Európsky škrečok, dudok poľný či ropucha zelená – aj takéto ohrozené druhy si našli svoj domov na netradičnom mieste. Viedenský centrálny cintorín, ktorý je druhým najväčším svojho druhu v Európe, sa stal živou ukážkou toho, ako môžu mestské cintoríny prispievať k záchrane biodiverzity. Vedci tu doteraz zaznamenali viac než 240 druhov rastlín a živočíchov a ich počet naďalej rastie.
Tiché biotopy uprostred metropoly
Rozprestierajúci sa na ploche 2,4 km², Viedenský centrálny cintorín je známy ako miesto posledného odpočinku mnohých slávnych osobností – od Beethovena, Schuberta a Brahmsa až po herečku a vynálezkyňu Hedy Lamarr či speváka Falca. Dnes sa však toto miesto spomienky mení aj na dôležitý ekologický priestor.
Zatiaľ čo urbanizácia a intenzívne poľnohospodárstvo vytláčajú divokú zver z okrajov miest, cintoríny zostávajú relatívne nedotknuté. Práve to z nich robí ideálne ostrovy prírody uprostred betónu. Sú tiché, málo rušené a ich údržba – ak je premyslená – môže podporovať rozmanité formy života.
Škrečky medzi hrobmi
Jedným z najzaujímavejších obyvateľov viedenského cintorína je európsky škrečok. Kedysi bol považovaný za škodcu, dnes je zaradený medzi kriticky ohrozené druhy. Jeho populácia v Európe klesá tak dramaticky, že podľa odhadov by mohol do roku 2050 úplne vyhynúť.
Na cintoríne sa mu však darí. Na jeho severnej strane majú škrečky nory a dostatok potravy. Návštevníci ich s obľubou pozorujú a niektorí im dokonca nechávajú jedlo. V zime, keď je prirodzenej potravy málo, si škrečky pomáhajú voskom zo sviečok – bohatým na olej.

5 prekvapivých adaptácií prírody na ľudskú stopu
Od škrečkov k dudkom: Bohatstvo druhov
Viedenský cintorín je domovom aj ďalších vzácnych alebo lokálne ohrozených druhov. Patria sem napríklad:
- Dudok poľný (Upupa epops) – v Európe bežný, no v niektorých regiónoch mizne kvôli úbytku hniezdnych biotopov.
- Ropucha zelená (Bufotes viridis) – chránená smernicou EÚ o biotopoch.
- Sysľovité hlodavce a netopiere, ktoré využívajú staré stromy či dutiny.
- Tesák alpský (Lucanus cervus) – chrobák patriaci medzi najväčšie v Európe.
Toto všetko je výsledkom premyslenej práce vedcov, záhradníkov a dobrovoľníkov. Výskumník Thomas Filek z Univerzity prírodných zdrojov a biologických vied vo Viedni tu od roku 2021 realizuje projekt Biodiverzita na cintoríne (Biodiversität am Friedhof), do ktorého sa zapájajú aj občianski vedci.
Ako sa cintorín mení na ekosystém
Prvým impulzom k premene bola iniciatíva záhradného architekta Floriana Ivaniča, ktorý v roku 2011 premenil časť nevyužívaného cintorína na prírodnú záhradu. Bez pesticídov, bez nadmerného kosenia, s ponechaním odumretého dreva, jazierkami a mikrobiotopmi. Práve tu vznikol základ pre nové chápanie cintorínov ako ekologických zón.
Dnes sa na cintoríne:
- nekosí celoplošne, aby sa podporili prirodzené cykly rastlín, hmyzu a vtákov,
- inštalujú vtáčie búdky a kŕmidlá,
- vysievajú pôvodné lúčne druhy,
- zakladajú hromady dreva a skalky, ktoré slúžia ako úkryt pre plazy, hmyz či drobných cicavcov.
Cintoríny ako kľúč k ochrane prírody v mestách
Podľa odborníkov sú cintoríny v mestách jedinečné – spájajú kultúrny, duchovný a ekologický význam. V prehľade biodiverzity cintorínov z roku 2019 sa na cintorínoch po celom svete našlo viac ako 140 chránených druhov – od orchideí na tureckých cintorínoch až po stepnú vegetáciu v Eurázii.
Mestský ekológ Ingo Kowarik nazýva cintoríny „mozaikou biotopov“. Náhrobné kamene či múry môžu nahrádzať skaly, jaskyne či útesy. A trávnaté plochy či staré stromy fungujú ako náhradné lesy alebo lúky. To všetko bez nutnosti zásadných investícií.
Čo môžeme urobiť u nás?
Filek hovorí, že opatrenia, ktoré zaviedli vo Viedni, nie sú nedosiahnuteľné: „Nie je to o veľkých zmenách. Ide o pochopenie toho, že aj za hrobmi môže žiť príroda.“ Ak by sa podobné princípy začali uplatňovať aj na slovenských cintorínoch – najmä vo väčších mestách –, mohli by vzniknúť nové ostrovy života v prostredí, ktoré ho postupne stráca.
Viedenský centrálny cintorín dokazuje, že aj miesto smrti môže byť priestorom pre život. Namiesto sterilnej údržby a betónu ponúka návštevníkom možnosť vidieť divokú zver, počuť spev vtákov a vnímať cykly prírody. V čase, keď príroda čelí čoraz väčšiemu tlaku, môže byť práve takýto cintorín inšpiráciou – pre mestá, vedcov aj každého z nás.