Vaša tvorba je charakteristická využívaním plastov, v tomto prípade ide o umelý kameň Corian. Je to váš najobľúbenejší materiál?
Som dizajnérom už 25 rokov a od začiatku milujem prácu s plastom. Má to dva dôvody. Po prvé, plast je neuveriteľne tvárny – modelujem z neho tvary, ktoré by som z iného materiálu nikdy nevytvoril. Druhým dôvodom je jeho cena – je ľahko dostupný, takže ani výrobky z neho nie sú drahé, a preto sú pre každého.
Umelé materiály však v súčasnosti nie sú veľmi in a prírodné nepoužívate takmer vôbec.
Ako sa to vezme. V posledných rokoch som si veľmi obľúbil biologicky odbúrateľné plasty a druhým mojím najobľúbenejším materiálom je sklo – a sklo je prírodný materiál. Milujem prácu so sklom, pretože výrobky z neho sú veľmi efektné. Využívam ho dosť veľa.
Ak nerátame sklo a biologicky odbúrateľné plasty, prírodné materiály sa vo vašej tvorbe predsa len až tak často neobjavujú, to musíte uznať…
Úprimne povedané, chcel by som zmeniť postoj ľudí k takzvaným prírodným materiálom. Ak niekto dnes povie prírodný materiál, má na mysli drevo. Viete však, koľko drevených podláh v skutočnosti nie je vôbec z dreva? Sú to drevoplasty, teda zmes z pilín a plastov. Nie všetko, čo vyzerá ako drevo, je naozaj prírodné. Ale bez ohľadu na to – prečo by som mal používať drevo? Prečo by som sa mal snažiť napodobňovať minulosť?
Váš dizajn je blízky ženskej duši. Ako naň a na vás reagujú muži?
Narážate na to, že si ľudia myslia, že som homosexuál, a nevedia, že som bol ženatý a mám rád ženy? V sedemdesiatych rokoch, keď som bol tínedžer, som nosil ružové obleky, topánky na vysokej podrážke a maľoval si nechty naružovo. Bol som riadne uletený… Ale ja len prosto milujem farby, vzory, materiály. Poháňajú ma emócie a pocity a je to pre mňa jediná možná cesta. Preto po nej idem a snažím sa zjemniť šovinizmus a celý mužský svet. Magazín GQ o mne napísal, že som vytvoril ružovú mužskosť, a mne sa toto vyjadrenie páči.
Ako teda na „ružovú mužskosť“ muži reagujú?
V Srbsku som navrhoval interiér kasína. Je to divoké, bláznivé miesto a veľmi som sa obával, ako to dopadne. Do kasín chodia prevažne muži. V belehradskom kasíne teraz tí muži sedávajú na stoličkách, ktoré som navrhol – niektoré majú vysoký lesk a sú limetkové, iné ružové… Nehovoriac o bláznivom LED osvetlení. Majiteľ mi ale povedal, že tam chodia radi a páči sa im to. Myslím si, že ľudia sa pomaly menia. Samostatnou kapitolou sú mladí. Ak sú vzdelaní viac… nechcem povedať, že viac žensky… ale ak ich vychovávajú s väčším citom pre jemnosť, svet sa pomaly mení spolu s nimi.
Celý článok si môžete prečítať na: https://www.asb.sk/architektura/interierovy-dizajn/karim-rashid-dizajnom-bojujem-proti-predsudkom