BRATISLAVA 14. júla (WEBNOVINY) – Slovenský spisovateľ, textár a rozprávač Boris Filan vydal prednedávnom knihu PrešpoRock s podnázvom Spomienky starého optimistu, voľné pokračovanie príbehov z Bratislavských krutostí (2008). Autor v nej rozširuje a dopĺňa svoju galériu bizarných mestských postavičiek. Z vlastnej skúsenosti aj z „druhej ruky“ rozpráva príbehy a približuje neznáme stránky hlavného mesta. V knihe Bratislavské krutosti riešil otázku, kam patrí a čo k tomu cíti. „V tejto knižke som si užíval radosť z rozprávania,“ povedal v rozhovore pre agentúru SITA. „Sú to spomienky človeka, ktorý prežil celý život v jednom meste. Minule som uvažoval, čo všetko to dáva, keď človek žije v tom jednom meste, že sa mu podarí v tom meste získať mnoho jeho tajomstiev a spoznať mnoho zvláštnych ľudí. Hovorí sa, že mesto spozná človek iba dvoma spôsobmi – keď je tam jeden a pol dňa alebo celý život,“ dodal s tým, že PrešpoRock je „jedna z mála kníh na Slovensku, ktoré boli napísané poležiačky“. „Ja som si zlomil nohu a keď nemôžete nič robiť, nezostáva vám nič iné ako robiť. Mám taký dobrý malý notebook, a tak som mal vyloženú nohu a viete, keď máte vyloženú nohu, tak krv sa vám navalí do hlavy. … A tak sa mi celkom dobre robilo,“ vysvetlil.
Ako sprievodcu do knihy PrešpoRock si vybral svojho kamaráta Pavla Hammela a ich spoločného spolužiaka, záhadného Andyho – Fantastu, no spomína v nej aj Joža Ráža a ďalších. „Všetci sa ma už boja,“ povedal so smiechom na margo toho, že v knihách píše o zážitkoch s nimi. „Sedíme niekde a niekto z nich povie niečo, nie celkom etické a už manželke hovoria, ‚Nehovor to, uvidíš, že to bude v knižke‘,“ povedal. „Môžete o ľuďoch písať pekne a chváliť ich, ale to nikoho nezaujíma,“ doplnil s tým, že aj o sebe, aj o iných chce písať pravdivo a nechce tým nikomu ublížiť.
Žiadna z kníh o Bratislave od Borisa Filana by však nevznikla, ak by veľkú časť detstva nestrávil so spisovateľom Ľubošom Juríkom, autorom kníh ako napríklad Na Poľnej ulici (1973) alebo Bratislavské poviedky (2001). „On to napísal láskavo – chodili sme na korzo, dievčatá boli také milé, pekné. Ja som si hovoril, ‚Ja si to pamätám nejako ináč‘. Tak som to začal písať,“ prezradil. Popudom na napísanie publikácie PrešpoRock bolo to, že kniha Bratislavské krutosti bola čitateľsky úspešná. Ľudia Filanovi písali svoje vlastné zážitky a tvrdili, že kniha v nich vyvoláva množstvo spomienok. „Veľkým zdrojom informácií pre mňa je moja mama. Okrem toho, že ona sa už dávno stala z mojej mamy mojou kamarátkou, tak jej rozprávanie ma vždy očarúvalo,“ prezradil. Často mu rozprávala o dobe, keď boli v Bratislave malé obchodíky, mäsiarstva a káva sa kupovala u Meinla. Boris Filan toto všetko objavil vo Viedni, kam sa dostal v roku 1966. „Keď som prišiel do Viedne, zistil som, že tá kapitalistická budúcnosť vyzerá ako mamina minulosť. Našiel som tam celú tú starú Bratislavu,“ dodal. Za socializmu totiž svet bratislavských vinární, kaviarní, viech akoby ukryli. „Ja si myslím, že je čas to vytiahnuť a povedať všetkým, že toto je dobré rakúsko-uhorské mesto a vzkriesiť jeho slávu,“ povedal a dodal, že už teraz vzniká ďalšie pokračovanie kníh o slovenskej metropole.
Boris Filan, autor mnohých textov piesní skupiny Elán, sa okrem iného venuje písaniu kníh, medzi jeho ostatné publikácie patria Bratislavské krutosti, Dole vodou (2009) a Klimtov bozk (2009). Už teraz pracuje na ďalších, nielen knižných projektoch. V septembri by mal odísť do Šanghaja, okrem iného má v pláne písať o architektovi Ladislavovi Hudecovi. Dokumentárny film o ňom s názvom Zmenil tvár Šanghaja bude mať práve v tom čase svoju premiéru na World Expo Šanghaj 2010. Filanove plány tým však nekončia – chce napísať ďalšie pokračovanie kníh Bratislavských krutostí a PrešpoRock, v súčasnosti dokončuje grafickú úpravu knihy reportáží z jeho piatich ciest na Srí Lanku s názvom Tajomstvo Budhovho úsmevu, má naplánované knihy Vodka, duša, kaviár z plavby po Volge, Kde sa Čína začína a publikáciu z cesty po Česku a Slovensku.
SITA
