
„Kristepane, pán Fortescue, nie je vám dobre?“ vyjachtala slečna Grosvenorová, ale hneď si uvedomila, ako hlúpo znie jej otázka. Nebolo pochýb, že pán Fortescue sa necíti dobre. Podišla k nemu. Celé telo sa mu mykalo a šklbalo v kŕčovitých záchvevoch a trhane zo seba vyrážal: „Čaj… čo ste… došľaka… dali do čaju… Zožeňte niekoho… rýchlo… lekára…“
Slečna Grosvenorová sa vyrútila zo šéfovej pracovne. Nebola to už namyslená plavovlasá sekretárka, ale na smrť vyľakaná, bezradná žena.
S výkrikom vrazila do pisárne. „Pán Fortescue má záchvat… umiera… Treba zavolať lekára… Vyzerá hrozne… určite má smrť na jazyku.“
Reakcie sa dostavili okamžite a rôznili sa.
Najmladšia pisárka slečna Bellová prehodila: „Ak je to padúcnica, treba mu dať do úst korok. Nemá tu niekto zátku?“
Nemal.
„V jeho veku pôjde najskôr o mŕtvicu,“ usúdila slečna Somersová.
„Musíme zohnať lekára – ihneď!“ zavelila slečna Griffithová. Jej zvyčajná pohotovosť však zlyhala, lebo za celých šestnásť rokov, čo tu pracovala, ani raz nebolo treba volať lekára. Mala vlastného lekára, ale ten býval až na Streatham Hille. Kde je tu najbližší lekár?
Nevedel to nikto. Slečna Bellová schmatla telefónny zoznam a začala hľadať lekárov pod písmenom L. Nebol to však zoznam firiem a organizácií, lekári tu neboli automaticky uvedení za sebou ako taxislužby. Ktosi navrhol nemocnicu, ale ktorá by to mala byť? „Nemôže byť hocijaká,“ nástojila slečna Somersová, „ináč neprídu. Mala by patriť pod štátnu zdravotnú starostlivosť. V okolí nejaká musí byť.“
Ktosi navrhol volať 999, ale slečna Griffithová zhrozene namietla, že na políciu predsa telefonovať nebudú, je to nezmysel. Spoločenstvo vcelku rozumných žien žijúcich v krajine, kde sú zdravotnícke služby dostupné pre každého, prejavilo poľutovaniahodnú neznalosť správneho postupu v takomto prípade. Slečna Bellová začala hľadať pohotovosť pod písmenom P. Slečna Griffithová sa ozvala: „A čo jeho osobný lekár – nejakého musí mať.“ Ktosi odbehol po súkromný adresár. Slečna Griffithová nakoniec poverila poslíčka, aby šiel zohnať lekára – akéhokoľvek, kdekoľvek. V súkromnom adresári naostatok objavila sira Edwina Sandemana na Harley Street. Slečna Grosvenorová sa zvalila na stoličku a zakvílila hlasom, v ktorom bol mayfairský prízvuk oveľa menej zreteľný ako zvyčajne: „Uvarila som čaj ako inokedy – namojdušu – v čaji nemohlo byť nič škodlivé!“
„V čaji?“ Slečna Griffithová sa odmlčala s rukou na telefóne. „Prečo v čaji?“
„Vravel to on… pán Fortescue… Tvrdil, že to bolo v čaji…“
Ruka slečny Griffithovej zaváhala medzi Welbeckom a číslom 999. Slečna Bellová, mladá a plná optimizmu, vyhŕkla: „Mali by sme mu dať trochu horčice a vody – aspoň zatiaľ. Nenájde sa tu niekde horčica?“
Nenašla sa.
Keď sa o chvíľu nato stretol vo výťahu doktor Isaacs z Bethnal Greenu so sirom Edwinom Sandemanom, pred budovou zastavili dve sanitky. Telefón a poslíček urobili svoje.