Dominika, na čo ste v kútiku mysle trúfali, keď ste bezprostredne po skončení finále juniorských majstrovstiev sveta v Mexiku zostali na pódiu z celej šestice fitnesiek – finalistiek medzi poslednými tromi pretekárkami – budúcimi medailistkami týchto MS?
Keď sme tam zostali tri? Neviem celkom dobre a správne popísať tie pocity (krátka odmlka). V kútiku duše… Veľmi som chcela obhájiť minuloročný titul z Mongolska. Chcela som to opäť zažiť. Ale my sme všetky finalistky boli v Mexiku tak vyrovnané, že bolo ťažké vybrať medzi nami tú najlepšiu (smiech). Ale v momente, keď vyhlásili štvrtú v poradí, už som vedela, že mám medailu istú… Keď vyhlásili tretiu, bola som veľmi rada. Lebo po štvrtej Ukrajinke som dúfala, že za ňou hneď nebudem počuť svoje meno (smiech). Vedela som, že to už bude medaila. Už som bola veľmi šťastná. Ten pocit spokojnosti a nadšenia bol tam vo vnútri. Je to jednoducho v človeku. Túžba, aby sa to podarilo obhájiť… Odpadne tretia, a vy si veľmi prajete, aby to bol titul. Aby ste boli prvá! Už je to iba kúsok k titulu majsterky sveta.
Čo ste prežívali, keď ste pri dekorovaní najlepších zostali na pódiu už iba dve?
Keď sme zostali posledné dve na pódiu? To je taká zaujímavosť, či skôr kuriozita… Nová vicemajsterka sveta vo fitnes je dievčina z Estónska. Endla Vaherová. Je o rok staršia – a je to moja veľmi dobrá kamarátka. Poznáme sa už dlhšie. Navyše, môj tréner, pán Hečko, jej pomáha s formou, radí jej pri formovaní postavy. Tiež jej radí pri tréningu, na diaľku robí pre ňu tréningové plány. V momente, keď sme s Endlou zostali plece pri pleci, spontánne sme sa chytili za ruky – a obe sme boli veľmi šťastné (smiech). Vedeli sme, že nech to dopadne akokoľvek, titul juniorskej majsterky sveta vo fitnes zostane v našom tíme (smiech). Titul bude aj tak náš (smiech).
Takže obidve ste vlastne zverenky trénera Ľubomíra Hečka?
Áno, obe sme v jeho tíme.
Už v úvode tlačovej konferencie ste hovorili, že do dejiska šampionátu ste cestovali 36 hodín, posledných 300 km natlačené v taxíku, pričom jeho vodič nevedel, kam vás má vlastne odviesť…. Nebáli ste sa, že vinou opisovaného totálneho chaosu môžete prísť o špičkovú formu? Že vinou nezvládnutého transportu z hlavného mesta Mexika do Morelii vyjde vaša celoročná drina v posilňovni navnivoč?
Ani mi to nespomínajte (krátka odmlka). Cesta do dejiska majstrovstiev sveta bola utrpením a katastrofou, ktorú sme zažili na vlastnej koži. Tá cesta bola úplne vyčerpávajúca. Najviac ma trápilo… Voľná zostava na šampionáte… Musím povedať, že som ju išla veľmi dobre. Na konci sa mi jeden prvok nepodarilo zacvičiť úplne ideálne. Nebolo to vidno. Ale ja už pocitovo viem, že to nebolo stopercentné… Že tam boli ešte nejaké rezervy. A pokojne to mohol byť aj výsledok celkovej únavy a vyčerpania. Našťastie, moja športová forma aj napriek strastiplnej ceste vygradovala veľmi dobre. Tréner Hečko to zhodnotil pozitívne. S výsledkom bol spokojný. Aj rozhodcovia to ohodnotili veľmi dobre. Iba ja viem, že voľnú zostavu dokážem zacvičiť oveľa lepšie ako som ju vo finále zacvičila. A vzhľadom na to, čo sme všetci pred MS priamo v Mexiku zažili, bolo zázrakom, že som sa na pódiu dokázala tak perfektne sústrediť, že som na ňom dokázala tak obdivuhodne zabojovať. Išla som totálne na doraz, ale únava a vyčerpanosť tam boli. Mlela som z posledného (smiech).
Čo vás z tej strastiplnej cesty naviac vykoľajilo? Čo vám najviac vyrazilo dych?
Mne sa navyše na letisku v Mexiku v tom totálnom chaose stratil kufor! To ma úplne dostalo. Tam mnou vtedy lomcovali emócie každého druhu… Plač, únava, hnev, vyčerpanosť. Všetko dokopy…. Darmo som dobre hovorila anglicky, keď tam ľudia tento jazyk neovládali. Nikde som sa nemohla dohovoriť. Všetci okolo vedeli iba španielsky. Tak si pomáhali rukami, nohami… Namiesto autobusu, nás na letisku čakali taxíky. Také, do ktorých sa zmestí sedem – osem ľudí. My sme si vybojovali jeden. Fakt vybojovali! Lebo všetci, čo sme na MS prišli z Európy, sme mali rovnaké podmienky. Našou snahou bolo dostať sa čo najskôr do dejiska MS. Preto sme v taxíku aj s batožinou išli deviati! Tristo kilometrov! Navyše, vodič nevedel, kde nás má odviesť. Nepoznal cestu. Blúdil s nami. Možno aj sto – stopäťdesiat kilometrov! Radil sa. Zastavoval. Telefonoval. Nakoniec nás doviezol do jednej reštaurácie. Až neskôr sme zistili, že v nej bolo sídlo mexickej federácie kulturistiky, kde sme sa mali hlásiť. A to najhoršie nás iba čakalo… Zrazu stojíte na recepcii a neveríte vlastným ušiam. Recepčná vám oznámi, že dostanete iba dve izby pre osem ľudí. Hotel je plný, voľných izieb nieto! V prvej chvíli nevieme, čo robiť? Či máte plakať, smiať sa, preklínať, zúriť. Bola to úplná beznádej. Jednoducho, ak zažijete niečo takéto po tridsaťšesťhodinovej ceste, máte toho fakt dosť. Pre každého človeka je takáto zvesť šokom. Je to niečo, čo vás totálne ovalí (krátka odmlka). Taká skúsenosť vám totálne vyrazí dych. V tej chvíli totiž netušíte, či sa pred súťažou vôbec vyspíte, či si dáte aspoň sprchu, že sa niekde ako slušný človek umyjete…
Takže, čo vám príde na um, keď niekto vo vašej blízkosti vysloví názov krajiny starých Aztékov?
Mám byť úprimná? Budem veľmi rada, keď minimálne mesiac tú krajinu v mojej blízkosti nikto nespomenie. Ani náhodou (smiech). O Mexiku minimálne mesiac, ak nie aj viac, nechcem ani počuť! Viete, keď vás vezie touto neznámou a nebezpečnou krajinou vodič, ktorý sa s vami nevie dohovoriť, navyše, ktorý nepozná cestu, kam vás má vlastne zaviesť, prídu vám na um rôzne myšlienky. A nie vždy sú to iba príjemné úvahy… To mi môžete veriť. Najmä, keď v súvislosti s Mexikom sem – tam čítate aj o únosoch, o vojne medzi vládnymi vojskami a povstalcami či rebelmi. Darmo, počas tých tristo kilometrov sme si prežili svoje.
Ako je možné, že Medzinárodná federácia kulturistiky a fitnes IFBB pridelila svetový šampionát do takejto krajiny? Na základe toho, čo ste cestou do dejiska MS zažili, podali ste nejaký oficiálny protest? Sťažovali ste sa niekde, opísali ste svoje zážitky niekomu kompetentnému z IFBB?
Myslím si, že to nie sú otázky pre mňa (smiech). Ale tréneri nám hovorili, že všetky európske výpravy, ktoré cestovali na MS takým chaotickým spôsobom ako aj my, podali na IFBB oficiálnu sťažnosť. Dokonca aj prezident IFBB Rafael Santonja, ktorý je Španiel, čiže nemal problém dohovoriť sa s domácimi organizátormi, priznal, že v Mexiku vládol „big chaos“. Ubezpečil nás, že Mexiko tak skoro svetový šampionát v kulturistike a fitnes určite nedostane. Členské krajiny IFBB budú tento šampionát, no predovšetkým totálny chaos v jeho úvode, ešte na nejakých svojich stretnutiach a rokovaniach určite riešiť. To predsa nemôže zostať bez povšimnutia. Za ten zmätok musí niekto predsa niesť zodpovednosť.
Tréner Ľubomír Hečko prezradil, že ste v dejisku MS zažili aj veľmi veľké prekvapenie. Môžete prezradiť aké?
Čo bolo pre mňa osobne najväčším prekvapením? Radšej sa spýtajte jeho (smiech). Mne možno neuveríte! Tým prekvapením bol totiž mexicky vylepšený názov našej krajiny! V Mexiku nás evidovali pod názvom Eslovakia (krátka odmlka). Všade. Úplne všade. V hoteli. Pri slávnostnom nástupe. Pri prezentácii pretekárok. Kde sme sa pohli, tam sme boli Eslovakia. Preto nás organizátori v úvode presviedčali, že v zozname nikoho pod názvom Slovakia nemajú (krátka odmlka). Až keď som v hoteli doslova vyšklbla zoznam krajín recepčnej z ruky, lebo som tam videla svoje meno, sme zistili, že pre nich sme nie Slovakia, ale Eslovakia! To bol pre našu výpravu ďalší šok, ktorý sme v Mexiku zažili. No bolo toho neúrekom, čo nás počas pobytu v tejto krajine totálne dostávalo do kolien! Preto o Mexiku nechcem ani počuť. Ani náhodou (krátka odmlka). A myslím to naozaj veľmi vážne. Raz stačilo. Kolegovia z reprezentácie povedali, že do Mexika by už nešli ani na dovolenku…
strong>Dobre, stačilo kritiky na adresu organizátorov, ktorí svetový šampionát úplne nezvládli. Ale zaujímalo by nás, čo vás v tejto krajine, napriek všetkým problémom, prekvapilo pozitívne?
Pozitívne ma prekvapila vlastne celá tá atmosféra priamo v dejisku súťaží v Morelii. V hale a v jej okolí. Milo ma prekvapilo to, ako to zobrali obyčajní Mexičania. Ich nadšenie pre tento šport mi neuveriteľne pomohlo (krátka odmlka). Od začiatku totálny chaos sa zákonite preniesol aj do myšlienok. V hlave mi vibrovali všetky tie myšlienky typu: ´Budem vládať? Predám svoju formu? Som dobre prichystaná?´ V takom zmätku a vypätí duševných síl strácate úsudok. Nedokážete sa zhodnotiť objektívne…Neveríte si… A zrazu prídete do haly a vidíte to hľadisko. Krásne vysvietené javisko… Začnete vnímať super atmosféru. Na všetko vonku zabudnete. Postavíte sa na javisko, zaregistrujete svetlá, svetelné efekty, blesky fotoaparátov, prácu fotografov. A to všetko vás postupne dobije takou neskutočnou energiou, že začnete bojovať zo všetkých síl (krátka odmlka). Obyčajní Mexičania sa v tomto športe našli. Celé majstrovstvá sveta fantasticky povzbudzovali. Boli neskutočne dobré publikum. Veľmi dobrý fan klub v hľadisku. Povzbudzovali nie iba svojich pretekárov, ale všetkých, ktorí sa im páčili, ktorí ich niečím na pódiu zaujali. Všetko to správne a dobre gradovalo… Gratulovali nám, chodili za nami, fotografovali sa s nami. Oni za ten nezvládnutý šampionát nemohli. Oni do jeho zákulisia nevideli (krátka odmlka). Ich nefalšovaný záujem o nás ako o športovcov, ich temperamentné povzbudzovanie, to bola pre nás všetkých z Európy veľmi hojivá náplasť na všetko zlé, čo sme cestou do Mexika zažili. Diváci boli fakt skvelí.
Dominika, ktorá zo súperiek vám mohla prekaziť ambície obhájiť titul juniorskej majsterky sveta z Ulanbátaru 2013?
V našom športe tvorí výsledok prezentácie 50 percent postava a 50 percent voľná zostava. Akokoľvek by to dopadlo, bolo by to spravodlivé. Všetkých šesť finalistiek bolo výborných. Vedeli sme, že rozhodnúť môže medzi nami iba to, čo budú rozhodcovia preferovať. Čo sa im bude páčiť. Druhá v poradí bola čerstvá majsterka Európy, čiže Endla Vaherová z Estónska. Tretia bola Maďarka Nikoletta Szabóvá, mnohonásobná medailistka a šampiónka zo svetových súťaží vo fitnes detí, najnovšie víťazka Arnold Classic v Madride. To je najprestížnejšia európska pohárová súťaž v kulturistike a fitnes, ktorá má korene v USA. Štvrtá bola Ukrajinka Vdovyčenková. Ona síce ešte nepretekala na takomto veľkom podujatí. Takže nie je ešte v našom športe taká známa… Ale keď som ju videla na prezentácii, nebolo mi všetko jedno (krátka odmlka). Veľmi dobre stavaná dievčina. Pekná postava. Dokonca aj môj tréner Hečko ma upozorňoval, že svalovo je ešte lepšie stavaná ako ja. Preto som čakala, že moja obhajoba môže v Mexiku dopadnúť akokoľvek. V Morelii môžem byť aj neúspešná… Ale po tom všetkom, čo som pred súťažou prežila, som si povedala, že nech to dopadne akokoľvek, budem spokojná, keď budem vo finále. Keď budem v prvej šestici dievčat.
Kto vás k fitnes priviedol? Prečo práve fitnes? Kde ste s ním začínali?
Pochádzam z Liptovského Mikuláša. Predtým ako som ako 15-ročná začala s fitnes, som šesť rokov cvičila športovú gymnastiku. Ako športové gymnastky sme prišli do kontaktu s fitnes detí. Prvý raz som na nich štartovala v roku 2005, kedy som tento detský šampionát SR vyhrala. A pritom som ani dobre nevedela, čo je fitnes za šport. Voľnú zostavu sme mali nacvičenú z gymnastiky. Elegantný pohyb na pódiu tiež. Tak ma to zaujalo. Keď som mala pätnásť rokov. Vtedy som dosiahla svoj gymnastický vrchol. Ako pätnásťročná som sa nemala kam posunúť. A bola by škoda, keby som nevyužila tých šesť rokov tvrdého tréningu. Keby som nedokázala predať svoju gymnastickú prípravu. Tak som sa rozhodla, že sa dám práve na fitnes. Spoznala som trénera pána Hečka, ktorý mi v tomto športe ukázal cestu. A dodnes je mojim osobným trénerom. Navyše, je aj asistentom štátneho trénera Petra Meška.
Čím je pre vás fitnes ako športové odvetvie výnimočný a príťažlivý?
Fitnes nie je šport. Fitnes je životný štýl. Je to spôsob života (krátka odmlka). Prvé kontakty s ním neboli jednoduché, lebo fitnes detí bolo niečo úplne iné ako fitnes dorasteniek a junioriek. Bolo to pre mňa dosť zložité, keď som sa začala zoznamovať napríklad so silovým tréningom, s posilovaním, s prísnou diétou a striktným denným režimom. To bolo pre mňa, ako športovú gymnastku niečo úplne nové. Ďalším šokom bola strava. Disciplína okolo stravovania a pitného režimu. Lebo ja som predtým nemala ani potuchy o tom, z čoho sa má skladať strava, ako má vyzerať môj pitný režim, aké doplnky výživy mi pri mojom športe najviac pomôžu. Najdlhšie som bojovala s diétou. V tejto oblasti som mala veľké rezervy. Nedarilo sa mi plniť všetky pokyny trénera. Až keď som sa fitnes začala hlbšie venovať, tak som si uvedomila, že je to viac-menej životný štýl! To nie je taký šport, že idem, zatrénujem si, trochu sa ponaťahujem s činkami a skončila som. Fitnes je úväzok na 24 hodín! Každý deň musíš odrobiť tak, ako vyžaduje tréner. Fitnes je aj o tom, kedy ideš spať, kedy ráno vstaneš, čo počas dňa ješ, v ktorú hodinu ješ, fitnes je proste dôkladne a precízne nalinkovaný život. Je to šport, kde všetko musí fungovať. A presne týmto je podľa mňa výnimočný. Ak chcete mať v ňom veľké medzinárodné úspechy, musíte byť veľkým puntičkárom. Musíte byť veľmi disciplinovaným človekom, ktorý pre možný úspech dokáže urobiť všetko, čo treba. Fitnes je podľa mňa aj o veľkom odriekaní, o správnej hierarchii životných hodnôt, o správnej ceste životom (smiech).
Dominika, boli ste niekedy v takom stave, že ste mali veľmi veľkú chuť s tým všetkým prestať? Že ste chceli s fitnes ako s celoživotnou dobrovoľnou prísnou rehoľou skončiť?
Áno. A nie iba jeden raz (smiech). Vlastne ten prvý rok bol pre mňa taký oboznamovací. A do veľkej krízy som sa dostala aj v roku 2009. Dlho som sa totiž nevedela do toho dostať. Ako športovkyňa som si nevedela vybrať tie správne priority (krátka odmlka). Prechod k naozaj serióznemu fitnes tréningu a k fitnes životospráve bol pre mňa veľmi náročnou zmenou celého života. Pre mňa predovšetkým prísna diéta bola strašným utrpením. Tréner Hečko ma vtedy dokonca poslal z posilovne preč s tým, že ak mám takto trénovať, tak to nemá žiadny význam. Aby som si našla iný šport, keď nechcem poctivo robiť fitnes. Doslova ma z tréningu vyhnal… Nechcel so mnou strácať čas (krátka odmlka). Ale potom som sa zdravo nasrdila sama na seba, poriadne som sa zaťala a vrátila som sa k tréningu. K tvrdému tréningu. Navyše, veľmi mi pomohlo, že som pochopila, že fitnes nie je iba obyčajný šport. Je zaujímavé, že akonáhle som to začala brať ako môj životný štýl, pre ktorý som sa sama rozhodla, vtedy ma to začalo baviť. Veľmi baviť. Tie stavy, že už chcem prestať, som mala z toho dôvodu, že ja som svoju voľbu športu nebrala s láskou. Nebrala som to ako niečo, čo ma baví, ale ako moju povinnosť. Stále som si hovorila, že to musím robiť. A to bolo práve zle. Teraz je to inak. Fitnes beriem ako súčasť môjho života. Nerobím fitnes preto, že musím, ale preto, lebo chcem! A tento postoj by som poradila každému, kto sa chce fitnes seriózne venovať.
Keď ste vysvetľovali prestup od gymnastiky k fitnes, tvrdili ste, že ako športová gymnastka ste dosiahli športový vrchol. Čo vlastne vo vašom podaní bol ten súťažný vrchol v športovej gymnastike? Po akých úspechoch sa už podľa vás nedalo v kariére stúpať vyššie a ďalej?
Ako žiačka som bola majsterkou Slovenska v športovej gymnastike. Bola som tiež druhá na Slovensku. Vyhrala som celkovo hodnotenie celého seriálu Slovenského pohára v gymnastike dievčat. Všetko to boli pekné úspechy. Ale už vtedy som vedela, že to je môj súťažný strop. Ďalej to už nešlo. Necítila som nejaké signály, že by som sa ešte prvkovo mohla posunúť ďalej, že by som mohla ešte viac rozvinúť svoj talent. V Liptovskom Mikuláši sme nemali vhodné podmienky na športovú gymnastiku. Tie sú málokde na Slovensku. Navyše, v pätnástich rokoch gymnastky chodia na olympiádu (smiech). To je ich super strop. A kde som bola ja? Najlepšia na Slovensku… Navyše, v pätnástich rokoch je športová gymnastka už stará (krátka odmlka). Sama som cítila, že zostať pri gymnastike by bolo už iba prešľapovanie na mieste. Už som cítila, že na viac nemám, že sa už naozaj nemôžem výkonnostne posunúť ďalej.
Hovoríte, že v pätnástich rokoch chodia gymnastky na olympiádu… Vy ste nemali ambície pridať sa k ním a rozšíriť menoslov slovenských gymnastiek, ktoré štartovali na olympiáde?
Ale áno. Určité ambície tam boli. Ale na Slovensku sa nedali naplniť (krátka odmlka). Ja som začala s gymnastikou v ôsmich rokoch. Tie najlepšie gymnastky cvičia od troch rokov! Už v takom malom veku sa začína robiť profesionálna kariéra špičkovej športovej gymnastky. Takže ja som mala oproti ním päťročné manko, ktoré sa nedalo len tak jednoducho zmazať. Päť rokov je v športovej gymnastike veľmi veľa. Navyše, tie špičkové gymnastky – olympioničky cvičia denno – denne dvojfázové tréningy v profesionálne vybavených telocvičniach, o ktorých sa nám na Slovensku môže iba snívať (krátka odmlka). Na celom Slovensku nie sú na kvalitnú prípravu špičkových gymnastiek vôbec vytvorené podmienky, nie to ešte u nás v Liptovskom Mikuláši… Preto som sa už ako pätnásťročná rozhodla pre fitnes, a myslím si, že som urobila veľmi dobre (smiech). V ňom som sa postupne aj vďaka veľkej podpore a pochopeniu mojich rodičov a trpezlivosti trénera pána Hečka úplne našla.
Pripravil Štefan Žilka