Premiér Robert Fico interpretuje svoje stretnutie s Donaldom Trumpom ako dôkaz suverénnej a úspešnej zahraničnej politiky Slovenska. V centre jeho výkladu je energetika – plán výstavby nového jadrového bloku v Jaslovských Bohuniciach s americkou spoločnosťou Westinghouse.
Už v úvode však treba pripomenúť širší kontext: obrana slovenského vzdušného priestoru je na najbližších približne 30 rokov naviazaná na americké stíhačky F-16 a Slovensko má zmluvu o obrannej spolupráci s USA, ktorú Robert Fico pred voľbami označoval za prejav vlastizrady a sľuboval jej zrušenie. Dnes sa tie isté Spojené štáty stávajú pilierom Ficovej vízie bezpečnosti aj energetiky.
Antiamerická rétorika
Slovensko sa má podľa premiéra spoluprácou s americkou firmou odpútať od doterajšej jadrovej závislosti na Rusku. Reálne však vstupuje do novej dlhodobej technologickej a finančnej závislosti od USA, a to na päťdesiat až šesťdesiat rokov.
Agent Slovenskej republiky v Mar-a-Lago – pragmatizmus, ktorý prináša výsledky - KOMENTÁR
Paradoxom je, že tento obrat presadzuje politik, ktorý vyhral voľby aj vďaka systematicky živenému antiamerikanizmu – útokom na obrannú dohodu s USA, démonizovaniu Washingtonu a dokonca označovaniu prezidentky Zuzany Čaputovej za „americkú agentku“.
Paradox je o to výraznejší, že len niekoľko hodín pred Ficovým stretnutím s Trumpom zorganizoval otvorene proruský podpredseda Smeru Ľuboš Blaha demonštráciu pred americkým veľvyslanectvom proti „americkému imperializmu“. Kým časť vedenia Smeru doma mobilizuje voličov proti USA, premiér v zahraničí buduje obraz strategického partnerstva s americkým prezidentom.
Otázkou zostáva, ako túto dvojakosť prijmú voliči strany, ktorých roky formovala antiamerická a antiimperialistická rétorika.
Otvorené ohováranie EÚ
Fico sa snaží stretnutie s Trumpom zaradiť do príbehu „politiky na všetky štyri svetové strany“ – spolu so schôdzkami s čínskym a ruským prezidentom. Spoločným menovateľom týchto stretnutí však nie je posilňovanie pozície Slovenska v jeho prirodzenom politickom priestore, ale sústavná kritika Európskej únie. Najnovšie sa premiér pred Trumpom dopustil otvoreného ohovárania EÚ, keď priznal, že sa s ním „zhodol, že Európska únia je v kríze“.
Nešlo pritom len o inštitucionálnu kritiku. Fico sa pohŕdavo vyjadroval aj k základným politikám EÚ v oblasti energetickej transformácie, keď zosmiešňoval veterné turbíny a fotovoltiku ako cestu k energetickej bezpečnosti. Ironické je, že práve v tejto oblasti patrí Čína k absolútnej technologickej špičke, s ktorou sa premiér zároveň snaží budovať „vyvážené“ vzťahy. Aj tu sa ukazuje, že nejde o konzistentnú stratégiu, ale o ideologické pózy namierené proti EÚ.
Týmto správaním premiér zneucťuje vlastný klub – politický a ekonomický priestor, na ktorom je Slovensko existenčne závislé. O to paradoxnejšie, že Robert Fico roky kritizoval opozíciu za to, že „chodí žalovať na vlastnú vládu do Bruselu“. Dnes je to on, kto chodí žalovať na vlastnú európsku rodinu k Vladimirovi Putinovi a Donaldovi Trumpovi – politikom, ktorí dávajú otvorene najavo svoje nepriateľské úmysly voči Európskej únii.
Financovanie projektu
Rovnaký vzorec sa opakuje aj v otázke vojny na Ukrajine. Premiér s pohŕdaním hovorí o „bruselských papagájoch“ a zdôrazňuje, že Slovensko má „vlastné suverénne názory“.
V praxi to znamená odmietanie väčšinového postoja EÚ aj viac ako tridsaťčlennej koalície ochotných podporujúcich Ukrajinu v obrane proti ruskej agresii a nahrávanie Putinovi, ktorý chce primäť Trumpa, aby donútil Ukrajinu ku kapitulácii. Slovensko sa tak spolu s Maďarskom ocitá na okraji EÚ a ako pomocník Kremľa. A jeho premiér túto izoláciu vydáva za dôkaz odvahy.
Čoraz viac to vyzerá, akoby si slovenský premiér liečil frustráciu z toho, že medzi partnermi v EÚ a v koalícii ochotných nepožíva dôveru ani úctu, okázalými stretnutiami s autoritárskymi lídrami. Kým v Európe naráža na kritiku, hľadá symbolické uznanie inde a doma ho prezentuje ako dôkaz „rešpektu“ a „úcty“.
Najväčší otáznik pritom stále visí nad financovaním jadrového projektu v hodnote minimálne 15 miliárd eur, čo predstavuje polovicu výdavkov aktuálneho štátneho rozpočtu. Premiér ho odbil uistením, že peňaženky občanov nebudú zaťažené, bez toho, aby predstavil konkrétny finančný model. O najväčšej investícii v dejinách Slovenska a rizikami, ktoré sú s ňou späté, neprebehla seriózna verejná diskusia.
Rozdiel oproti Česku
Oproti Česku ide o zjavný rozdiel: projekt Temelín prešiel štandardnou procedúrou verejného a odborného posudzovania, vrátane parlamentnej diskusie. Nie je záležitosťou jednej vlády či jedného premiéra.
Prejavuje sa odlišná politická kultúra. Zatiaľ čo v Česku sa pri strategických projektoch hľadá dlhodobý konsenzus, na Slovensku sa o budúcnosti krajiny rozhoduje autoritatívne a arogantne – bez parlamentu, bez dohody so sociálnymi partnermi a s opozíciou a v čoraz hlbšej izolácii v EÚ, ktorá sa k realizácii projektu jadrového bloku spoločnosťou Westinhghouse bude tiež vyjadrovať z hľadiska zohľadňovania jej pravidiel.
Zahraničná politika nemôže slúžiť ako osobná terapia ani ako náhrada za stratenú dôveru partnerov. Pohŕdanie EÚ a jej politikami môže krátkodobo fungovať ako domáca politická mobilizácia, z dlhodobého hľadiska však prehlbuje izoláciu Slovenska a oslabuje jeho postavenie tam, kde sa rozhoduje o jeho budúcnosti.
