Keď politici otvárajú nové cesty s úsmevom pred kamerami, vyzerá to ako veľký úspech. No za peknými fotkami sa skrýva problém: nové diaľnice a železnice sa stavajú pomaly aj preto, lebo ich brzdí byrokracia. Toto škodí všetkým – a platíme za to my, daňovníci.
Oslavuje sa ‚rekordný rok‘ v stavbe ciest, ale nové tendre na ďalšie diaľnice sa vlečú. Súťaže za miliardy eur, ktoré majú spojiť regióny a uľahčiť dopravu, blokujú námietky a odvolania. Výsledok? Stavbári čakajú roky, kým môžu začať stavať. A o nás občanoch, ktorí čakáme na výsledok ani nehovorím.
Toto nie je len náš problém. V mnohých krajinách sa verejné obstarávanie, ktoré má brániť korupcii, mení na prekážku. Firmy to vedia a hľadajú prácu inde – v zahraničí alebo v súkromnom sektore. Ale my, občania, ostávame v zápchach, ktoré mali tieto cesty vyriešiť.
Je to paradox: teraz sa chválime rekordnými dokončenými kilometrami, no budúce roky ich prinesú oveľa menej. Projekty sa naťahujú, lebo chýbajú povolenia alebo sa menia pravidlá. Politici sľubujú pokrok, ale ich plány viaznu v papieroch.
Mýto ako zelený Damoklov meč: Kto zaplatí za európske sny? - KOMENTÁR
Čo robiť? Potrebujeme jednoduchšie pravidlá a rýchlejšie tendre. Úrady by mali rozhodovať spravodlivo, nie byť nástrojom na zdržiavanie. Inšpirujme sa krajinami, kde cesty stavajú za mesiace, nie roky. Inak budú naše diaľnice len sľubmi na bilbordoch.
Tento problém nie je len o cestách. Ide o dôveru. Keď politici oslavujú staré úspechy namiesto budovania nových, ľudia prestávajú veriť systému. Stojíme na križovatke: buď sa pohneme vpred, alebo uviazneme v zápche, ktorú sme si sami vytvorili. Pravda je jasná – a je čas konať.
