V meste Växjö na juhu Švédska jazdia autobusy na zemiakové šupky, na vykurovanie sa používajú lišajníky a šišky a jeho obyvatelia poctivo recyklujú všetok odpad. Mesto ležiace medzi jazerami a borovicovými lesmi presadzuje ekologickú dopravu a úspory energie do takej miery, že si nárokuje na označenie „najzelenšie mesto Európy“.
„Začali sme veľmi skoro. Naši politici si ešte v 60. rokoch uvedomili, že ak sa má mesto rozvíjať, jeho jazerá, ktoré boli znečistené plátenníckym priemyslom v 18. storočí a rozmachom mesta, musia byť vyčistené,“ uviedol miestny úradník Henrik Johansson. Práve obnova znečistenej vody v jazere Trummen sa stala katalyzátorom, ktorý urýchlil ďalšie environmentálne projekty.
„Bola to očividná zmena a zostala v mysliach obyvateľov. Ukázala, že ak niečo skutočne chcete urobiť a nastavíte na to svoju myseľ, tak uspejete,“ dodal poradca pre životné prostredie.
Na začiatku 90. rokov, ešte pred tým, ako sa slovné spojenie „globálne otepľovanie“ začalo objavovať na titulkách novín, mesto oznámilo svoj plán úplne sa vzdať fosílnych palív do roku 2030 a najneskôr do 20 rokov znížiť emisie oxidu uhličitého o polovicu. Okrem toho sa miestni farmári začali zameriavať na organickú výrobu, znížila sa spotreba papiera a obyvatelia začali viac využívať mestskú hromadnú dopravu a bicykle.
Dnes sa emisie oxidu uhličitého v meste Växjö skutočne znížili takmer o polovicu v porovnaní s rokom 1993. Hodnoty sú pri 2,7 tonách na osobu jedny z najnižších v Európe a asi o polovicu nižšie ako vo zvyšných švédskych mestách.
Energia z lišajníkov a konárov
V 70. rokoch mesto začalo nahrádzať pevné a olejové palivá biomasou. Najprv zaviedlo spoločný centrálny ohrev vody a vykurovania, na ktorý sa využíva odpad z lesného priemyslu. Ten pozostáva zo zmesi vetvičiek, lišajníkov a kôry. „Je to stopercentne obnoviteľná energia. Švédske lesy toho stále produkujú viac, než odtiaľ berieme. Popol dávame naspäť do lesov, aby sme ich pohnojili,“ vysvetlil riaditeľ špeciálnej elektrárne Björn Wolgast. Elektráreň tak zásobí teplom a ohriatou vodou až 90% domácností, okrem toho pokrýva aj 40% spotreby elektriny. Vďaka sérii filtrov je dopad elektrárne na životné prostredie takmer zanedbateľný – dosahuje len päť percent povoleného národného limitu.
Keď mesto otvorilo skládku organického odpadu, až dve tretiny domácností začali dobrovoľne spolupracovať. Odmenou im boli nižšie poplatky za odvoz odpadu a veci sa pohli až tak, že dnes všetky mestské autobusy môžu jazdiť na bionaftu vyrábanú zo zhnitých zvyškov potravín.
Pred desiatimi rokmi sa do mesta Växjö presťahoval aj 39-ročný Američan Ryan Provencher, ktorý sa rýchlo prispôsobil ekologickému prístupu. „Recyklujeme tu skoro všetko. Auto používame len asi dvakrát týždenne, do práce idem buď na bicykli alebo behám,“ vysvetlil Američan. S manželkou a tromi deťmi bývajú v dome, ktorý vďaka solárnym panelom a ďalším šetrným zariadeniam vyrába viac energie ako jej spotrebuje. V porovnaní s mestom Waco, kde žijú jeho rodičia, ide o obrovskú zmenu. „Benzín je tam taký lacný, že nikto o tom, že si nesadne za volant, ani nepremýšľa,“ hovorí Provencher.
Práve využívanie automobilov je jedným z mála negatív, ktoré poškodzuje povesť švédskeho mesta. Až 60% obyvateľov sa áut odmieta vzdať a to sťažuje ambíciu mesta stať sa neutrálnym v oblasti produkcie oxidu uhličitého a zbaviť sa závislosti na fosílnej energii na sto percent. „Sme závislí od celoštátnej zmeny, od automobiliek a energetických spoločností, ktoré musia sprístupniť aj iné alternatívy. Nemôžeme ľudí donútiť, aby sa vzdali áut. Snažíme sa však zatraktívniť používanie bicyklov alebo autobusov a sťažujeme prepravu autom na kratšie vzdialenosti. Je celkom jednoduché robiť rýchle vylepšenia – čerpacie stanice už miešajú biomasy na bežné pohonné látky, takže každý môže začať znižovať emisie oxidu uhličitého. Do roku 2030 by sme mohli byť aspoň na 80 percentách. A to by nebolo vôbec zlé,“ dodal Johannson.
www.thelocal.se
