Čo to bolo retribučné súdnictvo?
Retribučné, ale tiež mimoriadne alebo revolučné súdnictvo, je súčasťou povojnových európskych dejín. Bolo konštruované víťaznými veľmocami druhej svetovej vojny. Jeho podstatou bolo postihovanie tých trestných činov, ktoré neboli trestnými v čase svojho spáchania (retributio – z lat. odplata). Bez tohto princípu by neboli postihnuteľné viaceré zločiny spáchané hlavnými vojnovými vinníkmi – nacistami, ktoré boli v čase svojho spáchania „v súlade so zákonom“.
Čo bolo právnym základom retribučného súdnictva na Slovensko?
Právnym základom retribučného súdnictva, u nás nazývaného najmä ako „ľudové“, boli nariadenia SNR, najmä dekrét č. 33/45. (V Čechách to boli dekréty prezidenta Beneša). Jeho špecifikom vo vzťahu k Slovákom bolo, že kriminalizovalo akúkoľvek politickú činnosť smerujúcu k slovenskej autonómii a samostatnosti, ako i angažovanie sa v orgánoch 1. SR (1939 – 1945). Politici, dôstojníci, generáli i kultúrni funkcionári 1. SR boli tak súdení z absurdnej pozície ľudí, ktorí mali v rokoch 1939 – 1945 myslieť, hovoriť a konať tak, akoby boli občanmi Československa. Ďalším špecifikom retribučného súdnictva bola tiež významná úloha iných než súdnych orgánov v priebehu jednotlivých procesov. Symbolom 1. SR a jej úspešnej existencie bol práve J. Tiso. Boli akoby tŕňom v oku (staro)nového čsl. prezidenta Beneša, keďže vyvrátili jeho „vedecké“ teórie o jednotnom čsl. národe a neschopnosti samostatnej existencie Slovenska. Ešte v exile vyslovil Beneš známu vetu „Tiso musí viset“. Trest smrti pre Tisa (i ďalších slovenských štátnikov) oficiálne žiadal od Stalina ešte v decembri 1943, no reálna možnosť jeho presadenia sa mu naskytla až po vojne.
Kedy začal proces s Tisom?
V októbri 1945 bol Tiso, spolu s ďalšími bývalými predstaviteľmi 1. SR, americkými úradmi deportovaný z Nemecka do ČSR a neskôr postavený pred Národný súd – najvyšší stupeň retribučného súdnictva. Samotný súd sa začal 2. decembra 1946 v Bratislave v Justičnom paláci a skončil sa 19. marca 1947. Z hľadiska svojho rozsahu bol dovtedy najväčším na Slovensku. Obžaloba mala 213 strán, rozsudok 233 strán a celý spisový materiál vážil až 700 kg. Rozsudok smrti povrazom bol vynesený 15. apríla 1947 a vykonaný 18. apríla 1947 v skorých ranných hodinách.
V októbri 1945 bol Tiso, spolu s ďalšími bývalými predstaviteľmi 1. SR, americkými úradmi deportovaný z Nemecka do ČSR a neskôr postavený pred Národný súd – najvyšší stupeň retribučného súdnictva. Samotný súd sa začal 2. decembra 1946 v Bratislave v Justičnom paláci a skončil sa 19. marca 1947.Martin Lacko
Za čo bol Tiso súdený, čo sa mu kládlo za vinu?
Bývalý prezident bol súdený spolu s dvoma ministrami – A. Machom a F. Ďurčanským (v neprítomnosti) predovšetkým na základe paragrafov „domácej zrady“ a „zrady na povstaní“, pre ktoré bola sadzba trestu smrti, resp. 30 rokov väzenia. (Mach dostal 30 rokov, Ďurčanský trest smrti v neprítomnosti). Najväčšiu časť obžaloby, až približne jednu tretinu, tvoria obvinenia z „rozbíjania ČSR“. Veľký priestor mali obvinenia z napomáhania vojnovému úsiliu Nemecka a zavedenia „totalitného“ režimu. Tiso – a HSĽS – boli postavení do pozície hlavných rozbíjačov Československa, hoci aj niektorým členom súdu bolo už vtedy zrejmé, že ČSR potreboval zlikvidovať najmä Hitler a Horthy. Ešte absurdnejšie súdiť Tisa za „zradu na povstaní“ – t.j. vychádzať z premisy, že ako najvyšší štátny predstaviteľ 1. SR bol automaticky povinný zapojiť sa do vojensko-politickej akcie, ktorej oficiálnym politickým cieľom bol protinemecký odboj a obnovenie Československa. Naopak, obvinenia z realizácie protižidovskej politiky, tvorili v obžalobnom spise len mizivú časť.
Bol Tisov súd nezávislý, alebo išlo skôr o politický proces?
Predseda súdu Igor Daxner sa o zdanie nestrannosti ani nepokúšal. U neho možno hovoriť nielen o zaujatosti, ale priam nenávisti voči Tisovi. Netajil sa ani výsledkom procesu. Už v januári 1947 súkromne vyhlásil, že len na základe doterajších výpovedí má Tiso „štyrikrát zaistený povraz“. Manipulatívnym prístupom sa vyznačoval aj žalobca Anton Rašla, známy svojim surovým postupom voči súdeným odporcom komunistického režimu v neskoršom období, či iní členovia senátu. Ako nestranní doboví pozorovatelia, tak aj viacerí dnešní historici pokladajú Tisov proces za proces politický, kde skôr než o objektívne posúdenie skutkov obžalovaných a o dosiahnutie spravodlivosti šlo o akt pomsty. Ba s istou nadsázkou ho možno označiť za výsmech. A to ako zo strany súdnej moci, tak aj zo strany samotného obvineného, ktorý – hoci bol najvyšším štátnym i straníckym predstaviteľom 1. SR – celý čas vypovedal v duchu „o ničom som nevedel a na nič sa nepamätám“.
V čom spočíva podľa Vás – jednou vetou – podstata Tisovho procesu?
V osobe Jozefa Tisu bola súdená predovšetkým „bezočivosť“ Slovákov, že sa opovážili mať svoj vlastný štát, jeho antikomunizmus a takisto antikomunizmus Slovákov – presnejšie výsledky volieb v roku 1946.
Tiso bol súdený predovšetkým na základe paragrafov „domácej zrady“ a „zrady na povstaní“, pre ktoré bola sadzba trestu smrti, resp. 30 rokov väzenia. Najväčšiu časť obžaloby, až približne jednu tretinu, tvoria obvinenia z „rozbíjania ČSR“.Martin Lacko
Bol podľa Vás výsledok procesu daný už vopred?
Osobne som presvedčený o tom bolo rozhodnuté už vopred. Hralo len o to, či bude udelená milosť alebo nie.
Je dnes vhodná atmosféra pre objektívne hodnotenie sporných osobností slovenských dejín 20. storočia?
Krátko po roku 1990 bola, ale dnes už nie je. Žijeme totiž v období politickej korektnosti. Jej súčasťou je aj nadávanie na obdobie prvej slovenskej štátnosti a strach z mediálnej škandalizácie. Medzi historikmi je to preto dnes skoro podobné ako za socializmu, prevláda autocenzúra. Ak aj niekto má iný názor ako je ten „oficiálny“, nechá si ho radšej pre seba. Už len preto, aby sa nestal terčom útokov zo strany „vševediacich“ liberálnych médií.
