BRATISLAVA 3. októbra 2017 (WBN/PR) – Jeho kariéru ovplyvnilo pätnásť rokov práce v televízii, kde sa podieľal na tvorbe obľúbených seriálov (Torn, The Little House, Undeniable a Silent Witness). Skúsenosti z televíznej brandže stoja aj za bestsellermi M.J.Arlidgea. Jeden musí z kola von, Na koho to slovo padne a Pekne spinkaj, bábika.
Teraz je tu štvrtá kniha, ďalší mrazivý triler Nelej olej na oheň. Ten pokračuje v línii napínavého čítania pre všetkých milovníkov dobrých detektívok.
Vyšetrovateľka Helen Graceová ešte v živote nevidela takú spúšť. Šesť požiarov za dvadsaťštyri hodín. Dvaja mŕtvi a veľa ranených. Akoby niekto chcel celé mesto zrovnať so zemou. Na mieste činu sa nájdu stopy podpaľačstva, zdá sa, že páchateľa musí poháňať priam zverská zlosť. Helen tuší, že svoje ciele si nevybral náhodne, ale že to bol vopred premyslený útok. Jeho neovládateľná túžba po ohni mení všetko na popol. Prečo však zaútočil na deti a ich matku? Čo ho k tomu viedlo? A kto bude nasledovať? Nad mestom sa vznáša strach, polícia napriek enormnému nasadeniu tápe v tme. V uliciach sa šíri dusná atmosféra nedôvery a podozrievania. K osudovému výbuchu stačí jediná iskra…
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:
Novinka Nelej olej na oheň je opäť mrazivé čítanie, ktoré budete s napätím hltať. Arlidge dokáže podať vzťahy nezvyčajným spôsobom, vytiahnuť von zvrátenosti, ktorých sme schopní a do toho zasadí sympatickú detektívku Helen Graceovú. Je drsný, miestami až brutálny, no vždy napínavý so zaujímavým námetom.
Začítajte sa do novinky Nelej olej na oheň:
1
Luke vyliezol z okna na rímsu, chytil sa plastového odkvapu a opatrne sa postavil. Odkvap zlovestne zaškrípal, akoby sa už-už chcel odtrhnúť; Luke si však nemohol dovoliť váhanie. Točila sa mu hlava a lapal dych, ale predovšetkým bol na smrť vydesený.
Zdvihol sa ľadový vietor a šklbal ľahkým bavlneným pyžamom, akoby to bol šarkan. Luke strácal cit v chodidlách, chlad studeného kameňa mu pomaly stúpal telom. Šestnásťročný chlapec si uvedomil, že musí konať, inak zomrie.
Pomaličky postupoval dopredu s očami upriamenými na rímsu. Autá a chodci vyzerali takí maličkí a nemilosrdná betónová cesta taká vzdialená. Výšky mu odjakživa nerobili dobre, v prvom okamihu pri pohľade z vyššie položeného miesta takmer skamenel. Najradšej by sa otočil a zaliezol naspäť do bytu. Stál však pevne. Nechcel veriť, nad čím práve uvažuje, no nemal na výber. Povolil zovretie, presunul sa na samý okraj rímsy a pripravoval sa na skok. V duchu odpočítaval. Tri, dva, jeden…
V poslednej chvíli stratil nervy a znova sa chytil. Chrbtom sa tlačil o železný okenný rám, zavrel oči, aby unikol blížiacej sa panike. Ak skočí, zomrie. Musí predsa existovať iný spôsob. Čo má robiť? Otočil sa k oknu a naposledy pozrel na hrôzostrašný výjav.
Podkrovná izba bola v plameňoch. Stalo sa to tak rýchlo, že si ani nestihol uvedomiť sled udalostí. Ľahol si ako zvyčajne, ale onedlho ho zobudil požiarny poplach. Vypotácal sa z postele, ospalý a zmätený mával rukami v márnej snahe rozohnať hustý dym v miestnosti. Nejako sa mu podarilo prejsť k dverám, no vzápätí si uvedomil, že je neskoro. Úzke schodisko bolo v plameňoch, ohnivé jazyky sa tisli cez poodchýlené dvere.
Vydesený tínedžer sledoval, ako sa celý jeho dovtedajší život mení na dym. Učebnice, futbalový dres, výkresy, plagáty zbožňovaného FC Southampton – všetko pohltili plamene. Teplota v miestnosti stúpala každú sekundu, pod stropom sa vytvoril hrozivý oblak vriaceho vzduchu.
Zabuchol okno, teplota na chvíľočku klesla, no iba na okamih. Onedlho sa vnútrajšok domu rozpáli, rozbije okná a výbuch ho sotí na ulicu. Nemá na výber. Musí byť odvážny. Spravil krok dopredu, vykríkol matkino meno a odrazil sa z rímsy.
2
Bola už takmer polnoc, na opustenom cintoríne kľučkovala pomedzi hroby osamotená postava. Jednoduché náhrobky s krížom kontrastovali s honosne prečačkanými rodinnými kryptami, zdobenými sochami a mramorovými tabuľami. Vetrom ošľahaní cherubíni a anjeli milosrdenstva pôsobili v mesačnom svite hrozivo a ako bez života. Helen Graceová pridala a pritiahla si šál ku krku. Dostala ho na Vianoce od kolegyne Brooksovej, a keď sa na nad cintorín zniesla tma a teplota padala pod nulu, bol to hotový dar z nebies.
Zem primrzla, Helen odbočila z hlavného chodníka, pod nohami jej praskala tráva. Zamierila doľava do najvzdialenejšieho kúta. Onedlho stála pred jednoduchým náhrobkom bez mena a dátumu, s nápisom Nezabudnem. Inak tam nebolo nič, čo by naznačovalo totožnosť, vek ani pohlavie nebožtíka. Tak to bolo správne, pretože na tom mieste odpočívala jej sestra Marianne.
Mnoho zločincov odíde bez povšimnutia. Niektorých narýchlo spopolnia a pozostatky odovzdajú vetru, akoby chceli čím skôr vymazať každučkú spomienku na ich existenciu. Iných pochovajú na väzenskom cintoríne pre nechcených, ale to by Helen v prípade sestry nikdy nedopustila. V istom zmysle sa cítila zodpovedná za jej smrť a nechcela ju nadobro opustiť.
Pri pohľade na jednoduchý hrob ju premkol pocit viny. Anonymný epitaf akoby prehováral priamo k nej – videla sestru, ako na ňu ukazuje prstom, že sa hanbí za vlastnú krv. Nebola to pravda, Helen napriek všetkému Marianne ľúbila, no sestrine zločiny boli také známe, že jednoducho musela byť pochovaná bez pompy, aby sa vyhlo nechutnému záujmu novinárov či pochopiteľnej zlosti pozostalých po obetiach. Takto ležala v anonymite, no ktovie, ako by to dopadlo, keby sa ľudia dozvedeli, že viacnásobná vrahyňa konečne našla pokoj.
Helen jediná prišla na pohreb a jediná tiež úprimne smútila. Mariannin syn sa stále neukázal, a keďže nikto iný o hrobe nevedel, zostávalo na nej, aby bojovala s burinou a uctila si sestrinu pamiatku. Helen sem chodievala raz či dva razy týždenne, podľa toho, ako mávala nočné a ako jej to umožnili hektické pracovné povinnosti. Zakaždým však prišla uprostred noci, aby ju nikto nemohol sledovať ani prekvapiť. Bola to bolestivá povinnosť a Helen netúžila po obecenstve.
Vymenila kvety v kamennej váze, naklonila sa a pobozkala náhrobný kameň. Potom povedala niekoľko slov, otočila sa a náhlila sa preč. Nemala problém prísť – nevyhýbala sa povinnostiam –, no dnes večer dul taký ľadový vietor, že ak by zostala ešte chvíľu, neskôr by určite pykala. Helen neznášala maródky – okrem toho na ne aj tak nemala čas – a navyše by už najradšej ležala doma. Preskočila zamknutú bránku a zamierila na parkovisko, opustené až na jej kawasaki.
Nasadla na motorku a zahľadela sa na mesto. Z Abbey Hillu bol vidieť celý Southampton, zakaždým jej to spravilo dobre, najmä v noci, keď mesto žiarilo a trblietalo sa plné nádeje a nočných pletiek.
Dnes večer nie. Zahľadela sa na mesto, ktoré už roky nazývala svojím domovom, a zadržala dych. Z kopca videla nie jeden, ani dva, ale hneď tri veľké požiare, zúrivé ohnivé jazyky olizovali nočnú oblohu.
Southampton vzbĺkol.
Milan Buno, literárny publicista