Vôbec nemyslím na morálne dobrých, či zlých. Myslím na „dobrých“ vo svojej oblasti. V tenise, v lyžovaní, v hokeji; v práci s počítačom, lopatou, či kelňou; v maľovaní, spievaní, alebo tancovaní… proste vo svojom fachu. Rozmýšľali ste o tom, čo vás tam robí „dobrými“? Čo je teda v danej oblasti podstatné, najdôležitejšie?
Apoštol Pavol bol na prvom mieste ohlasovateľ evanjelia, Krista a „jeho“ cesty k Bohu, jeho náboženstva. A v tomto smere úplne prirodzene hľadal odpoveď aj na to, čo robí človeka skutočne „kristovcom“, teda kresťanom. Čo je vo vzťahu k Bohu to najdôležitejšie, najpodstatnejšie. Teda kedy sme „dobrí“ veriaci.
Práve toto uvažovanie vyjadruje vo svojom prvom liste adresovanom kresťanom v Korinte. Vrcholom diela je Hymnus na lásku, ktorý dnes katolíci počúvajú ako druhé čítanie pri sv. omšiach.:
Bratia, usilujte sa o vyššie dary milosti. A ešte vznešenejšiu cestu vám ukážem.
Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo.
Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.
Láska nikdy nezanikne. Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie. Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme. Ale keď príde to, čo je dokonalé, prestane, čo je len čiastočné.
Keď som bol dieťa hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby. Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný. A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska. (1 Kor, 12,31-13,13)
Po tom, ako rieši neporiadky a hriechy korintských kresťanov Pavol dáva v liste aj odpovede na ich otázky: o manželstve, panenstve, obetných pohanských hostinách, i poriadku na kresťanských bohoslužbách. Zdalo by sa, že ak budú konať svoje bohoslužby v súlade so slovami Krista, ktoré povedal pri poslednej večeri, všetko bude OK, budú dobrými kresťanmi. Pavol však ide ďalej a hovorí o Duchu, ktorý ich napĺňa a dáva im svoje dary. Iba v ňom môžu povedať, že „Ježiš je Pán“ (1 Kor, 12,3). Teda aj prežívať naplno svoje stretania. Dary Ducha sú tu však nie preto, aby si mysleli, že sú už dokonalí, ale v prospech spoločenstva, Cirkvi. Avšak ani to ešte nie je to naj. A preto píše: „ešte vznešenejšiu cestu Vám ukážem“. A tou, ako sme čítali, je láska.
Je viac, než to, o čom si Korinťania doteraz mysleli, že ich robí „dobrými“ kresťanmi. Teda viac, než spomínané dary – charizmy (prejavujúce sa najmä „hovorením jazykmi“). Je viac, než poznanie, múdrosť, veda – i teologická. Viac, než viera v seba a v Boha. Ba viac než obetovanie života v prospech vznešenej myšlienky, či akékoľvek charitatívne dielo. Lebo toto všetko má zmysel len keď za tým stojí láska ako najlepší a jedine skutočne dobrý motív nášho konania, nášho zmýšľania, našich životných postojov. Iba ona nás robí naozaj „dobrými“. Ľuďmi a teda i kresťanmi. Iba ona je trvalá – pokračuje Pavol, iba ona je plnosť, zrelosť poznania. To už nie sú „detské“, teda nedozreté predstavy o dokonalom kresťanovi. To je podstata, o ktorú tu ide.
Je to jednoduché, poviete si. A predsa toľkí z nás, a neraz i my sami, zakladáme svoj život na niečom inom. I v samotnej viere, kresťanstve, si myslím, že „dobrými“ nás robí chodenie do kostola, pôsty, modlitby, obety, charita… a zabúdame, že toto všetko sú len prejavy lásky. A bez nej je to len prázdne gesto. Iba ona dáva skutočný zmysel nášmu vzťahu k Bohu i ľuďom. Iba ona napĺňa naše skutky hodnotou. Iba o ňu vlastne ide…
Je to už viac než 10 rokov, ako som bol s niekoľkými kamarátmi na zrúcanine Spišského hradu. Prekrásna dominanta, úžasne opevnený a strategický bod. Prečo nevydržal? Prečo sa neobnovil? Prečo „neprežil“ dodnes? Odpoveď sprievodcu znela: Lebo nemá vodu… A bez vody sa žiť nedá.
A bez lásky?
