V prostredí firiem považujeme rozhodnutia bez dát za neprofesionálne, ak nie priamo hazardné. Od manažérov a analytikov očakávame, že každé rozhodnutie má svoj data-driven základ – či už ide o predaj, investície alebo optimalizáciu procesov.
Ak by obchodný riaditeľ na predstavenstve oznámil, že „má pocit“, že sa tržby budúci rok zdvojnásobia, asi by to patrilo medzi jeho posledné forecasty v tejto funkcii. Dôvera v dáta je v korporátnom svete nevyhnutná mena. Aj keď… jeden by možno zapochyboval, či práve korporátny svet je o dôveryhodných dátach.
V politike však akoby platila iná logika. Tam sa akceptuje, že pocity, názory a plytké záväzky nahrádzajú fakty. EÚ nedávno oznámila ambíciu znížiť emisie o 90 percent do roku 2040 – v čase, keď sa ukazuje, že cieľ Fit for 55 (-55 % do roku 2030) je pre mnohé členské štáty nedosiahnuteľný. A paradoxne, práve z týchto krajín počuť najhlasnejší politický optimizmus.
Nesplniteľný plán sa mení na nový
Ako dátový vedec v oblasti klimatickej zmeny sa v týchto dátach orientujem veľmi dobre. Mám v tom jasno, kde je EÚ naozaj vzorom a kde sa deje len politické divadlo, ktoré sa nedá obhájiť ani tou najoptimistickejšou pretvárkou.
Výkladnú skriňu Európskej zelenej dohody, plán Fit for 55, aktuálne plnia len štyri krajiny. S vysokou pravdepodobnosťou ho splní ďalších sedem (patrí tam aj Slovensko). Zvyšok (16) to nedá ani len na papieri. Práve ten zvyšok sa rozhodol tento nesplniteľný plán zmeniť novým.
Rýchlosť chôdze na chodníkoch: Smejeme sa z nezmyslu, alebo z vlastnej hlúposti? - KOMENTÁR
Ak nezvládame znížiť emisie o 55 percent k 2030, tak ich znížme o 90 percent k 2040. Aby som bol presný, v tom zvyšku nesúhlasilo len Poľsko a Belgicko sa vzdalo hlasovania. Naopak, napríklad Španielsko, ktoré s istotou na 95 percent nesplní cieľFit for 55a možno sa nepriblíži ani k 35 percentám v roku 2030, patrilo k najhlasnejším presadzovateľom nového klimatického záväzku EÚ.
Otázka znie: Na základe čoho? Ak by rovnaký prístup zvolila firma, zvyšovať svoje záväzky napriek tomu, že nezvláda tie súčasné, následný audit by skončil katastrofou. V politickej komunikácii sa to však vydáva za víziu, dokonca odhodlanie.
A zatiaľ čo EÚ chce v období 2025 až 2040 znížiť emisie o takmer 2700 Mt CO₂e, krajiny spoločenstva BRICS pridali za posledných päť rokov do atmosféry viac ako 3100 Mt CO₂e (2018–2024, bez anomálií 2020–2021). A ich emisie naďalej rastú. Dáva to logiku?
Dvojitý meter verejnosť často nezaujíma
Neprajníkom týchto informácií odkazujem, že emisie sa v atmosfére premiešavajú. Atmosfére je jedno, ktorá krajina má koľko obyvateľov. Teda skutočne záleží na tom, kto koľko prispieva. Zatiaľ sme nevymysleli iné zákony fyzikálno-chemických javov. V tomto garde krajiny BRICS zodpovedajú za 52 percent globálnych GHG emisií, zatiaľ čo EÚ len mierne pod šesť (EU/JRC/EDGAR v10/2025).
Zaujímavé je, že verejnosť tento dvojitý meter často prijíma. Možno preto, že v politike nehľadáme dôkazy, ale príbehy. Potrebujeme veriť, že niekto „niečo robí“. Dáta sa v takomto prostredí stávajú len dekoráciou. Citujú sa, keď sa hodia, a ignorujú, keď prekážajú.
V konečnom dôsledku tak možno nejde o rozpor medzi firmami a politikmi, ale o spoločenský paradox: v biznise odmeňujeme racionalitu, v politike emocionalitu. A možno práve preto sa klimatická politika EÚ čoraz viac podobá PR kampani. S ambicióznymi sloganmi, ktoré by v podnikateľskom svete neprešli ani prvým kolom due diligence.
Emisie potrebujeme znižovať, avšak rozumne – tak, aby sme mali zdroje na ich ďalšiu redukciu. Pretože ak si zničíme ekonomiku a budeme podporovať virtuálne „carbon kreditovanie“, nezostanú nám zdroje na reálne opatrenia. A ani na politické kampane tým, ktorí to takto rozhodli. Na záver si pomôžem otázkou z filmu Pelíšky: A komu tým prospejete? Komu?…
Pre istotu – môj postoj nemá nič spoločné s rétorikou našej vlády. Vychádza z hlbokého poznania domény a kritického myslenia. A práve preto sa nedokážem stotožniť s novým klimatickým záväzkom EÚ.
