Jana Milatová si svoje prvé extravagantné modely navrhla už ako 12-ročná. Úspešná Bratislavčanka najprv študovala módne návrhárstvo, na vysokej škole však presedlala na ateliér maľby. Sumár výstav, po ktorých putovali jej ťahy štetcom, zaberá bohatý počet riadkov a mnohé z jej obrazov si našli čestné miesta na stenách jej prívržencov. Finalistka súťaže Brillance Fashion Talent, ktorá nedá dopustiť na svoju osobnú slobodu, má za sebou aj tri autorské módne prehliadky. Dve vášne, ktorým zasvätila celý život, ju sprevádzali aj na umeleckej škole, kde ako odborná pedagogička posúvala svoje skúsenosti z odevného a grafického dizajnu mladšej generácii takmer celé desaťročie. Milovníčka čokolády a jógy, ktoré slúžia ako všeliek, inšpiráciu čerpala i na umeleckej platforme Cité Internationale des Arts v centre Paríža, venovala sa stylingu pre magazíny a o svoje myšlienky sa delila v módnych riadkoch rôznych časopisov. Charizmatická dizajnérka vždy čaká na správny impulz, než sa vrhne do novej kolekcie a svojou tvorbou túži osloviť aj druhých.
Víťaz súťaže Brillance Fashion Talent získa možnosť vytvoriť svoju vlastnú kolekciu – máte už nejakú predstavu, ako by vyzerala tá vaša?
Predstavy a nápady sú, ale momentálne sa zaoberám hlavne súťažnou kolekciou. Sama neviem, čo ma o rok osloví natoľko, že mi to dá impulz na vytvorenie kolekcie. Kalkulovať v tomto smere neviem. Pre mňa to musí byť bytostné zaujatie, aby som vytvorila niečo, o čom som presvedčená a pod čo sa podpíšem.
Vaša súťažná kolekcia „Sunshine – cesta k Slnku“ je inšpirovaná rovnomenným sci-fi thrillerom Dannyho Boyla „Sunshine“ a rozpráva príbeh o poslednom pokuse ľudí zachrániť vyhasínajúce Slnko a spolu s ním i život na Zemi. Bez čoho by ste Vy, podobne ako celé ľudstvo bez Slnka, nedokázali žiť?
Mám pocit, že by som nedokázala žiť bez osobnej slobody. Tú sa snažím nachádzať hlavne sama v sebe. Samozrejme sú aj vonkajšie okolnosti a osoby, ktoré by ju radi potlačili, ale pokiaľ ju cítim, nie je to nič dramatické. Ale v skutočnosti mám vlastne šťastie, pretože som nebola nikdy tak silno konfrontovaná, že by šlo doslova o život. Stalo sa mi ale párkrát, že som nemohla „dýchať“ a to som vnútorne ani nežila. Našťastie to netrvalo príliš dlho.
Aké boli Vaše prvé kontakty s módnym návrhárstvom?
Mala som asi 12 rokov, keď mi moja mama umožnila realizovať svoje nápady. Dávala si šiť šaty a ja som si mohla vymyslieť svoje modely, ktoré som potom hrdo nosila. Boli to kožené vínové nohavice s veľkou sponou a tyrkysový komplet s prešívanou vestou. Pamätám si tie modely dodnes. Potom, keď som sa rozhodovala, kam na strednú školu, moja voľba bola jasná. Mala som vyhliadnutú textilnú školu v Brne, ale ten rok, keď som sa hlásila, z nášho okresu nebrali nikoho. Prvý ročník som absolvovala s veľkým pocitom neslobody na odevnej škole vo Svidníku. Trápilo ma tam strojníctvo a technické kreslenie, ktoré sa tam bralo veľmi exaktne. Snažila som sa, ale išlo to ako v lete na saniach. Nemala som k týmto predmetom vôbec vzťah. Vyslobodenie prišlo o rok, keď som dostala možnosť prestúpiť do Brna a študovať moje vytúžene módne návrhárstvo. Aj keď to pre mňa znamenalo kresliť a učiť sa celé leto, aby som zvládla prestupové skúšky. Bolo to pracovné leto, ale mňa to veľmi bavilo. Kreslila som si a učila sa to ,čo ma zaujímalo.
Na strednej škole ste študovali navrhovanie odevov, na vysokej to už bol ateliér maľby. Deväť rokov ste pôsobili ako odborná pedagogička na umeleckej škole, kde ste vyučovali grafický i odevný dizajn. Máte za sebou nespočetné množstvo výstav obrazov, ale i autorské módne prehliadky – dve vášne, jeden život. Čo pre Vás znamená maľba? A čo módne návrhárstvo? Vedeli by ste sa jedného z toho vzdať?
Po strednej škole som mala pocit, že potrebujem kresliť a maľovať. Aj naďalej ma bavilo tvoriť odev, vymýšľať a šiť, ale viac som sa zahĺbila do kresby a nakoniec som objavila aj maľbu. Zamilovala som sa do nej a čo bolo najlepšie, na škole som mohla žiť len ňou. Potom prišli samozrejme aj existenčné otázky. Dostala som ponuku učiť a bol to prijateľný spôsob ako si zarobiť a zároveň ostať v kontakte s umením aj v druhej práci. Prvou bolo samozrejme maľovanie. Učenie ma ale tiež nečakane posunulo ďalej a sama som sa vlastne ďalej učila.
Ako pedagóg som sa opäť vrátila k odevu. Vyjadrovanie prostredníctvom tvorby odevu je pre mňa niečo extrovertnejšie než maľovanie. Je to už od začiatku kontakt s okolím, ľuďmi. Začína to samozrejme prácou osamote, ale vždy je to o tom, že odev nakoniec niekto nosí, stáva sa niekoho súčasťou, spolupracuje s telom aj dušou druhého človeka. Maľovanie pre mňa znamená naopak určitú kontempláciu. Tam som sama s obrazom, ktorý si potom žije svojím životom. Niekto ho síce môže mať zavesený u seba doma, ale maľba-obraz ostáva solitérom. Momentálne sa viac venujem odevnej tvorbe ako maľbe, ale stále mám v sebe potrebu a túžbu maľovať. Takže viem, že príde čas, keď vojdem do ateliéru a postavím sa pred plátno každý deň.
Po ukončení štúdia ste si na rok „odskočili“ do Paríža – čo ste tu študovali? Kde ste stážovali? Netúžite sa vrátiť?
V Paríži som bola na pobyte v Cité Internationale des Arts. Je to vlastne veľký umelecký priestor s ateliérmi v centre Paríža. Každý tam je sám za seba, môže tvoriť a spoznávať Paríž. Cítila som sa tam ako na jednom veľkom objaviteľskom výlete. Odvtedy som cez Paríž vždy len prechádzala ale láka ma stále a opäť.
Ako vyzeral Váš bežný deň v Cité Internationale des Arts? Na čom konkrétnom ste pracovali Vy?
Veľa času som trávila v galériách a múzeách a druhú časť dňa som tvorila. Každý mal k dispozícii svoj ateliér priamo na byte. Inšpirovali ma hlavne mozaiky na podlahách a vitráže. Robila som si skice a záznamy, ktoré som neskôr spracovala.
Čo Vás viedlo k tomu, aby ste sa dali na pedagogickú dráhu? Napĺňala Vás táto práca?
Učiť som začala náhodou ako záskok za spolužiačku. Keďže som bola čerstvo po škole a rozmýšľala ako si na seba zarobiť, prišlo to celkom vhod. Mala som pocit, že je to lepšia alternatíva, ako práca v úplne inej oblasti, ktorá by si ma žiadala 8 hodín denne. Najprv som učila len pár hodín, ale postupne ma to dosť časovo pohltilo. Samotné učenie je často psychicky vyčerpávajúce a bolo náročné nechať si priestor aj pre vlastnú tvorbu. Prinieslo mi to ale aj nové pohľady na môj spôsob tvorby. Získala som nové poznatky aj impulzy. A pokiaľ by u nás bola táto práca lepšie cenená, tak je to dobrá platforma pre aktívnych umelcov.
Od roku 1995 pravidelne vystavujete svoje maľby po celom Slovensku – od Bratiskavy, cez Nitru, Trenčín až po Dolný Kubín. Čo najčastejšie maľujete? Mala by pre Vás maľba význam, ak keby ste sa o ňu nemali s kým podeliť?
Telá bez hláv, kruhy, štvorce, kríže, pruhy, horizonty, bazény. Maľba pre mňa má význam aj bez vystavovania, ale je frustrujúce nevystavovať.
V roku 2002 ste sa v Rimavskej Sobote zúčastnili projektu „Vnímajúca socha“ – o čo konkrétne išlo? Aká bola Vaša úloha?
Projekt Vnímajúca socha bol realizovaný Mestskou Galériou pod vedením kurátorky Gabriely Garlatyovej. Hlavnou myšlienkou bolo, aby sa ktokoľvek idúc po ulici stretol s umením. Ja konkrétne som realizovala maľbu sprejom na dlaždičky na Hlavnom námestí.
Móda sa mení nielen každým ročným obdobím, trendy odchádzajú, potom sa opäť vracajú. Odevný dizajn ste študovali koncom 80. rokov – koľko sa toho odvtedy zmenilo? Čo pretrvalo? Čo sa vrátilo?
Osemdesiate roky si pamätám ako módu veľkolepých kabátov, tie sme na škole „mastili“ najviac a ešte šokujúco krátke mini. Ja som mala na hlave najprv strapatú trvalú a potom nenápadný postupný zostrih. Podľa mňa sa menia materiály, ale aj prístup k móde ako takej. Je uvoľnenejší a benevolentnejší. Ale asi najviac je osobnejší. Už nejde o módnosť ako takú ale o osobnosť a vlastný štýl.
V rokoch 2007-2008 ste publikovali autorské texty a ilustrácie v magazínoch i novinách. O čom rada píšete? Máte aj svoj blog?
Píšem články súvisiace s obliekaním. Pre časopis Inspire to bolo napríklad o ženskom ideále, Pražských obchodoch s autorskými šatami, alebo o márnosti šiat. K článkom som vždy kreslila aj ilustrácie.
Blog nemám, vyžaduje si veľa času a ten mi momentálne na takúto aktivitu neostáva. Ináč som celkom introvertne založená, tak ma to veľmi ani neláka.
Venovali ste sa aj stylingu pre časopisy. Mnohí túžia nahliadnuť do zákulisia tejto práce – kedy sa modelky pod rukami vizážistov, stylistov a v neposlednom rade i fotografov menia na divy. Prezraďte nám niečo zo zákulisia tejto práce…
Styling je o spolupráci. Stylista, vizážista aj fotograf musia ladiť, aby bol výsledok presvedčivý. Behať po obchodoch a zháňať oblečenie, ktoré by zodpovedalo mojej či klientovej predstave, nie je veľká sranda. Najradšej by som si ho niekedy ušila sama, ale to nie je dosť dobre možné stihnúť.
Na fotenie sa vlečie halda šiat a tam treba vyberať, obliekať a vyzliekať. Je to ale premenlivá a dynamická činnosť, čo mi vyhovuje.
Máte za sebou už tri autorské módne prehliadky. Popíšte nám cestu, ktorú absolvuje model – od návrhu, cez realizáciu až po objavenie sa na móle prípadne na novom vlastníkovi – pod Vašou taktovkou, ako ste to zažili Vy?
Najprv je nápad a pocit, že ho stojí za to realizovať. Potom rešerš, hľadám si inšpirácie, impulzy. Materiály – látky. Samotná tvorba návrhov. Niekedy sa nápady zbierajú ako čriepky postupne a niekedy sú hotové nosné časti akoby naraz. Pri samotnej realizácii sa ešte modely doťahujú a niekedy aj zmenia.
Pred troma rokmi ste v bratislavskom Dome umenia A4 usporiadali autorskú módnu show „Odev na viac životov“. Čo skrývala myšlienka kolekcie? Aký je „odev na viac životov“? Žijete i Vy viac životov?
Módna show bola realizovaná ako performance zmeny odevu. Kolekcia sa skladala z bežných základných kusov, ktoré sa ale dali otočiť, či posunúť a z nohavíc bol zrazu top. Všetky odevy boli realizované v jednoduchej bielej, sivej a čiernej farebnosti a červeným akcentom. Modelky som priamo na móle za paravánom prezliekala, či skôr som na nich otáčala ten istý model, aby vyšli na mólo opäť v tom istom a zároveň inom. Všetko to bolo divadelne nasvietené bodovým reflektorom, takže bolo cez tieňohru vidieť, čo sa deje za paravánom.
Navrhujete aj šaty pre seba?
Navrhujem, ale skončia nakoniec u niekoho iného. Pre mňa sa mi navrhuje najťažšie.
Na ktoré zo svojich výstav, súťaží a prezentácií rada spomínate?
Páčila sa mi atmosféra počas muzejnej noci v Prahe, kde som mala v Národnom Múzeu prenesenú performance Šaty na viac životov. Ľudia sa skoro pomiešali s modelkami a niektorí dokonca pozerali za paraván, aby videli viac, než mali. Najhoršiu skúsenosť mám asi z minulého roku, keď moje modely v rámci prezentácie finalistov jednej súťaže, v konečnej realizácii dopadli úplne ináč, než som chcela. Najhoršie bolo, že som na realizáciu nemala vôbec žiadny dosah.
Termín na odovzdanie hotovej kolekcie, ktorú predvediete na BFT 2011 sa už blíži. Ako to vyzerá „v dielni“ Jany Milatovej?
Termín sa blíži a ja mám skoro všetko v rozšitom stave. Rátam dni a pracujem, aby bolo všetko ako si predstavujem.
Čo Vás najviac inšpiruje, kde hľadáte nové nápady?
Inšpirácia buď príde, alebo ju hľadám. Môže to byť čokoľvek, pocit, pohľad, kniha, atmosféra.
Čo robíte, keď vám veci nevychádzajú podľa Vašich predstáv?
Dám si čokoládu a cvičím jógu, to ma ukľudní.
Aké sú Vaše plány do budúcnosti?
Robiť autorské kolekcie, ktoré oslovia ľudí.
Foto: Archív J.M.
Foto: Archív J.M.
Foto: Archív J.M.
Foto: Archív J.M.
Foto: Archív J.M.
Tvorbu Jany Milatovej uvidíte aj na slávnostnom finále Brillance Fashion Talent 2011 už 29. septembra v bratislavskom Auparku. Za svoje favoritky môžete hlasovať tu.
Zhovárala sa Zuzana Zimmermannová
