Ako vždy je horúco v spoločnosti; ale tento krát aj v Cirkvi. Možno nám všetkým dobre padnú slová z prvého čítania dnešnej nedele. Sú o prorokovi Eliášovi, ktorý prežíval podobné horúce chvíle svojho života.
„Eliáš išiel na deň cesty na púšť. Keď zastal, sadol si pod borievku a žiadal si umrieť. Hovoril: „Už nevládzem, Pane! Vezmi si môj život, veď ja nie som lepší ako moji otcovia!“ Hodil sa na zem a usnul v tieni borievky. Vtom sa ho dotkol anjel a povedal mu: „Vstaň a jedz!“ Pozrel sa a hľa, pri hlave mal podpopolný chlieb a nádobu s vodou. Najedol sa, napil sa a znova zaspal. A Pánov anjel prišiel druhý raz, dotkol sa ho a povedal mu: „Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou ešte veľkú cestu!“ Vstal teda, najedol sa, napil sa a posilnený týmto pokrmom šiel štyridsať dní a štyridsať nocí až k Božiemu vrchu Horeb.“
Stretáme proroka Eliáša po tom, čo bol nad ním vyhlásený rozsudok smrti za to, čo urobil prorokom pohanského boha Bála, ktorí boli protežovaní vtedajšou politickou mocou. Už predtým bol na neho vydaný „medzinárodný zatykač“ a bol hľadaný vtedajším „Interpolom“ po všetkých krajinách. Utekajúc pred prenasledovaním prichádza na púšť a hovorí vetu, ktorú dobre poznáme: „Už nevládzem.“ Hovoria ju tí, ktorí Boha nepoznajú. Ale aj my, ktorí Ho aspoň máličko poznáme. A preto k tej vete dodávame: „Už nevládzem, Pane.“ Boh s veľkým porozumením ho necháva oddýchnuť a potom mu posiela pokrm na posilnenie. A pozýva ho posilniť sa Znovu ho necháva oddychovať a znovu posiela svojho posla, aby sa o neho postaral. A tentokrát to nie je len pokrm a nápoj, ale aj slovo povzbudenia: „Vstaň, ešte máš pred sebou veľkú cestu.“ A ten, ktorý sa hodil nevládny na zem, unavený životom, vstáva a vydáva sa na 40 dňové putovanie k Božiemu vrchu. Tam prežíva stretnutie s Bohom, uzavretie svojho životného poslania a dostáva perspektívu ako to, čo on urobil bude ďalej pokračovať.
Zažil si už takéhoto Boha? Boha, ktorý rozumie tomu, keď si unavený. Boha, ktorý necháva človeka oddýchnuť a neženie ho stále niekam. Boha, ktorý sa vie postarať o nasýtenie hladu človeka po zmysle jeho života? Boha, ktorý povzbudzuje, že to, čo máš ešte pred sebou je „veľká cesta“?
Verím že áno.
Chcem Mu dnes ďakovať za to, že sa stará o pokrm pre nás ľudí. O pokrm, ktorý nás sýti a mení. Z ľudí, ktorí máme chuť hodiť sa na posteľ a viac nevstať; na ľudí, ktorí vidíme veľkosť toho, čo je pred nami a chceme za tým ísť. Veľa sa túto nedeľu bude hovoriť v chrámoch o Eucharistii, ktorá je pokrmom top významu. Ale ja dnes chcem pripomenúť ešte iné 2 zdroje, ktoré nám On sám posiela a hovorí: Vstaň a jedz.
Prvým je Jeho slovo. Ktoré môžeme čítať, počúvať a tak sa ním sýtiť. Premýšľam aká je naša skúsenosť z jeho „nutričnou hodnotou“ najmä v čase, keď sa postíme. Keď si – slobodne sa pre to rozhodnúc – jasnejšie uvedomujeme realitu hladu v nás ako aj túžbu po jeho nasýtení.
Druhým je to, čo nás učí sám Ježiš nielen v príbehu o samaritánskej žene pri studni zo 4. kapitoly Jánovho evanjelia. Hovorí, že jeho pokrmom je plniť vôľu Toho, ktorý ho poslal. Učeníci mu núkajú chlieb, ktorý horko ťažko kdesi zohnali a sú v rozpakoch, keď im povie: „mám pokrm ktorý nepoznáte“… Ako je to s nami? Sme na tom lepšie ako oni? Ako poznáme tento chlieb? Chlieb robenia toho, čo od nás chce Boh. Nielen všeobecne v tom klasickom „buďte dobrí“ ale v konkrétnych denných prejavoch života. Čo majú pre nás spoločné tieto dve skúsenosti: sadnúť si hladní k dobrému jedlu a v túžbe po naplnenosti života urobiť to, k čomu nás Boh volá?
Mnohí ľudia pokladajú svoj vlastný život, svet aj Cirkev v ňom za vyprahnuté. A naozaj to niekedy a možno aj častokrát tak vypadá. Nech je ale toto zamyslenie tým anjelom, ktorý prichádza k človeku ležiacemu v tieni nejakého stromu a hovorí mu s porozumením: vstaň a jedz. Pokrm Božieho slova a pokrm robenia toho, čo chce Boh je všade! A pripravený na toľko rozličných spôsobov…
Modlím sa, aby aj týmto pokrmom posilnení sme vykročili do ďalšieho týždňa nášho života. Ešte máme pred sebou „veľkú cestu“
Dominik Markoš, farár v Sklabinej
