Nedávno sme v istej rodine rozprávali s rodičmi a ich dospievajúcou dcérou aj o tom, čo nám predkladajú autority vo verejnom živote, v škole. Konštatovanie, že sú mnohí učitelia, čo podávajú učivo jednostranne, sa mi zdalo podložené viacerými jasnými príkladmi. Premietanie filmu stiahnutého z internetu, ktorý mal podľa pedagóga formovať pohľad študenta na konkrétneho svetového štátnika a jeho politické názory, formovalo skôr niečo iné. Prebudilo v tínedžerke zmysel pre ochranu pred pohľadom iba z jednej strany, ktorý mal viac argumenty prebúdzajúce emócie než skutočné fakty. Ďakujem Bohu za prezieravosť, ktorú preukázala. Ďakujem Bohu za ľudí, ktorí čerpajú z možnosti vypočuť si autoritu a rešpektovať ju, ale vedia si sami rozumne zvoliť, kto bude ozajstným učiteľom pre ich život.
Skutočný učiteľ ťa viac naučí svojím príkladom, než slovami, takže platí známe konštatovanie, že dnešný človek potrebuje viac svedka ako učiteľa. A keď už učiteľa, tak pre život:
Ježiš povedal zástupom i svojim učeníkom: „Zákonníci a farizeji zasadli na Mojžišovu stolicu. Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte: lebo hovoria, a nekonajú. Viažu ťažké až neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť.
Všetko, čo robia, konajú iba preto, aby ich ľudia videli: rozširujú si modlitebné remienky a zväčšujú strapce na šatách, radi majú popredné miesta na hostinách, prvé stolice v synagógach, pozdravy na uliciach a keď ich ľudia oslovujú Rabbi.
Vy sa nedávajte volať Rabbi, lebo len jeden je váš Učiteľ, vy všetci ste bratia. Ani Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský. Ani sa nedávajte volať Učiteľmi, lebo len jediný je váš Učiteľ, Kristus. Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom. Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ (Mt 23,1-12)
Badať akúsi univerzálnu rozšírenosť jednostrannosti v našej dobe. Tá nám dovoľuje zabúdať, znecitlivieť na situáciu druhých a vidieť hlavne to moje. Možno náš posun osvetľuje aj najvyhľadávanejšie slovo, na ktoré som narazil v istom internetovom slovníku a bola ním – za posledný mesiac – asertivita. Jej výklad sa tam z „nenásilne presadzovaného sebavedomia“ posunul až na „trúfalosť“. Presne tým istým smerom sa mi zdá ísť život, ktorý vidím naokolo. Badám to občas v nadržiavaní sebe proti partnerovi v manželstve. Niekedy v nadržiavaní vlastnému dieťaťu proti iným, hlavne učiteľom. Až príliš často v hodnotení udalostí novinármi v niektorých médiách, zvlášť tých, ktoré radi sami seba označia ako „mienkotvorné“. A všelikde inde. Aj na mojom vlastnom správaní…
Rešpektovať stav súčasného sveta nemusí znamenať, že sa podriadim a zapojím do tejto jeho logiky. Ježiš uznával autoritu farizejov, ale nebál sa slovom i skutkom stáť inde. Stále je tu možnosť konať s Kristom inak ako ten, čo si zasadne na miesto služby a mýli si ho s príležitosťou na presadenie svojho ega. Napokon, každé miesto človeka na zemi je miestom služby iným. Vtedy je naplno ľudským, ak človek na ňom presadí seba láskavejšou a kvalitnejšou službou jemu zvereným ľuďom, nie trúfalosťou. Je aktuálne, čo sa naučil veľmi sebavedomý a asertívny Kristov učeník Pavol. Kvalitu jeho služby poznačila sebavedomá horlivosť za vec evanjelia, ale hlavne túžba pravdou radostnej zvesti slúžiť. Z jeho úst je tu mimoriadne aktuálne slovo – tiež zaznievajúce túto nedeľu: „…boli sme medzi vami malí, ako keď matka kŕmi a láska svoje deti“ (por. 1 Sol 2,7). Bolo potvrdené spôsobom života, ktorým ho sprevádzal. Je to sebavedomé svedectvo nie neznesiteľne trúfalého, ale ľuďom naplno slúžiaceho človeka. Nepotešilo by vás vidieť okolo seba viac takých ľudí? Možno by to mohol skúsiť aj ten, čo sa bude zajtra ráno dívať zo zrkadla.
