O tom, že pripravujete sólový album sa hovorilo ešte v júni 2011 – ako to s ním momentálne vyzerá?
V podstate sa o tom začalo hovoriť ešte omnoho skôr. Pôvodne som mal ambíciu, že by som sa mal definovať nejakým albumom, keďže som sa vždy podieľal na nahrávkach niekoho iného. Od roku 1992 vzniklo mnoho nápadov, ale žiaden z nich nie je podľa mňa taký, kvôli ktorému by som musel za každú cenu vydávať album. Vždy som si povedal, že počkám a urobím to neskôr. Pripravovanú platňu by som v podstate mohol nazvať „best of“ a aktívne na nej pracujem tým, že kompletizujem spracovaný materiál.
Aktívne hrám, aktívne spievam, aktívne sa venujem hudbe, stretávam sa s muzikantmi a to je tá naozajstná realita. Šoubiznis je iba slovo, hudba je o tom stretávať sa s kolegami na akciách, festivaloch a koncertoch. Reálny život hudobníka sa nehodnotí podľa toho, koľko platní predal. Dôležité je, aby ma to nikdy neprestalo baviť a aby to bolo pre mňa poslaním. Hudba je poslanie, nie remeslo. Kto sa uchýli k takému niečomu, zabíja hudbu v sebe. Teší ma, že mám stále možnosť tvoriť a ak teraz niečo vydám, nechcel by som to spraviť narýchlo. Mám presnú predstavu, ktoré veci by som tam chcel, ale všetko má svoj čas.
Plánujete tento rok aj samostatné turné?
Chcel by som urobiť kapelu Vianočné trombóny, ktoré súvisia s Pištom Lakatošom a seriálom Lokal TV, a s týmto projektom vyraziť na turné po letných festivaloch. Podľa mňa ide o nový druh divadelno-animovano-hudobného diela, ktoré by som pokojne nazval aj ďalším druhom pop-artu.
Nedávno ste skomponovali hudbu pre Dejvické divadlo k hre Ucpanej systém. Z projektu s Vianočnými trombónmi náhodou divadelná hra nevznikne?
Počítame s tým, že možno vznikne filmová verzia, ale nechcem príliš predbiehať. Mojim snom je robiť filmovú hudbu. Verím tomu, že sa v dohľadnej dobe na niečom dohodneme s Jakubom Kronerom. Divadlo je pre mňa miesto, kde si oddýchnem od hudby, no i v tomto prípade je to o vzťahoch. S hercami na javisku je to ako s hudobníkmi – až na pódiu sa ukáže, do akej miery je kto schopný „uletieť“ a kto sa tam bude trápiť.
Ste známy svojím moderným prístupom k hudbe – čo preferencia formátu? Ste skôr za digitál alebo analóg?
Určite budem radšej za CD, ale za také, ktoré by už nikto nikdy nevyhodil. S najväčšou pravdepodobnosťou by som si zvolil podobnú cestu ako Richard Müller, a teda vinyl. Hlavné je, aby to stálo za to. Nie je to o tom, že by som sa chcel silou mocou odlišovať od iných, ale preto, že chcem za sebou niečo zanechať. Hudba je totižto silná odkazová schránka a ak človek na album nenahrá hovadiny, ľudia si to vypočujú s pochopením. Je to podobné ako s kreslenými seriálmi – ak je niekto animovaný, už je to navždy. Dalo by sa to považovať za takú modernú verziu večného života. (smiech) Aby som sa ale vrátil k formátu, osobne mi strašne dobre robia platne a kazety. Ich šum je nenahraditeľný, no bohužiaľ sme si v súčasnosti až príliš zvykli na zvuk, ktorý je až nereálne čistý. Sám som v období, kedy všetky svoje nástroje tlačím do analógovej podoby. Klavír sa nikdy nedá nahradiť syntetizátorom, a to platí aj pre Hammond či harfu. Ak však človek vie, ako majú tieto nástroje znieť, dokáže si ich do istej miery nasimulovať.
Aký máte názor na digitálnu distribúciu?
Je to jedna z ciest – hudba sa šíri naozaj zaujímavými kanálmi. Ak viete, čo chcete počuť, nájdete to kdekoľvek. Pamätám sa, ako som zháňal nahrávky od DJov, ktorým sa musel pomaly klaňať, aby som od nich niečo dostal. Na druhú stranu som aspoň vedel, aká obrovská môže byť túžba niečo počuť. iTunes a podobné záležitosti vítam s nadšením. Podobné systémy by však nemali byť prvoradou motiváciou pre hudobníkov, ktorí si povedia, že budú robiť skladby, ktoré si za 50 centov stiahne obrovské množstvo ľudí.
Považujete sa za audiofila?
Nič nenahradí gramofón a kazetu. Hudba, či už kvalitná alebo nekvalitná, môže byť prehrávaná aj na nekvalitných aparátoch. Kvalita pre mňa znamená to, aby boli zachytené výšky, stredy a basy, a aby som skladby nemusel počúvať príliš nahlas, pretože to škodí ušiam. Myslím, že my muzikanti sa skôr snažíme priblížiť audiofílii prostredníctvom nástrojov. Mám rád kvalitne prehrávanú hudbu, ale ak ide moja obľúbená pieseň z tranzistora v potravinách, tak sa poteším. Priznám sa však, že si potrpím na špičkové subwoofery.
Nie každý vie, že máte prsty aj v Hafnerovej Dúbravke – ako k tejto spolupráci došlo?
Je to človek, ktorý si robí veci tak, ako chce. Mám rád jeho humor a schopnosti, a to, že je svojím spôsobom fanatik. Mám rád fanatikov. Sú to ľudia, ktorí mi vždy budú blízki, pretože ak je niekto v niečom strašne „zažratý“ a miluje to, čo robí – tak viem, že pre to musel obetovať veľa času. Hafner je toho príkladom. Iniciatíva vyšla z jeho strany a keďže mám rád spôsob, akým rozmýšľa, tak som do toho išiel. Aj on však starne, rovnako ako my všetci, takže čakáme na to, že sa v budúcnosti možno stretneme aj na nejakom kultivovanejšom projekte. Tým však nechcem povedať, že by Moderný spevák nestál za to – je to výborný počin. Teším sa z toho, že to prežilo a nehanbím sa za nič.
V podobných žánrových rovinách sa pohybujete doteraz. Hip-hop a rap vám teda imponujú?
Rap je fenomén umožňujúci hovoriť ľuďom, ktorí nenašli odvahu svoje myšlienky zaspievať. Osobne sa mi veľmi páči Vec, pretože súhlasím s tým, čo hovorí a akým spôsobom to hovorí. S nástrojmi a umelcami je to podobné ako s autami – ak majú charakter, tak si ho zachovajú aj niekoľko desaťročí.
Ktoré autá majú podľa vás charakter?
Na to, že ho majú som prišiel až postupom času. Keď som bol malý, tak som sa snažil kresliť autám tváre. Potom som si však všimol, že majú aj charakter. V súčasnosti je pre mňa takýmto autom Subaru. Keď sa naň pozriem, tak mám pocit, že si jeho tvorcovia dali záležať na každom detaile. Technika, interiérový dizajn, celkový dojem – to je všetko, čo autu dodáva jeho dušu.
Spájate vašu záľubu v autách aj s hudbou?
Hudbu v aute počúvam rád, ale tiež platí, že nesmie byť nahlas. Pri cestách do a z Bratislavy aktuálne dookola prehrávam amerického klaviristu Davea Grusina. Obľubujem však aj drum ‘n‘ bass, dubstep – také tie moderné žánre, ktoré vznikajú tak, ako keby niekto spomalil platňu alebo zrýchlil sequencer.
Keď sme pri žánrových presahoch, onedlho sa predstavíte sa aj na festivale Viva Musica!…
Tam pripravujem program zložený z mojich vlastných skladieb, ktoré by som rád predviedol s niekoľkými hosťami. Dalo by sa to prirovnať k one-man šou pri klavíri, v ktorej chcem predstaviť to ako vnímam hudbu, ako improvizujem, poprípade ako som tvoril niektoré z mojich skladieb. Mnohé z piesní, ktoré som zložil, si pritom už nepamätám. Ony vzniknú a ja ich nechám tak. Niektorí ľudia sa svojimi dielami obkolesujú a majú pocit, že je to potrebné. Malo by to však byť presne naopak. Skladby prichádzajú ako sequencer – zahrám ich a zabudnem. Zmyslom života dobrého muzikanta je podľa mňa zložiť aspoň jednu dobrú skladbu, o ktorej si ľudia povedia, že im pomohla.
Myslíte, že ste to už naplnili?
Neviem. Dúfam, že nie. Čaká ma ešte veľa osobnej práce a dlhé roky žitia s hudbou. Pre tento moment však viem, že som účastníkom takého plánu v hudbe, z ktorého už necúvnem a nebudem nútený robiť nejakých porotcov, aby som získal prehľad o tom, čo je v muzike naozaj dobré. Hudba hlavne nie je súťaž – je možnosť vyjadriť sa.
Znamená to, že máte k speváckym súťažiam odmeraný postoj?
Existuje spevák a potom ďalší spevák a ďalší… Ak chce niekto súdiť, mal by sa tiež postaviť a predviesť, čo dokáže. Vtedy je hneď jasné, kto ťahá za kratší koniec, a to bez akéhokoľvek súdenia. Spievanie je podľa mňa veľmi intímna vec, ktorá slúži najmä pre osobné účely. Samozrejme sú spevácke hviezdy, ktoré to berú len ako povolanie, ale to tak nikdy nesmie dopadnúť. Hudba je poslaním a ak by všetci hrali rovnako, tak by nám mohli stačiť aj rovnaké autá, rovnaké stoličky, rovnaké všetko… Práve odlišnosť je to, čo je na tom pekné. Riešiť odlišnosti a zdôvodniť to hľadaním lepšieho nemá zmysel. Neustále doučovanie sa nových vecí je predsa nádherné, dokonalosť však objavíme až keď sa pozrieme späť. Chcem žiť tak, aby som jedného dňa nemal výčitky, prečo som niečo nespravil alebo naopak spravil.
V jednom rozhovore ste označili hudbu za svoju celoživotnú lásku. Kto je potom vašou celoživotnou milenkou?
Milenkou je klavír. O hudbe však nechcem priveľa rozprávať, keďže mám pocit akoby som jej krivdil každým slovom, v ktorom sa ju snažím popísať. Je to niečo tak pekné a neopísateľné, že slová nie sú na mieste. V tom práve tkvie zručnosť muzikanta – pamätať si to, čo cez neho prešlo a nejakým spôsobom to zachytiť. Hudbu si však netreba privlastňovať – tvoriť áno, ale neprivlastňovať. Týmto vyzývam všetkých mladých ľudí, nech tvoria. Nemusia to byť iba piesne, dôležité je, že rozvíjajú svoju kreativitu.
Venujete sa meditácii – čo iné oblasti týkajúce sa východných filozofií?
Rešpektujem múdrosť, ktorá je v Biblii a vo všetkých svätých knihách tohto sveta. Nám hudobníkom sa však stále zdajú niektoré veci nepochopiteľné, a tak musíme Boha hľadať po celý náš život. Základom akejkoľvek filozofie však je láska – láska k životu a tomu, ako budeme prežívať dni, ktoré nám boli dané. Osobne mám rád ako východné, tak i západné filozofie. Dôležité je, že by mali šíriť dobro a harmóniu, aby sme sa tu medzi sebou nepozabíjali. Duchovný svet je dôležitý pre každého a každý by si ho mal strážiť a nikdy ho nevymeniť, nepredať alebo nezahodiť. Prichádza doba, kedy budeme duchovno v našich životoch potrebovať, a preto by sme naň nemali zabúdať.
